„Prší často, ale dážď je osviežujúci. Tak ako príde, aj odíde a vzduch po ňom krásne vonia,“ vraví Havajčan Rodger, keď sa už po x-tý krát pýtame na jeho domov. Zo siedmych hav
Itinerár: Aljaška – Havaj
Sedíme na upršanej terase na okraji ďalekej aljašskej divočiny a cieľ, ktorý sa chystáme splniť, sa nám zdá nereálny. Počítame dni a kým nenastane ten vytúžený, neveríme. Šesťhodinový let, dvojhodinový časový posun, teplotný rozdiel dvadsať stupňov. Natieranie sa opaľovacím krémom s ochranným faktorom 30 aspoň štyrikrát denne. Účinok? Žiaden. Toľko štatistické údaje. Nazvime to cestovateľský extrémizmus. Čo iné aj môžeme očakávať, keď sa po troch mesiacoch, zavretých v továrni na výrobu lososov na Aljaške, vynárame na slnko takmer pri rovníku? Stáva sa zvykom, že sa nás cudzí ľudia na ulici pýtaju, či vieme, akí sme spálení. Tušíme to.
Raj nájdený
Havajské ostrovy sú známe ako päťdesiaty americký štát. Od typickej Ameriky ich však neoddeľuje len Tichý oceán, ale aj spôsob života, spôsob, akým plynie čas. Na zábery, ktorými sú preplnené nástenné kalendáre, šetriče obrazoviek a katalógy cestovných kancelárií, sa dívame každodenne takmer tri týždne. Zvykáme si na horúci vzduch na ostrovoch Oahu, Maui a Big Island. Začíname chápať Rodgerovu interpretáciu slova “aloha”. Je to viac než len pozdrav a dokonca viac, než otvorenosť a nekonečná pohoda navôkol.
Oahu – surferský raj
Najbližšie k nálepke preplneného amerického veľkomesta má hlavné mesto Honolulu na ostrove Oahu. Exotiku mu však dodávajú skupinky surferov, potulujúcich sa na každom kroku, či miestni umelci, posedávajúci na zemi s typickými malými gitarami – ukulele. Na svetoznámej pláži Waikiki okrem davu tiel, niekoľkých požičovní dosiek na surfovanie a drahých hotelov, lemujúcich pobrežie, nenachádzame nič, čo by nás prilákalo opäť sa vrátiť. Ostrov Oahu však našťastie dokáže ponúknuť viac. Autobusy mestskej hromadnej dopravy jazdia z hlavného mesta až na druhý koniec ostrova. Spiatočný lístok stojí 2,5 dolára. Autobusy sú plne klimatizované. Niekedy až príliš. Zababušíme sa do uteráka, pozorujeme plynúcu krajinu. Neznámi ľudia v autobuse sa dávajú do reči, krátia si čas. Vzduchom prúdia rôzne svetové jazyky, zo zadnej časti sa dopredu nesú rytmické tóny ukulele. A každý má na problémy a stresy čas.
Práve pláže na severovýchode a severozápade ostrova napĺňajú naše očakávania. Pobrežie od Sandy Beach po Turtle Bay sa nestalo surferskym rajom bezdôvodne. V zime sa tieto pláže stávajú dejiskami niekoľkých svetových súťaži v surfovaní, trénuje sa však celoročne. Intenzita vĺn berie dych, prinajhoršom strháva aj plavky priamo z tela. Pri brehu sa vlny lámu skutočne obrovskou silou. Výnimkou nie je ani, keď nás plavčík nechce vpustiť do mora. Objavujeme však aj miesta, ktoré sú doslova neobývané a vo vode sa dostatočne vybláznime. Konkrétne lokality ponúkajú výborné možnosti na potápanie. Korytnačky sú veľkou vzácnosťou a sú prísne chránené. Môžeme ich pozorovať, ale iba z určitej vzdialenosti. Sliepky a kohúty sú každodennou realitou, takmer ako slovenské holuby. Nie nadarmo sa obľúbeným lokálnym športom stali takzvané “chicken” alebo “cockfights”.
Maui – zelená džungľa, sprcha vo vodopáde a výstup nad oblaky
Znie to gýčovo, odpusťte. Ale ostrov Maui taký je. Je gýčovy. V tom najkrajšom slova zmysle. V tom zmysle slova, ktorý nám vôbec nevadí. Gýč, prekreslený do dokonalých farieb, v ktorých sa strácame. Nevieme, čo by nám miesto zvané raj mohlo pripomínať ešte výstižnejšie.
Na Maui treba vidieť dve lokality a potom pokojne… odísť na ďalší ostrov. Pohorie Haleakala a Cestu do Hany. Haleakala je sopečné pohorie, vrchol ktorého presahuje nebo. Dívame sa na mraky, rozprestierajúce sa pod nami. Vzduch sa konečne ochladzuje na príjemných 15 stupňov a pri toľkej majestátnosti okolia si ani neuvedomujeme, že je nám vlastne zima. Cesta pre autá je dostupná až po najvyšší bod. Sme predsa v Amerike. Takže vrchol Haleakali zdolajú aj neskúsení turisti.
Cesta do Hany je výstižne slovné pomenovanie. Nie je vôbec dôležité, čo napokon v Hane uvidíme. Vlastne sa nám to ani na konci nedarí zistiť, napriek tomu je výprava úchvatná. Tá samotná sa totiž stáva cieľom. Prírodných atrakcií sa dá zažiť mnoho. Priezračné jazerá, skalnaté útesy, pláž s čiernym pieskom, vodopády, vodopádiky, ďalšie jazerá s vodopádmi. Pouličné stánky s kokosmi a predavačmi, ktorí nám ich v priamom prenose očistia, vydlabú a so slamkou a úsmevom podajú. Toľký gýč. A my ho milujeme.
Činný ostrov Big Island a najvyššia hora sveta
Stojíme na nej, na najvyššej hore sveta. A ani nemusíme ísť do Nepálu. Na upresnenie – Mauna Kea na ostrove Big Island má 4205 mnm, čiže presne o 4643 metrov menej než Mount Everest. Jej prvenstvo však zohráva fakt, že základňu má 5000 metrov pod hladinou mora, takže celková výška presahuje 9000 metrov. Vzduch na vrchole je o poznanie redší, dýcha aj pohybuje sa ťažšie.
Na záver si nechávame Volcanoes National Park. S náhodou, poriadnou dávkou šťastia a s príchodom tmy nachádzame činné sopky, pľujúce menšie množstvá lávy. Takýchto sopiek je na Big Islande pomerne dosť, nie sú však aktívne nonstop. Niektoré z turistických chodníkov zvyknú byť dočasne uzavreté, to však len pre bezpečnosť návštevníkov. Z útrob parku sa späť do malého mestečka Hilo dostaneme stopom. Havajčania radi zastavia. Najmä tí, čo jazdia v pick-upoch.
Z Hila cítiť ducha pôvodnej krajiny. Vedľa autobusovej stanice stojí altánok. Ozývajú sa zvuky ukulele, tancuje sa tradičný tanec hula hula. Nechávame sa zviesť na letisko a odtiaľ späť do civilizácie. Späť do slovenskej reality. Poslednýkrát sa s autobusárom zdravíme typickým havajským pozdravom, znakom pohody – zdvihnutou dlaňou s vystretým palcom a malíčkom. Na jazyk sa nám tlačí jediné: “Mahalo (Vďaka) za všetko!” Tušíme, že prekonať teplotný a časový rozdiel bude ešte to najjednoduchšie.
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
Foto: Jana Karaffová
