Neplánuje, preto sa nemôže sklamať. Rozumné? Tak ako byť dokumentaristom na Slovensku? Zuzana Piussi, mladé, krehké žieňa, ktoré sa vo svojich filmoch postavilo moci. Neuveriteľné, že v rozhovore s nami priznala, že sa hanbí – v kontakte s bežnými ľuďmi…
Ako ste strávili minulé leto?
Pracovne, nakrúcala som v Srbsku, potom v Rumunsku. Dokončovala som film s názvom Krehká identita o slovenských národovcoch.
Keď nenakrúcate, oddychujete viac pri mori alebo pri poznávaní krajiny?
Najlepší oddych je pri mori. Spať, jest a trochu čítať.
Ako si spomínate na svoje detstvo a dovolenky s rodičmi a sestrou Luciou, vaším dvojčaťom, speváčkou, herečkou a spisovateľkou?
Počas komunizmu sme nechodili na žiadne zahraničné dovolenky, lebo by nás tam nepustili. Pri mori som bola, až keď sa otvorili hranice. Chodili sme do Tatier, na Liptov, do Čiech… Bolo to vždy výborné.
Stretávate sa aj teraz s Luciou? Vymýšľate si spolu témy? Či každá má svoju vlastnú cestu?
So sestrou sa stretávame často, sme si blízke. Lucii vyšla nedávno kniha poviedok Život je krátky, podľa tých poviedok sme napísali scenár, keď sa podarí, urobíme spolu film.
Keď chodíte po Slovensku, zastavujete miestnych ľudí, vypytujete sa ich, chcete vidieť, ako žijú, zbierate tak ich príbehy?
Keď chodím po Slovensku, vidím, ako ľudia žijú. To vidí každý, kto nie je slepý. Ale nikdy ľudí neotravujem. Hanbím sa.
Ako sa žije režisérke a dokumentaristke na Slovensku?
Niekedy je veselo a niekedy som v šetrnom režime. Vtedy kupujem iba to najpodstatnejšie. Nesťažujem sa. Poznám ľudí, ktorí robia ako otroci a nemajú nič. Ja nie som otrok.
Určite máte kopec námetov, ale realizácia je ťažká. V čom je najväčší problém?
Samozrejme, najväčší problém je zohnať na film peniaze. Keď robíte dokument, nepotrebujete tak veľa peňazí ako na hraný film. Strihala som s Marekom Šulíkom film o Gorile, ktorý vznikol bez finančnej podpory. Najprv som ho ťahala sama, potom, keď som nevládala, oslovila som Mária Homolku. On celý film zachránil. Myslím, že keď sa na niečo sústredíte a robíte to intenzívne, nakoniec nájdete cestu. S hraným filmom je to horšie. Potrebujete oveľa viac peňazí. Filmy na Slovensku vznikajú s podporou Audiovizuálneho fondu. Komisia rozhodne, či vás podporí alebo nie. Ideálne by bolo, keby to boli ľudia zo zahraničia a komisia sa menila každé dva roky, aby sa nestihli spraviť pavučinky. Tak to funguje vo Fínsku, kde sa často obmieňajú ľudia v komisiách.
Slovensko, na rozdiel od Česka, za svoju dvadsaťročnú históriu nakrútilo žalostne málo dokumentov, ktoré by zaznamenali tie dve desaťročia zo všetkých potrebných uhlov. Samozrejme, peniaze hrajú svoju veľkú rolu, ale keby sa uprednostnili dokumenty pred ostatnými, často zbytočnými predraženými reláciami, nebolo by ich viac?
Všetci hovoria, to, čo vy vo svojej otázke. Neviem na to odpovedať, pretože Slovenská televízia sa buduje za strašne veľa peňazí veľmi dlho, a stále je to horšie. Už si myslím, že by sa mala zrušiť. Ročne stoji stodvadsať miliónov eur.
Nemyslíte, že tu nastane veľké vákuum a našim deťom nebudeme mať čo ukázať?
