Údolie kráľov s hrobkami faraónov, majestátne chrámy, hieroglyfy, pohrebné rituály, múmie. Ponorte sa na chvíľu do tajuplného sveta faraónov.
Staroveké pamiatky sú po celom Egypte a je ich neskutočné množstvo. Najväčšiu pozornosť ale turisti venujú Luxoru, kde sú sústredené tie najvýznamnejšie z nich. V minulosti tu stálo mesto Téby, ktoré boli náboženským a administratívnym centrom krajiny niekoľko storočí. Turistom, ktorých hlavným zdrojom informácií o Egypte boli doteraz filmy Múmia a Múmia sa vracia, ešte aj dnes poskytuje veľmi presnú predstavu o časoch faraónov. Mimochodom, skutočný Imhotep nebol život vysávajúcou múmiou, ale architektom prvej pyramídy v Egypte. Medzi Imhotepom a Nefertiti, ktorých americkí filmári zasadili do spoločnej doby, bol v skutočnosti rozdiel 1300 rokov.
Horúci Karnak
Karnak je chrám všetkých chrámov v Egypte. Bol sídlom faraónov, pokladnicou, náboženským aj administratívnym centrom v jednom. Dostali sme sa k nemu krátkou plavbou po Níle. Našu loď viedol asi sedemročný kapitán. Jeho kamoši sa s nadšením kúpali v kalných vodách rieky, ktorej mikrobiologický rozbor by som nechcela vidieť. Pred návštevou Karnaku sa treba pripraviť na výdatnú potnú kúru, ktorej intenzita dosahuje vrchol v letných mesiacoch. V júli a auguste sa tu ortuť teplomera bežne šplhá na 50, niekedy dokonca až na 60 stupňov. Ja som zažila „sviežich“ 45. Keď miestny sprievodca humorne poznamenal, že dnes máme príjemne chladno, zmohla som sa len na roztopený poloúsmev. Výklad robil najradšej rovno na slnku, aby sme precítili silu neľútostného egyptského slnka až do poslednej kvapky potu. Už viem, ako sa cíti kurča v rozhorúčenej trúbe. Odhliadnuc od toho, bol Karnak skvelým zážitkom. Majestátne stĺpy popísané hieroglyfmi, chrámy, gigantické sochy, posvätné jazero, obelisky. Kde inde ako tu si môže človek lepšie predstaviť, ako vyzeral staroveký Egypt.
Yes, my friend, come to my shop
Mnoho turistov si odnáša z krajiny dojem, že Egypťania sú otravní a jediné, čo ich zaujíma, je bakšiš. Pri ich ekonomickej situácii sa ale ani veľmi niet čomu čudovať. Priemerný plat tu je 120 dolárov. Turista sa pre nich rovná chodiaca plná peňaženka, ktorú majú plné právo odľahčiť. Bakšiš čakajú prakticky za
všetko a treba s tým vopred počítať. Keď je k vám niekto veľmi milý a ponúkne sa, že vás odfotí, niečo vám ukáže alebo odnesie, robí to nie pre vaše pekné oči, ale za bakšiš. Niektorí na to upozornia relatívne taktnejšie (napríklad začnú štrngať peniazmi vo vrecku), iní rovno otrčia ruku a povedia „bakšiš.“ Drobné treba mať preto vždy nachystané, v Egypte nie je zadarmo nič. „Yes, my friend, come to my shop,“ počujete zo všetkých strán. Na odháňanie otravných predavačov by človek potreboval riadnu mucholapku alebo tričko s nápisom „no, thanks,“ aby sa nemusel stále opakovať. Zaberá na nich len jedno – nevšímať si ich a nenadväzovať žiadnu konverzáciu, pretože akonáhle sa s nimi začnete rozprávať, už vás majú chytených vo svojej sieti a nepustia vás, kým niečo nekúpite.
Najotravnejší sú tí tzv. „dotykuchtiví“, ktorí vás budú ťahať za ruku, nakladať vám do náručia „darčeky“, ktoré sú zaručene „zadarmo“ alebo vám začnú rovno skladať fotoaparát rovno z krku s tým, že vás odfotia. Viacerí obchodníci už ale na druhej strane pochopili, že nás Európanov značne odrádza, keď chcú spraviť biznis násilným spôsobom. Snažia sa preto byť ticho a nechať turistu, nech si sám v pokoji prezrie tovar v obchode. I keď som na nich videla, že mnohí evidentne vnútorne bojovali so svojím arabským obchodníckym duchom a museli sa ovládať, aby nezačali všetko vynukovať tak, ako sú zvyknutí. Arabi majú obrovský talent na jazyky a egyptskí predavači ovládajú základnú konverzáciu minimálne v piatich jazykoch, vrátane češtiny alebo slovenčiny. Každá blondína je pre nich „Shakira“ a keď sa im nejaká zapáči, núkajú za ňu niekoľko tiav. Taká ponuka, no nezober to.
