India patrí svojou rozlohou a počtom obyvateľov medzi najpestrejšie krajiny sveta. Je špinavá, chaotická, krásna, podmanivá, zaprášená, no nesmierne farebná. Indickému Džajpúru vládne ružovkastá a červená farba domov, chrámov či palácov. „Červená perla“ – ako znie jeho prezývka – sa tak rázom stane najkrajším mestom divokého Rádžastánu.
Palác vetrov a tisícich okien
Západoindická provincia Rádžastán patrí medzi najpozoruhodnejšie kúty krajiny. Je farebná, naplnená pieskom púšte Thar, ozdobená posvätnými miestami ako Puškar či Ranakpur. Nájdeme tu však aj miesto, kde sa dodnes hovorí o slávnych maharadžoch a kde ich príbehy stále žijú. Týmto rozprávkovým miestom je červený Džajpúr, ktorý pretína sieť ulíc, bazárov, uličiek a námestí zdobených chrámami a palácmi. Chaotická križovatka v strede mesta je natoľko rušná, že sa ani nemá kedy usadiť zvírený prach pohlcujúci okolie. „Narážajú“ tu do seba cyklorikše, ohlušujúce motorové tuk tuky, autá, motorky, bicykle, autobusy, mikrobusy a prekvapením nie sú ani ťavy ťahajúce drevený vozík. India ako z obrázkov. Niekoľko ľudí sedí na zemi, iní si ustlali v špine ulice priamo pri betónových múrikoch a bezstarostne spia. Čo na tom, že sa okolo premelie tisíce dopravných prostriedkov?
Len pár krokov odtiaľto stojí symbol celého Džajpúru. Palác vetrov, teda Hawa Mahal, je nezabudnuteľnou pamiatkou, ktorá sa objaví v každej knihe a v každom dokumente o tomto indickom meste. Palácová fasáda je skutočne nádherná, akoby vystrihnutá z orientálnej rozprávky. Každý kúsok fasády je vyplnený maličkými okienkami zvanými džaroky, ktorými bolo vidieť von na ulicu, no nikto cez ne neodkryl tajomstvá paláca. V časoch, kedy ženy nesmeli chodiť von, to bolo pre ne jediné spojenie s okolitým svetom. Dnes sa časy zmenili a šedivé ulice pravidelne rozveselia ženy odeté do farebných, niekedy až krikľavo farebných sári. Človek by sa na palác dokázal pozerať aj hodinu a nasávať atmosféru miesta, no ešte viac ho to ťahá dnu. Vchádza sa zo zadnej strany, z bočnej skrytej uličky, ktorá vybieha z bazárovej štvrte. Z tejto strany je tak nenápadný, že ak by človek netušil, kde ho hľadať, nenašiel by ho. Za bránou sa rozleje nádvorie s ústredným bazénom a niekoľko poschodí, kam sa dá pohodlne vyjsť cestičkou točiacou sa vo veži. Malé palácové miestnosti sú pomerne jednoduché, ale dômyselná výzdoba farebných okien v nich roztočí farebnú ruletu. Stačí, aby zasvietilo slnko a farebné odlesky sa rozlezú po stenách či podlahe. Architekti museli byť géniovia. Na vrchnej terase je vyhliadka, kde sa tlačí niekoľko desiatok Indov a všetci fotia. Vidno odtiaľto nielen palác, ale aj panorámu celého Džajpuru. Jeho domy sa tiahnu tak ďaleko až narážajú na ostré skaly. Ak by tam neboli, Džajpur by určite zaplavil celé okolie.
