V kraji Madja Prádeš nad riekou Betwa sa ukrýva mesto Orchha – sídelné centrum kráľov z dynastie Bundela. Darmo by sme v celom kraji hľadali pôsobivejšieho mesta – mieša sa v ňom duch starého panovníckeho paláca a chrámov s bazárovými vôňami exotickej Indie.
Na brehu rieky Betwa
Indický región Madja Pradéš vďaka polohe v geografickom strede krajiny nesie lichotivú prezývku „srdce Indie“. Nepatrí k najznámejším provinciám, pretože v sebe nemá poklady akými je Váranasi, Agra, Džajpur či Amritsar, no stále ponúka veľa zaujímavostí, ktoré majú potenciál prilákať návštevníkov. India je fascinujúca v tom, že aj keby tu človek strávil rok, neuvidel by všetky jej krásy a nepochopil by všetky jej tajomstvá.
Orchha leží oboma nohami v regióne Madja Pradéš, hoci len pár kilometrov odtiaľto sa v mestečku Džansi rozprestrie slávny Utar Pradéš. Krajina okolo mesta je rovinatá ako placka, no posiata lesmi a popretkávaná riekami. Kedysi tu bolo lesov viac, ale drevo sa hodilo na kúrenie a stavbu domov, a preto z niektorých miest zmizlo. Stále tu však zostalo zelene pomerne dosť na to, aby tu prebývali papagáje a iné exotické vtáctvo. Krikľavo zelené operence dávajú o sebe vedieť už z diaľky a pozorné oko si všimne, ako prelietavajú medzi korunami stromov. Rieka Betwa si týmito miestami razí svoju cestu a jej koryto je poriadne široké. Má úctyhodných 590 kilometrov a na konci svojej púte splynie s posvätnou riekou Jamunou, ktorá preteká cez hlavné mesto Dílí, ale aj Agru, kde na jej brehu vyrástol Tádž Mahál. Niekoľko stád vodných byvolov sa pasie na brehu rieky a niektoré zo zvierat sa ponorili tak, že im z hladiny vytŕča len hlava. Presne takto to človek zvykol vídavať v dokumentoch o Indii. Hoci je krajina rovinatá, Orchhu postavili akoby medzi dva pahorky, ktoré starobylé mesto dokonale objímajú. Jeden pahorok patrí nádhernému starému kráľovskému palácu a na druhom našiel svoj domov veľkolepý chrám Čaturbudž zasvätený bohovi Višnu, pod ktorým stojí navonok moderný chrámový komplex Ram Rádža. V Indii sa pozemské a nadpozemské svety prelínajú na každom kroku, až je ťažké rozlíšiť či ešte kráčate po zemi, alebo ste sa ocitli v nebi.
Za palácovými múrmi
Najväčším ťahákom celej Orchhy je palác panovníckej dynastie Bundela, ktorú v roku 1501 založil kráľ Rudra Pratap. Svoj vrchol slávy dosiahla dynastia v 16. a 17.storočí, no jej potomkovia žijú v Indii dodnes. Palác z diaľky pripomína obrovské kamenné monštrum ozdobené vysokými hranatými vežami a malými dekoratívnymi vežičkami na vrchole. Akoby sa v ňom miešala palácová a chrámová architektúra. Hoci hovoríme o paláci, v skutočnosti sa za jeho bránou objavia až štyri paláce. Sú prepletené do seba ako skladačka a na prvýkrát by ich človek od seba ani nerozoznal. Každý má niekoľko poschodí a od predošlého sa niečím líši.
„Palác je veľmi pekným splynutím islamskej a hinduistickej architektúry,“ vysvetľuje Indu, dlhoročný sprievodca palácom. „V 16.storočí, keď vznikali, Indii vládla dynastia Mogulovcov, ktorá propagovala islam, a preto sa musel odzrkadliť aj v architektúre,“ hovorí. Splynutie to je viac než pekné, pretože jeden pás výzdoby tvoria nastúpené slony a druhým pásom prechádzajú dokonalé geometrické útvary postavené jeden vedľa druhého. Málokde by sme našli takéto vzácne detaily, India je však plná nečakaných prekvapení. V paláci už roky nikto nežije a dnes tu prebýva len ticho a občasné kroky návštevníkov. Tých zahraničných sem nezavíta veľa, no domáci sa tu objavia takmer vždy. Majú radi svoje pamiatky, no ešte radšej si sem chodia posedieť či ukryť sa pred zrakmi mestečka. Sem-tam človek v opustených výklenkoch narazí na dvojicu sediacu pri sebe, držiac sa za ruky hľadia do diaľky a ticho snívajú o vlastnom svete. Prázdne nádvorie ešte viac podčiarkuje atmosféru miesta.