Údolie kráľov
V starovekom Egypte bola smrť a večnosť, ktorá príde po nej, dôležitejšia ako život. Faraóni začali hneď po nástupe na trón s výstavbou svojich hrobiek a zádušných chrámov. Svoje mená a činy zapisovali na obelisky, steny chrámov a hrobiek, pretože chceli, aby sa zachovali naveky. To sa im aj podarilo – mená ako Tutanchamon, Ramzes II. či Achnaton sú známe aj viac ako 3000 rokov po ich smrti. Vďaka mumifikácii môžeme ešte aj dnes vidieť, ako faraóni vyzerali. V Údolí kráľov je 62 hrobiek panovníkov starého Egypta. Vstupenka návštevníkov oprávňuje na vstup do ľubovoľných troch z nich, za Tutanchamovu hrobku sa platí extra. Bohužiaľ, v Údolí kráľov platí prísny zákaz fotografovania. Voľakedy sa nesmelo fotiť len v hrobkách, teraz už zákaz platí na celý areál, i keď veľmi nechápem prečo. Vyprahnuté údolie zasadené medzi strmými skalami by blesk fotoaparátov určite nepoškodil. Hrobky sú vlastne dlhé chodby, na konci s miestnosťou pre sarkofág. Ich steny sú pokreslené hieroglyfmi a maľbami. Faraóni sa v údolí nechali pochovávať z pragmatického dôvodu – nechceli, aby ich hrobky našli vykrádači. Pyramídy totiž kričali na veľkú diaľku „tu je pochovaný bohatý panovník s pokladmi“. Vykrádači toto volanie vypočuli vo viacerých prípadoch už krátko po pohrebe. Zapečatené hrobky v údolí, do ktorého vedie len jedna cesta, mali zachovať múmie kráľov na večné veky. Ich túžba sa ale nenaplnila. Ešte pred skončením faraónskeho obdobia väčšinu hrobiek vyrabovali. Pre archeológov na počiatku 19. storočia tu už zostali len takpovediac zbytky, no i tak je z nich celý svet v nemom úžase. Faraóni sa dnes asi musia otáčať v sklenených vitrínach Egyptského múzea, že namiesto večného pokoja na nich čumia tisícky zvedavých turistov.
Tutanchamonova hrobka
Najslávnejšia Tutanchamonova hrobka je najmenšia zo všetkých objavených hrobiek v Údolí kráľov. Ostatné však už boli vykradnuté, táto jediná sa zachovala aj s inventárom. Tutanchamon bol nevýznamný faraón a človek si môže len predstaviť, aké obrovské poklady asi museli ukrývať hrobky skutočne veľkých faraónov. Vstupenka do hrobky stojí v prepočte takmer 12 eur. Miestny sprievodca nám jej návštevu neodporučil, vraj nestojí zato. Moja zvedavosť však bola silnejšia. Nakoniec vo mne zanechala najsilnejší dojem zo všetkých. A to aj napriek tomu, že je naozaj malá – pozostáva zo strmej chodby nadol a dvoch miestností, tretia – najmenšia – je uzavretá mrežou. Nechápem, ako sa tam mohlo zmestiť toľko veľkých predmetov, ktoré som predtým videla v múzeu v Káhire. V prvej miestnosti je pod sklom uložená maličká múmia faraóna, ktorý zomrel ako 18-ročný, no na dnešné pomery bol vzrastom ako dieťa. Vždy som si myslela, že v Tutanchamonovej hrobke sa budem tlačiť s ďalšími turistami, no boli sme tam len sami dvaja so starým strážcom hrobky. Ten sa evidentne potešil, že k nemu konečne niekto zavítal a s nadšením nám baterkou posvietil na detaily hrobky. Keď sme odchádzali, dali sme mu dve eurá, skoro sa rozplakal od radosti.
Egypt je výbornou destináciou nielen pre tých, ktorých zaujímajú faraóni. Ak uprednostňujete leňošenie pri mori a chcete sa vybrať len jeden výlet, jednoznačne odporúčam Luxor. Ja naň budem ešte dlho spomínať.
