Marocké mesto El Džadída na brehu Atlantického oceánu nepatrí k najznámejším mestám kráľovstva, nozaraďuje sa k tým, ktoré dokážu najviac prekvapiť. Staré mesto ožíva ošarpanými uličkami a svoje stopy tu zanechali aj Portugalci.
Život pred bránou
Marocké pobrežie Atlantiku je pomerne bohaté na zaujímavé miesta. Na severe leží bohémsky Tanger, južnejšie sa vyníma Rabat, Casablanca a kto sa vydá ešte nižšie, ten narazí na dvojicu zaujímavých portugalských miest Essaouira a El Džadída. Práve El Džadída sa môže popýšiť miestom, aké nemá v celej krajine páru. Portugalci tu po sebe totiž zanechali fantastickú cisternu pod mestom, ktorá sa prebojovala až do prestížneho zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Siluetu El Džadídy vidno už z diaľky. Zátoka s chladnou vodou Atlantiku sa zahryzuje do pieskového pobrežia, po ktorom sa prechádza niekoľko ľudí a na jej konci sa akoby z vody vynára obraz mesta ozdobeného vysokým hranatým minaretom. Mesto dokonale ukrývajú rozťahané kamenné hradby a zhora si ho obzerajú hlučné čajky s rozprestrenými krídlami. Každé marocké mesto, ako aj aj El Džadída, má svoju novú štvrť Ville Novelle a starú štvrť s názvom Medina. Tá miestna sa rozlieva až za vysokou bránou ozdobenou niekoľkými reliéfmi. Nová štvrť je plná ľudí a ulice sa zbiehajú k námestiu a parku, kde všetci veľmi radi chodia oddychovať. Niekoľko obchodníkov sem pritiahlo svoje plachty s tovarom, no najviac života je okolo stánkov, kde sa griluje jedlo. Vôňa brochette, kebabu napichnutého na paličke a grilovaného na drevenom uhlí podlamuje kolená hladným bruchám a miestni si neváhajú počkať aj pol hodinu, kým na nich príde rad. Ponáhľať sa niekam? Tu v Maroku? Nie nie, čas tu beží inak, teda ak vôbec beží. Mnohí muži majú na sebe oblečenú džalábiju splývajúcu až takmer na členkoch a ženy sa premávajú odeté vo farebných kaftanoch. Mladí dajú skôr na západnú módu, a tak tu vzniká zaujímavá kultúrna zmes. Hoci je nové mesto lákavé, vysoké hradby s bránami svojim neviditeľným volaním víria myšlienky natoľko, že sa sem človek musí jednoducho vydať.
Portugalské stopy
Hradby majú odpradávna akúsi auru tajomna, pretože sa za nimi vždy skrýva svet celkom odlišný od toho, aký je pred nimi. Hlavná brána do mesta sa roztvorí a odrazu sa v starých štvrtiach El Džadídy objaví pokoj pripomínajúci oázu. Občas ho pretne prechádzajúca motorka, no inak je tu príjemne ticho. Tu postavili Portugalci začiatkom 16.storočia svoju pevnosť, ktorú nazvali Mazagan a žili v nej až do roku 1746, kedy sa rozhodli marocké pobrežie opustiť. El Džadída sa stala dokonca poslednou baštou portugalských obyvateľov a keď sa ich lode odrazili od pobrežia, doplávali na opačnú stranu Atlantiku do dnešného brazílskeho mesta Amapá. Hoci tu žili niečo cez 200 rokov, zanechali v starom meste výraznú stopu. Tá sa síce neskôr premiešala s históriou marockých panovníkov, no našťastie úplne nevymizla. Pár metrov za bránou stojí kostol aj so svojou hranatou zvonicou. Je zamknutý a pôsobí opustene, no stále stojí ako spomienka na časy dávno minulé. Pri túlaní sa po El Džadíde človek narazí až na tri kresťanské svätostánky a dokonca aj na miesto niekdajšej synagógy, keďže Maroko bolo veľmi známe svojimi židovskými komunitami. Na stene sa už len vyníma Dávidova hviezda umiestnená pod polmesiacom. Aj ona je zamknutá a vzdoruje času, no jej interiér pomaličky ale isto pustne. Kto sa však nikam neponáhľa, môže sa popýtať miestnych, kde nájde od synagógy kľúč a ak bude mať šťastie, možno natrafí na toho správneho človeka. Stará El Džadída je pretkaná viacerými uličkami. Bočné sú tenké, strácajú sa za najbližším rohom, ale hlavná ulica vedie až do samotného prístavu tam, kde končia kamenné hradby.
