Ošúchaný interiér, prítmie, ktoré ruší zopár lámp a denné svetlo spoza veľkých oblokov. Žiadna hudba! Rozhovory hostí prehlušuje iba cinkot lyžičiek, ktorými si miešajú svoju kávu.
Toto miesto, takmer navlas rovnaké ako keď ho pred sedemdesiatimi rokmi otvárali, patrí k Viedni ako Socha slobody k New Yorku či Eiffelovka k Parížu. Café Hawelka, najslávnejšia kaviareň v meste, láka ľudí viac ako nové, nablýskané podniky.
Miesto v úzkej uličke
Príbeh tejto kaviarničky sa začal písať v roku 1939. Manželia Leopold a Josefína Hawelkovci pracovali až do svojej svadby v roku 1936 ako čašníci. Deň po svadbe si otvorili na Bäckerstrasse Café Alt Wien.
Trávili tam všetok čas, aj tam spávali, lebo nemali peniaze na vlastný byt. O tri roky neskôr objavili v Dorotheergasse, úzkej bočnej uličke pár krokov od Dómu svätého Štefana, nový vhodný priestor pre svoju kaviareň. Nazvali ju Café Hawelka.
O pár mesiacov začala 2. svetová vojna a Leopold musel na front. Kaviareň bola zatvorená až do roku 1945. Vtedy ju jej majitelia našli uprostred budov starého mesta, značne poškodených vojnou, takmer nedotknutú a mohli opäť otvoriť.
Kaviareň prežila počas povojnovej krízy ťažké časy, ale čoskoro sa stala miestom stretávania ľudí, ktorí sa po vojne vracali domov a chceli na chvíľu uniknúť z ťažkej reality. Postupne sem prichádzali umelci, spisovatelia a novinári. Zvykli si pracovať na svojich obľúbených miestach alebo donekonečna diskutovať nad šálkou dobrej kávy. Každé ráno tu (ako v každej správnej viedenskej kaviarni) našli kompletnú dennú tlač, na stenách viseli plagáty oznamujúce rôzne kultúrne podujatia.
Kde zastal čas
Kaviareň otvárala ráno, no poslední štamgasti z nej odchádzali len pár hodín predtým; preslávené teplé lekvárové buchty pani Josefíny sa podávali zásadne po polnoci. Dlhé hodiny vysedávali u Hawelku napríklad Friedrich Torberg, Hilde Spiel, Hans Weigl, Ernst Fuchs, Friedensreich Hundertwasser, Friedrich Achleitner, Oskar Werner či André Heller.
Okrem známych Viedenčanov sem nikdy pri návšteve mesta nezabudli zavítať ani iné zvučné mená, napríklad Henry a Arthur Millerovci či Andy Warhol. Mnohí hostia tu po sebe niečo zanechali. Obrazy, plagáty, odkazy vyryté do dreva. A hlavne nezameniteľný genius loci tohto zvláštneho miesta.
Celebritami sa postupne stali aj manželia Hawelkovci. Spomínal ich každý viedenský turistický sprievodca. Na miesta známych umelcov v kaviarni si sadajú turisti z celého sveta. Stále sem však každý deň mieria aj štamgasti za kávou, novinami a najmä spoločnosťou.
Svet sa zmenil, no Café Hawelka zostala rovnaká. Čas tu zastal dokonale. Mramorové stolíky, pásikavé pohovky a stoličky poctivej značky Thonet stále slúžia hosťom. Kávu pripravujú do jednoduchých bielych šálok a podávajú na tácke spolu s pohárom vody a dvomi kockami cukru – nijaké HB balenie v papieri! Na stenách visia stále tie isté obrazy.
A hoci pani Josefína a pán Leopold už nie sú medzi nami, ich duch v kaviarni zostal, rovnako ako vôňa buchiet a staré plagáty. O chod podniku sa starajú ďalší Hawelkovci – syn Gűnter a vnuci Amir a Michael.
Nevyhnutné noviny
Rakúsky esejista a pravidelný hosť viedenských kaviarní Alfred Polgar o nich kedysi napísal: Kaviareň je miesto pre ľudí, ktorí chcú byť sami, ale na to, aby boli sami, potrebujú spoločnosť.
Výstižné. V súčasnej dobe štýlovo nadizajnovaných koktejl barov s cool anglickými nápojovými lístkami udržiavajú majitelia viedenských kaviarní svoje priestory zámerne v stave spred niekoľkých desaťročí. Dokonale v nich navodzujú atmosféru starej Viedne. S jej intelektuálnymi debatami pri šálke kávy a dnešných novinách, ktoré pre svojich hostí objednáva každá kaviareň.
Tu žije duch starej Viedne, v ktorej majú umelci, intelektuáli, novinári i „obyčajní“ smrteľníci v kaviarňach svoj druhý domov. A hoci sa pomedzi nich prepletajú aj turisti, atmosféru to nijako neruší.