Svet chaotického bazáru
Bazárové uličky Džajpuru sú natoľko fascinujúce, až aj keby mesto nemalo žiadne pamiatky či paláce, stále by stálo za to prísť až sem. Hlavná ulica doslova kričí chaosom a ruchom, no kto sa do neho zahľadí hlbšie, ten uvidí, že tu má všetko svoje miesto a všetko svoj vlastný zmysel. Bazárové obchodíky sú ukryté pod kamennými oblúkmi a medzi nimi a arkádami je široká ulica presýtená ľuďmi. Ak niekde človek pochopí preľudnenosť Indie, tak je to práve na takomto mieste. Všade sa niečo deje. Chlapík stojí pred veľkou rozpálenou platňou, v ktorej sa poslednýkrát menil olej ešte v dobách, kedy tu vládla britská koruna a vkladá do nej malé, zeleninové placky. Pár ľudí stojí vedľa neho a o minútu už po plackách nie je ani stopy. Obľúbené sú aj guľôčky zvané púrí. Sú duté, vyrobené z hrachovej kaše. Miestni si ich kúpia, spravia do nich dieru, nalejú si do nich pekelne pálivú omáčku a vložia do úst. Každé jedlo a každá tvár naokolo má správny nádych exotiky. Zopár Sikhov so šatkami uviazanými okolo hlavy sedí na rohu pri veľkej váhe a predáva oriešky či sušené ovocie. Nad hlavami sa prepletajú milióny káblov a keď počuť zvuk motorky, treba uskočiť. To sa len niekto rozhodol, že si skráti cestu cez hradbu tiel. Farebnú paletu bazáru dotvárajú predajcovia látok, šiat, oblečení či šatiek. Nájdete tu všetko od hodvábnych, jemných šálov, ktoré nosia ženy prehodené na svojom sárí, cez kašmír až po pašmínu. Pre podobné veci sem kedysi dávno prichádzali karavány a ani dnes sa túžby ľudí nezmenili.
Najosviežujúcim nápojom, aký tu môže človek nájsť, je čerstvý kokosový orech. Majú ich nahádzané na zemi na obrovských kopách a stačí si na jeden ukázať a už aj pribehne mladý chlapec s mačetou. Šikovne zasekne na vrchol kokosového orecha, vhodí dnu slamku a môže sa piť. Nič tak neosvieži ako kokosová voda, ktorá okrem toho dokonca pomáha aj pri trávení. Tí aklimatizovanejší si dajú pouličný čaj s mliekom. Niekoľko špinavých kanvičiek, ktoré zospodu oblizuje plameň, stojí na variči, aby čaj nikdy nevychladol. Je však výborný, sladučký a v tejto atmosfére chutí lepšie než niekde v čajovni. Spoza rohu sa vynorí krava. Sem-tam sa jej niekto dotkne, pár obchodníkov sa ju jemne snaží zahnať, no je tvrdohlavá a sadne si priamo na cestu. Problém? Kdeže, tu sme v Indii. Tu nie je nič problém.
Za bránami palácov
Príbehy maharadžov, ktoré sú vpísané do ulíc, prachu a stien Džajpúru, vznikali za múrmi panovníckeho paláca. Palác možno nie je to správne slovo, pretože maharadža Jai Singh tu vybudoval celý komplex, kde nájdeme palácov či nádherných budov hneď niekoľko. Nebyť vysokej, niekoľkoposchodovej veže, z ulice by palác nebolo ani vidno. Chráni ho hradba, no stále leží v srdci mesta. Na parkovisku pobehuje slon čakajúci na turistov, ktorí sa na ňom čochvíľa povozia a žena z obrovitánskeho koša predáva papady – lahodné placky podobné čipsom, ktoré majú v priemere aj pol metra. Pod bránou do rozprávkového sveta sedí chlapík v tureckom posede, hrá na indickú píšťalku a pred ním sa zvíja tmavočierna kobra. Na nádvorí sa rozostúpili paláce. Medzi tie najkrajšie patrí Mubarak Mahal, teda Privítací palác, kde sa končila každá oficiálna návšteva. Dnes v ňom sídli múzeum s tradičnými odevmi, ale aj vecami patriacimi samotným