El Džadída znamená Nová
Hlavná ulica tu nie je len spojnicou mesta, ale je najživšou časťou celej El Džadídy, pretože práve tu si obchodníci pootvárali svoje stánky a obchodíky. Turizmus už El Džadídu objavil, hoci ho ešte nevalcuje ako Marakéš či Fez. Aj tu však už predávajú pohľadnice, suveníry, magnetky, marocké vlajočky či iné nepotrebné drobnosti. Niekoľko obchodov ponúka šperky, umelecké predmety, marocké dýky a azda najkrajším obchodíkom je malá galéria ponúkajúca obrazy. Pohyby štetca zachytili staré múry, hradby, brány, minarety mešít, ale aj vlny Atlantiku rozbíjajúce sa o pobrežie či mužov v čajovni. Každý vystihuje svojim spôsobom marockú dušu a chlap sediaci na ulici dokončieva ďalší z obrazov, ktorý o chvíľku vystaví s cenovkou na predaj. Malé námestie vybočí z ulice a odrazu prekvapí krásou svojich hradieb a minaretom vysokej mešity. Po odchode Portugalcov sa v roku 1769 dostal k moci marocký sultán Mohammed bin Abdalláh a jeho nasledovník sultán Abd-el Rahmán nechal postaviť mešitu, zničiť kus starého mesta a postaviť na miesto neho nové časti. Tak prišla El Džadída ku svojmu dnešnému menu, pretože z arabčiny by sme jej názov preložili ako nová, teda Nové mesto. Minaret mešity vyrastá priamo z hradby a skôr pripomína vežu opevnenia než miesto, odkiaľ zvolávajú veriacich k modlitbám. Jeho telo je ošarpané, farba sa pomaly odlupuje, ale na špičke je všetko dokonalé a nesmú chýbať ani reproduktory, ktoré nahradili muezzína. Ten dnes už nemusí merať cestu na vrchol minaretu, aby sa jeho hlas rozlieval nad strechami, urobí to za neho technika. To, že minaret vyrastá z hradieb, nie je len zdanie, pretože jeho veža bola kedysi skutočne súčasťou starej veže Torre de Rebate, ktorá súvisela s neďalekou cisternou.
Rozprávková cisterna
Domy v starej El Džadíde sú odlišné než v iných marockých medinách. Majú vysoké okná, menšie okienka a do ulice dokonca vybiehajú balkóny ozdobené umeleckým kovaním. Aj z nich cítiť závan portugalskej Európy. Za nenápadným vstupom s tabuľkou, že sa tu skrýva portugalská cisterna sa odkryje najväčší poklad dnešného mesta. Prenikavé slnko z ulice sa rázom vytratí a dole do podzemia vedie niekoľko ostrých schodov. Chvíľku trvá, kým si oči zvyknú na prítmie, no odrazu sa pred nimi zjaví niekoľko hrubých stĺpov odrážajúcich sa na tenučkej vodnej hladine. Portugalci tu vybudovali sklad zbraní už v roku 1514, teda len pár rokov po tom, ako pristáli na pobreží a v priebehu 16.storočia sa priestor premenil na nevyhnutnú cisternu. Je obrovská. Každá jej strana meria 34 metrov a dokopy by tu človek napočítal 25 stĺpov. Panuje tu ticho, pretože nikto nerozpráva, ale každý pozerá na krásu okolo seba. Dno cisterny je pokryté vrstvou vody, a tak sa na nej zrkadlí celý strop aj so stĺpmi. Spoločne vytvárajú rozprávkový pohľad, ktorý sa každým vhodeným kamienkom rozplynie. Na vrchu cisterny je otvor, ktorým dnu vbieha hrubý zväzok slnečných lúčov. Stĺpy už za storočia chytili zelenú patinu, avšak len to podčiarkuje ich historickú hodnotu. Kto videl známy kultový film Othello s Orsonom Wellesom v hlavnej úlohe, tomu môže prísť interiér cisterny povedomý. Filmári si do filmu vybrali kúsok El Džadídy ako príťažlivú kulisu.
Ruch hlavnej ulice končí až pri hradbách, pod ktorými miestni postavili prístav. Ženy sedia spoločne pred domom v tieni a sledujú hrajúce sa deti, pričom sa medzi sebou zhovárajú. Schody vedúce hore človek raz-dva zvládne a ponúka sa tu príjemná prechádzka po kamennom hadovi obtáčajúcom sa okolo mora. Schádzajú sa tu mladí a niekoľko chalanov počúva hudbu tak hlasno, že sa tóny arabských nástrojov rozliehajú do poriadnej diaľky. Tí menší sem vyliezli za kúpaním. Vyštverajú sa bosými nohami do niekoľkometrovej výšky, vylezú si na kamenný výčnelok, kam sa zvykli priväzovať lode a hodia sa do vody. Plávajú v nej plastové fľaše, igelitky, ovocie, špina, no nikomu to neprekáža, pretože túžba ujsť pred páliacim slnkom je silnejšia. Ako náhle zbadajú cudzincov, začnú sa predvádzať a skáču do vody saltá, pričom sa hneď vynoria, aby sa uistili, že ich sledujeme. Niekoľko rybárskych lodí stojí odstavených na hladine a za nimi sa k mólu pripútané väčšie lode. Zopár mužov ešte sedí na palube a rozmotáva siete. Ráno sa pôjde na lov, tak treba mať všetko stopercentne pripravené. Hore na hradbách sa príjemne prechádza, pretože sa celá panoráma El Džadídy otvorí ako na dlani. Minaret mešity, strechy domov, zvonica kostola aj záblesky moderného mesta o pár stoviek metrov ďalej. V malom rodinnom podniku rozvoniava tradičné marocké jedlo tadžín. Niekoľko ich stojí postavených na grile, pod ktorým sú rozpálené uhlíky. Stačí si objednať a o pár minút pristane na stole. Pod pokrievkou sa skrýva dusené kura, zemiaky, olivy, zelenina a k tadžínu sa zahryzuje čerstvý chlieb. Ešte dúšok tradičného mätového čaju a Maroko sa vpíja pod kožu tak silno, že nemôže zostať len pri jednej návšteve.
