Stredná Ázia ho dlho lákala. Zaujímalo ho, ako ju ovplyvnila sovietska éra, čo z nej zostalo a čo vzniká nové. Túžil spoznať tamojších ľudí, ich zvyky, kultúru, ale aj prírodu. Kameraman Patrik Steller cestoval naprieč Kirgizskom, Tadžikistanom a Uzbekistanom.
Ako si po týchto krajinách cestoval?
Bolo to veľmi pestré, a to mám na cestovaní rád. Našu trasu sme absolvovali autami, autobusmi, vlakmi, lietadlami, ale aj na koňoch. Dokonca sme mali autonehodu. V Kirgizsku do nás pri predbiehaní vrazilo druhé auto. Na rozdiel od našich zemepisných šírok všetko prebehlo bez emócií a sporov. Obaja vodiči vystúpili z vozidiel, potriasli si ruky, vymenili si zopár slov a s úsmevom sa cestovalo ďalej. Mali by sme si z toho zobrať príklad.
Preprava koňmi musela byť zaujímavá.
Áno, absolvovali sme na nich náročnú trojdňovú cestu. V prvý deň sme vystúpili do výšky vyše 2000 metrov nad morom. Boli úseky, kde nás kone odmietali viezť. Preto sme museli zosadnúť zo sedla a viesť kone za nami. Domáci sprievodca mal k našej bezpečnosti svojrázny prístup. Pripomínal nám, že ak sa nám niečo stane, tak je to náš problém a nikto nám tu nepomôže. S kľudom Angličana nám hovoril: „Ak na to nemáte, nemali ste sem chodiť.“
Bolo bezproblémové prechádzať hranice?
Na kirgizsko – tadžickej hranici sme mali zaujímavý zážitok. Mladý vojak ma požiadal, aby som si vystúpil z vozidla a išiel s ním za jeho nadriadeným. Ten mi v skromne zariadenom colnom domčeku oznámil, že mu mám vymeniť peniaze. Mal záujem najmä o eurá a ponúkal mi za ne v nevýhodnom kurze doláre. Trvalo mi asi tridsať minút, kým som ho presvedčil, že mu ich nezamením. Pokojne som mu vysvetlil, že mám záujem spoznať a precestovať jeho krajinu. Keď ma však bude k niečomu nútiť, otočím sa a pôjdem naspäť do Uzbekistanu. Rozišli sme sa v pokoji ako starí priatelia.
Objavil si stopy zo socialistickej éry, na ktoré si bol pred odchodom zvedavý?
Socializmus cítiť dodnes najviac v Kirgizsku. Sochy Lenina sú všade, vnímajú ho ako súčasť nedávnej histórie.
Kde Kirgizi radi trávia dovolenku?
Obľúbeným miestom je jazero Issyk Kul. Pláže sú plné ľudí a medzi nimi sa prechádzajú psy. Pôsobivé bolo sledovať domácich v plavkách, ako po pláži vedú ťavy.
To bol tvoj najnezvyčajnejší zážitok?
Tých bolo viac. Zaujímavú atmosféru mal napríklad zvierací bazár v meste Karakol. Skoro ráno sa na ňom zišli chovatelia zo širokého okolia, ktorí ponúkali na predaj kone, ošípané, kravy a ďalšie hospodárske zvieratá. Až divadelne pôsobilo predvádzanie zvierat či zjednávanie cien.
Na ktoré stretnutie s domácimi máš najlepšie spomienky?
V blízkosti mesta Khorog sme sa ubytovali u Kirgizov, ktorí žijú v jurtách pastierskym spôsobom života. Privítal nás starešina, ktorý nám hovoril príbehy o živote a životných zásadách. Bolo to krásne, úprimné svedectvo. Vymysleli pre nás výstup do výšky 4500 metrov . Vraj za kopcom nás bude čakať človek, ktorý nás odvezie späť. Keby tam nebol, možno nás nájdu až po rokoch v inom skupenstve.
Tadžikistan je pre Slováka možno väčšia exotika než Thajsko. Ako si ho vnímal ty?
Bolo úžasné pozorovať majestátne hory na hraniciach s Čínou, Afganistanom a Uzbekistanom. Prechádzali sme údoliami a cestami, kadiaľ prechádzal aj Alexander Macedónsky. Stopovali sme a stretnutia s vodičmi boli niekedy bizarné. Jeden z nich nás chcel usadiť do kaluže krvi. Vraj len pred chvíľou viezol kravskú hlavu. Ďalší vodič nás presviedčal, že rozbité sklo nevypadne, veď ho tak má už dva roky. A nemáme si dávať bezpečnostné pásy, lebo to nás v prípade nehody určite zabije. V hlavnom meste Dušanbe ma pobavili policajti. Zastavili ma a požiadali, aby som im dal peniaze. Na moju otázku prečo, som dostal jasnú odpoveď: vraj preto, lebo ich mám veľa.
Aký bol Uzbekistan?
Veľmi sme sa tešili na historické mestá ako Samarkand, Buchara či Khiva. Žije v nich veľká etnická skupina Tadžikov, tak je to veľmi pestré. Mestá majú krásnu architektúru, mešity, minarety a široké námestia. Prechádzať sa týmito miestami je ako vrátiť sa v čase o niekoľko storočí dozadu.
V meste Nukus bolo pre mňa úžasné prezrieť si Múzeum umenia. Vďaka Igorovi Savitskému sa zachovali stovky diel z rokov 1918 až 1935. Mnohí ich autori neprežili Stalinov režim a utrpenie v gulagoch. V múzeu sme zažili aj vtipnú situáciu. Kvôli bezpečnosti umeleckých diel nám nedovolili zobrať si so sebou fotoaparát a kameru. Bezpečnostné skrinky boli doslova na smiech, tak som požiadal policajta, či by ju mohol postrážiť. Keďže mal zakázané meniť pozíciu, skrinku som mu priniesol až k nohám.