maharadžom. Uprostred námestia stojí malý palác, ktorý upúta obrovskou striebornou nádobou s výškou 1,6 metra. Nápis o nej hrdo hlása, že je najväčšou striebornou nádobou sveta a všimla si ju aj slávna Guinnessova kniha rekordov. Nenápadná cestička vedie k bráne a za ňou sa rozleje ukryté nádvorie ponorené v tieni. Vrhá ho najvýznamnejší z palácov, ktorý je vyhradený len a len pre rodinu džajpúrského maharadžu. Vonku stojí niekoľko mužov v snehobielych uniformách s červenými turbanmi uviazanými okolo hlavy a držia stráž. Keď sa nikto nepozerá, usmievajú sa popod husté fúzy a sem-tam si z hlavy dajú turban dole, aby ukázali, ako sa zložito viaže. Je to niekoľko metrov dlhý kus látky a pri každom použití sa musí dať dole a viazať odznovu. Palác Čandra Mahal má niekoľko poschodí a kým okolie paláca a múry svietia červenkastou farbou, telo stavby pokryla žltá, pieskovcová farba. Najkrajšie sú však aj tak štyri brány rozmiestnené do všetkých svetových strán, ktoré majú symbolizovať ročné obdobia. Do kameňa a dreva sú tu vyrezané tak nádherné detaily, že oči ani nežmurkajú, aby im nič neušlo. Tu postava páva, tam dve tancujúce dievčatá a o kúsok vedľa sa k zemi skláňajú kvety.
Od hviezd ku hviezdam
Džajpúr nepreslávili len maharadžove paláce, ale aj observatórium Džantar Mantar. Jeho stavby ležia ako kolosy porozhadzované na perfektne upravenom trávniku len pár metrov od palácových hradieb. Už v roku 1728 ho nechal postaviť maharadža Jai Singh a aj po toľkých desaťročiach vyráža dych svojou presnosťou. Ulugbegove observatórium na vŕšku nad Samarkandom je o čosi staršie, ale obe spoločne patria k najvýznamnejším pozorovateľniam oblohy svojej doby. Postava vychudnutého muža v bielom odeve s mohutným turbanom na hlave polieva trávnik a všetci ostatní sa snažia ukradnúť si čo najviac tieňa, aby aspoň na chvíľku ušli pred horúcim peklom vznášajúcim sa z oblohy. Na prvý pohľad sa observatórium javí ako výstava moderného umenia, pretože obrovské stavby sa nepodobajú na nič, čo by človek mohol bežne v meste vidieť. Medzi najväčšie kúsky patrí kamenný sextant s výškou niekoľkých metrov. Kto sa pozrie bližšie, ten uvidí aj dieliky, podľa ktorých sa merali hodiny, minúty či dokonca sekundy. Každý pohyb slnka znamenal pohyb času a miestni astronómovia to vedeli s fantastickou presnosťou vypočítať. Maharadža Jai Singh bol totiž vášnivým astronómom, a tak svojich učencov posielal na najlepšie miesta sveta, aby sa čo-to priučili a vrátili s novými poznatkami. Je to zaujímavé miesto a jeho význam podčiarkuje aj fakt, že pred štyrmi rokmi sa observatórium dostalo na zoznam UNESCO. Mnohých Džajpúrčanov však dnes viac než hviezdy na oblohe lákajú hviezdy Bollywoodu na striebornom plátne. Hovorí sa, že Džajpúr má jedno z najznámejších kín celej Indie menom Raj Mandir. Každý deň sa tu konajú premietania najhorúcejších bollywoodských trhákov a že to s filmom myslia Indovia vážne dokazuje aj fakt, že ich natočia viac než v slávnom Hollywoode. Letáky s obrázkami nádherných žien a akčných, mužských typov zaplavujú mesto a film je téma, ktorou človek v Indii nikdy nič nepokazí. Sadnúť si večer do kina, sledovať príbeh zakázanej lásky medzi mladými ľuďmi z rozdielnych kást a potom splynúť s davom na trhovisku a dať si diabolsky pálivé kari – to je India.