Jedna jediná noc
Palác v Orchhe nie sú len prázdne nádvoria, dá sa vojsť aj do pootvorených miestností. Niekoľko dverí postavených blízko seba ukrývalo panovnícky hárem. Panovník býval za jednými z dverí a do každej samostatnej miestnosti viedla tajná chodba, aby nikto nevidel, kam sa stratil. Niekto by sa mohol spýtať, prečo je tu len šesť dverí, ale aj na to majú Indovia svoje vysvetlenie. Každý deň sa predsa mohol stretnúť s jednou z konkubín a jeden deň v týždni si mohol oddýchnuť. Palác nádherne ozdobili a steny aj stropy dodnes skrášľujú fresky živých farieb. Ženské, mužské postavy, ozdobené bojové slony, kone, ale aj kvety, bohovia a všetky reinkarnácie a príbehy významného boha Višnu. Hinduisti sa na ne pozrú a každý obrázok sa im premení na príbeh, ktorý počuli snáď už tisíckrát. Na konci svahu, kde sa pahorok končí a padá do údolia vyplneného riekou Betwou, stojí palác Džehangira – panovníka slávnej Mogulskej dynastie. Prezývajú ho „Palác jednej noci“, no tento názov by v končinách plných konkubín mohol evokovať čokoľvek. Pravda je však taká, že sa tu panovník Džehangir zastavil a strávil tu jednu jedinú noc. Miestny vládca chcel totiž ukázať svoju lojalitu, a tak daroval Džehangirovi celý palác, no ten tu raz prespal, odišiel do Lahore a neskôr zomrel v Kašmíri. V Indii platilo pravidlo, že ak sa niečo darovalo, nesmelo sa to vziať späť, a tak po smrti Džehangira už nikto iný v paláci nesmel prespať. Veľkolepé dielo, akým palác nepochybne bol, dopĺňajú malé i veľké detaily. Pre prichádzajúce karavány dokonca pristavali schody pre ťavy a slony, ktoré tak pohodlne mohli vojsť až na nádvorie. Bránu stráži dvojica kamenných slonov a všade naokolo sa pomedzi stromy snažia vyrásť malé kamenné chrámy. Na brehu rieky Betwa nestojí len palác, ale aj zaujímavé konštrukcie zvané čhatrí – teda kenotafy alebo prázdne hrobky pripomínajúce malé chrámy.
Život každodenný
Ulice Orchhy sú podobné ostatným menším indickým mestám. Žije tu necelých desaťtisíc obyvateľov, no v porovnaní s miliardovou krajinou je to len kvapka v mori. Ulice sú posiate papiermi, plastovými fľaškami, hnijúcimi zvyškami ovocia a sem-tam sa objaví „šťastie“ v podobe kravského lajna. Provizórni obchodníci rozložili svoj tovar a najkrajšie pôsobia malé predajne s koreninami, koreneným čajom masala či pestrofarebnou henou pre ženy. Skupina mužov sedí na nízkych drevených lavičkách, popíja presladený čaj s mliekom, zatiaľ čo ženy zháňajú ovocie. Na uliciach však jednoznačne dominujú muži. Ženy sa len rýchlo prejdú sem a tam, nakúpia, čo treba a opäť miznú za dvermi svojich domov. Medzi nahromadenými smeťami sa prechádza dvojica posvätných kráv, no nikto im nevenuje pozornosť. Je čas obeda a miestne vývarovne sa pozvoľna zapĺňajú ľuďmi. Väčšinou stačí odkryť niekoľko obrovských hrncov či panvíc s niekoľkocentimetrovou vrstvou spáleného oleja a podnik je otvorený. Vôňa samosov či zeleninových taštičiek je však lákavá. Hygiena tu je indická, ale pokušenie ochutnať o mnoho väčšie.
Pred vysokým chrámom Čatarbudž sedia mladíci a niekoľko kôz sa vyštveralo až na jeho múr. Čatarbudž postavila, podobne ako palác, panovnícka dynastia Bundela v 17.storočí. Jeho vysokánska veža siaha k nebu a ani meter kamenného tela nezostal bez výzdoby. Má totiž pripomínať lotosový kvet. V chráme sedia na zemi celé rodiny, spia tu ľudia, oddychujú a slepý sadhu – svätý muž, vzal do rúk polorozpadnutý hudobný nástroj a spustil svoju melódiu. Pár ľudí sa prišlo dnu pomodliť za monzún, ktorý všetci už túžobne očakávajú. Len pár metrov od chrámu leží komplex Ram Rádža so štyrmi mohutnými vežami. Pôsobí moderne, hoci je starší než Čatarbudž. Je najdôležitejším chrámom celej Orchhy a ročne ho navštívi viac než pol milióna hinduistov z celej Indie. Je plný sôch a celým priestorom sa vinie vôňa santalového dreva. Poloprázdnym trhoviskom neďaleko chrámového komplexu sa prejde krava, niekto ju potľapká po chrbte, iný jej k ústam priloží kus ovocia a ide zase ďalej. Naozaj ju tu majú vo veľkej úcte a len málokto sa ju opováži odohnať. Vonku pri malých oltárikoch horia vonné tyčinky a nehybné sošky bohov sledujú okoloidúcich. V indických uliciach sa miešajú vône a zápachy takmer na každom kroku, ale človek je aj tak vo fáze očarenia. Objavil tu svet, o ktorom dosiaľ len sníval.