Deti si teraz môžu pozrieť, čo samé chcú, stiahnuť hocijaký film, hudbu… Mám pocit, že sú úplne zahltené. Pamätám sa, že keď sme mali päťnásť rokov, moja sestra si prepisovala na stroji básnické zbierky, pretože ich musela vrátiť do knižnice. Každú platňu, ktorú sme získali, sme si opatrovali. Neželala by som to svojim deťom. Rumunská kinematografia má menej peňazí ako slovenská, a je výkonnejšia.
.
Je medzi tou hŕstkou slovenských dokumentaristov rivalita alebo si vychádzate v ústrety, aby ste to spoločne zvládli a prežili?
Rivalita je prirodzená, mala by byť aj medzi dokumentaristami. Dokument som išla študovať aj preto, že som mala rada ľudí, ktorí dokument robia. Viac priateľov mám medzi českými dokumentaristami. Súťaže filmov sú divné, pretože je to vždy o nejakej komisii, ktorá niečo zhodnotí. Z histórie vieme, že filmy, ktoré boli ohodnotené komisiami ako najlepšie, pohltil čas. V poslednom čase sa vždy čudujem, aké filmy vyhrávajú na festivaloch a nechápem, aké výborné filmy prepadnú. Je to asi tým, že vyhrávajú filmy, na ktorých sa zhodnú všetci porotcovia, urobí sa kompromis. Pamätám si to, tiež som bola členom poroty. Dobré filmy majú aj tu vlastnosť, že vyvolávajú občas zúrivé reakcie.
O čom teda by Slovensko potrebovalo akútne urobiť dokumenty?
To sa nedá povedať, pretože každú tému môžete urobiť na tisíc spôsobov. Vzniklo veľa dokumentov o Rómoch, pretože na to boli dotácie, ale mne sa nezdá, že by som videla nejaký, ktorý by odhaľoval podstatu, a zapamätala by som si ho. Tém je tu strašne veľa, aj zaujímavých ľudí. Rozpočet na jednu reality show je tak veľký, že by sa zaň dalo urobiť najmenej päťdesiat dokumentov.
Myslíte, že Slováci viac túžia po dokumentoch a hodnotných dielach? Alebo sa jednoducho uspokojujeme s tým, čo nám ponúkajú televízie?
Peoplemetre hovoria o tom, že Slováci netúžia po dokumente. Preto sa na súkromných televíziách nevyrábajú. Slovenská televízia je ale platená z našich daní, tak by jej nemal diktovať ten najhlúpejší divák.
Nechýba Vám na Slovensku viac publicistiky? Investigatívu celoplošne zrušili, občianskej a aktuálnej publicistiky je žalostne málo.
Pri filme Nemoc tretej moci som pochopila, prečo nemáme investigatívne, kritické relácie. Je to preto, že nefungujú súdy tak, ako by mali. Nemáme právny štát. Dotknutí politici a iní dotknutí boháči si vedia vysúdiť tak veľa peňazí, že to položí každú redakciu. Tak sa radšej neriskuje. Via iuris zverejnila štatistiku, ktorá hovorí o tom, koľko si ktorý dotknutý politik, úradník alebo aj predseda Najvyššieho súdu SR vysúdil cez média. Boli to závratné sumy. Kto bude robiť kritickú reláciu, keď ho potom dajú na súd a on skrachuje? Môže mať aj pravdu, ale finančne ho to položí. Film Nemoc tretej moci tiež skončil takto. Dotknutá sudkyňa žiada tridsaťtisíc eur.
Ako teda vidíte dokumentárnu tvorbu na Slovensku v budúcnosti?
Pozitívne. Mame o čom nakrúcať a je tu veľa dokumentaristov, ktorých to baví.
Kde sa vám najlepšie rozmýšľa o nakrúcaní? Je to váš byt alebo samota pri lese? Alebo máte iné svoje milované miesto?
Na rozmýšľanie nepotrebujem špeciálne miesto. Ani dovolenku neplánujem. Preto sa nemôžem sklamať.