Kde teda podávajú najlepšiu kávu vo Viedni? Všade. Viedenčania si na káve dávajú záležať. Prvú kaviareň tu v roku 1685 otvoril Armén Johannes Diodato. O tridsať rokov neskôr tu už bolo stopäťdesiat týchto inštitúcií, ktoré sa stávali centrom intelektuálneho života Viedne.
Stretávali sa tu umelci, literáti, novinári, vášnivo sa debatovalo o naliehavých spoločenských témach i celosvetovom dianí. Šálka horúcej kávy bola zároveň vstupenkou do tohto sveta diskusií, výmeny názorov a informácií – hosť tu mohol (a stále to platí) sedieť tak dlho, ako sa mu zachcelo.
Kaviarne sú vychýrené aj vďaka sladkým pochúťkam, ktoré ku káve ponúkajú. Zákusky, torty, zmrzlina, štrúdľa – je si z čoho vyberať. K sladkej Viedni to už akosi patrí.
Spor o tortu
Príbehy niektorých kaviarní sú predsa len známejšie ako iné. Spomeňme napríklad Café Demel a Café Sacher. Viac ako sto rokov sa medzi sebou dohadovali, ktorá z nich má právo vyrábať slávnu čokoládovú tortu Sacher! Spor vyriešil až súd v roku 1965 v prospech Sacherovcov.
Kaviareň Demel je úctyhodná inštitúcia na ulici Kohlmarkt číslo 14, rovno pri Hofburgu, kde môžu hostia na vlastné oči sledovať, ako cukrári a pekári za sklom pripravujú a krásne dekorujú preslávené torty, koláče, štrúdle a ďalšie sladkosti, napríklad kandizované kvety fialiek či ruží.
Kaviareň Sacher je luxusný podnik v hoteli Sacher na Philharmonikerstrasse a jej najcennejším obchodným artiklom je Sacher, originálna slávna dobrota – čokoládová torta s marhuľovým džemom a polevou. Tú pravú si môžete vychutnať iba v hoteli Sacher vo Viedni a Salzburgu a v kaviarňach Sacher v Innsbrucku a Grazi. V originálnych krabiciach predávajú Sacherovu tortu niektoré darčekové predajne a priamo u výrobcu sa dá táto pochúťka objednať aj cez internet.
Hoci duch tradície v štýlových priestoroch kaviarne Demel zostal, rodina Demelovcov ju už nevlastní. Niekdajší dodávatelia zákuskov na cisársky dvor, ktorí v roku 1857 kúpili zabehnutú pekáreň a cukráreň od Augusta Dehnesa a urobili z nej legendu, prišli o svoj podnik v roku 1972.
Adoptívna dcéra Demelovcov Klára sedem rokov predtým zomrela a kaviareň zostala na pleciach jej manžela, Federica von Berzeviczy – Pallavicini. Tento umelec však po pár rokoch podnik predal, aby sa mohol venovať architektúre a umeleckej tvorbe na opačnom konci sveta. Po niekoľkých ďalších zmenách vlastníkov patrí Café Demel veľkej rakúskej reštauračnej a cateringovej spoločnosti.
Elegantné, nostalgické
Ani Café Mozart na Albertinaplatz nie je od začiatku v tých istých rukách. Otvorili ju ako Café Katzmayer len tri roky po smrti geniálneho Wolfganga Amadea, v roku 1794. Bola obľúbeným miestom novinárov, hercov a literátov.
Café Mozart sa začala volať až v roku 1929. Menila majiteľov, pár rokov ju dokonca vlastnila japonská firma. Teraz túto kaviareň s veľkou terasou, v ktorej sa príjemne spája duch starých čias so zmodernizovaným interiérom, vlastní rodia Querfeldovcov. Patria jej aj ďalšie kaviarne zvučných mien. Napríklad elegantná Café Landtmann na Ring Boulevard, kam často mierili a mieria herci z Burgtheatra odvedľa alebo nové kaviarne Hofburg a Rezidenz.
Starú Viedeň pripomína aj nostalgická, správne zanedbaná Café Prückel na Stubenring 24 či obľúbená Café Central so živou klavírnou hudbou vo Festelovom paláci na Herrengasse, v ktorej sa hosť cíti noblesne a luxusne.
Café Sperl na Gumpendorferstrasse so starým dreveným nábytkom a špecifickou atmosférou vyhľadávajú milovníci viedenskej kuchyne, študenti aj divadelní herci. Dá sa tu posedieť od siedmej ráno do jedenástej večer, zahrať biliard, pochutiť si na káve a zákusku. Café Sperl získala množstvo gastronomických ocenení a niektorí ju považujú za nalepšiu kaviareň v Rakúsku.
Život vo Viedni je so slávnymi aj obyčajnými kaviarňami neodmysliteľne spätý. Sadnúť si za stolík či na terasu obľúbenej kaviarne k šálke dobrej kávy, prečítať si noviny a len tak pozorovať svet naokolo či zapojiť sa do diskusie – bez tohto všetkého by Viedeň nebola tým, čím je, odkedy tu pred vyše tristo rokmi otvorili prvú kaviarničku.
