Ako sa z agenta sovietskej tajnej služby KGB stal jeden z najmocnejších politikov sveta, ktorý už viac ako dve desaťročia formuje smerovanie Ruska?
Hovorí sa, že Vladimir Putin patrí po boku amerického prezidenta medzi dvoch politicky najvplyvnejších mužov sveta a hoci politika, ktorú každý z nich robí, nemôže byť odlišnejšia. Vplyv Kremľa na smerovanie geopolitiky je zásadný.
Putin sa Američanom vysmieva a ruská propaganda má Trumpa za senilného dedka, hovorí Zdechovský
Čo ho formovalo v mladosti, aké boli jeho prvé politické kroky a ako sa mu podarilo získať dôveru Borisa Jeľcina, ktorý ho vybral za svojho nástupcu?
O vzostupe Vladimira Putina, jeho stratégii udržiavania moci, likvidácii opozície, manipulácii verejnej mienky, aj o tom, čo čaká Rusko po jeho ére, sme sa rozprávali s PhDr. Miroslavom Řádkom, PhD., politológom z Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne. V rozhovore odhaľuje zákulisie Putinovho režimu, vysvetľuje, prečo jeho imidž doma stále funguje, aj prečo by jeho nástupca mohol byť ešte tvrdší ako on sám.
Aký bol Putinov život pred vstupom do politiky? Čo ho formovalo v začiatkoch jeho kariéry?
Podľa dostupných informácií, ktoré sprostredkúval on sám a čiastočne ľudia, ktorí ho v živote sprevádzali, bol na začiatku svojho pracovného života spravodajcom sovietskej spravodajskej služby KGB. V polovici 80. rokov sa dostal do východonemeckých Drážďan. Približne v rovnakom období prišli na svet jeho jediné priznané dcéry.
Ako sa z agenta KGB stal politický činiteľ v Petrohrade?
Nie sú to len spoločenské a politické reálie post sovietskeho Ruska, ale svety politiky a spravodajských služieb majú relatívne široké prieniky aj v demokratických krajinách. Sovietsky zväz bol ako totalitná krajina riadený prostredníctvom NKVD a neskôr jej nástupkyňou KGB. Nebolo preto nečakané, že jej ľudia mali vplyv na politiku Ruska aj po krachu Sovietskeho zväzu.
Generál NATO varuje pred globálnym konfliktom. Na prípravu proti Číne a Rusku máme nanajvýš 18 mesiacov
Vladimír Putin sa začiatkom 90. rokov vrátil do rodného Petrohradu a bol súčasťou jeho komunálnej politiky. V jednom z rozhovorov neskôr tvrdil, že uvažoval o práci petrohradského taxikára. Ak nešlo o sarkazmus, bol to skôr pesimistickejší scenár, pretože so svojimi pracovnými kontaktmi mal kariérne naviac.
Zo dňa na deň sa stal premiérom a krátko nato aj úradujúcim prezidentom. Ako sa podarilo Putinovi získať dôveru Borisa Jeľcina, ktorý ho vymenoval za svojho nástupcu?
Hoci sme na Slovensku zažili tzv. divoké 90. roky, toto obdobie bolo pre Rusko ešte náročnejšie a komplikovanejšie. Vladimír Putin sa mal v období svojho pôsobenia v petrohradskej komunálnej politike dostať aj do kontaktu s organizovaným zločinom. Mal byť zapletený aj do ekonomických machinácií, ktoré ale neboli nikdy riadne vyšetrené.
Vrcholom jeho petrohradského obdobia bola spolupráca s primátorom Anatolijom Sobčakom, ktorý ale v roku 1996 prehral voľby a pravdepodobne aj kvôli vlastným kauzám odišiel do zahraničia. Vladimír Putin sa zrejme aj preto presunul do Moskvy, kde začal pôsobiť opäť v prostredí spravodajských služieb.
Čo bolo jadrom jeho stratégie upevňovania moci v 2000-tych rokoch?
Na plynutí pracovného života Vladimíra Putina pred vstupom do politiky bolo vidieť, že sa vedel dobre prispôsobiť situácii. Nedokážem odhadnúť do akej miery bol na to vycvičený a do akej miery je to jeho autentická ľudská vlastnosť, ale v úvode svojho prvého obdobia v úrade prezidenta dokázal komunikovať a získavať si ľudí rôzneho názorového zamerania. Od toho nie je ďaleko k priamej manipulácii s ľuďmi. A napokon sú to klasicky peniaze alebo iné výhody a súčasne naopak aj hrozby.
Ako zmenil pravidlá hry v ruskej politike? V čom je Putinizmus iný než predchádzajúce režimy?
Nie som si istý, či existuje Putinizmus. Skôr by som povedal, že Vladimír Putin je len dedičom obvyklých politických praktík cárskeho a sovietskeho Ruska. Inšpiruje sa konzervatívnymi cármi a hoci sa možno pred 20 rokmi zdalo, že sa rozišiel so sovietskym totalitarizmom a jeho imperiálnym ambíciám, išlo buď o prechodné obdobie – možno akýsi medzistupeň vývoja jeho politickej osobnosti – alebo o zámerné zavádzanie.
Trump vraj Putinovi v minulosti hrozil zbombardovaním Moskvy, aby ho odradil od útoku na Ukrajinu
Vladimír Putin nemá žiadnu abstraktnú politickú ideológiu. Je to pragmaticky a dôsledne konajúci politik s jediným cieľom – udržať si moc a zanechať po sebe politické impérium. Táto ambícia a jeho doterajší úspech robia z Ruska klasickú východnú despociu namiesto západnej parlamentnej demokracie. Vladimír Putin vrátil z pohľadu fungovania moci Rusko do cárskych čias pred založením parlamentu v roku 1905.
Ako sa Putinovi podarilo vybudovať si dôveru miliónov Rusov a vytvoriť imidž „ochrancu vlasti“ aj napriek likvidácii opozície, manipulácii volieb a ďalším autoritárskym praktikám, ktorými si udržiava moc?
Vladimír Putin si budoval imidž rázneho politika a je jasné, že to nebol len imidž, ale skutočne so svojimi protivníkmi nejedná v rukavičkách. A tiež je jasné, že jeho oponenti ani konkurenti nemusia nájsť bezpečie ani v zahraničí.
Spôsob, ako si štvrťstoročie udržiava moc, je obsiahnutý vo vašej otázke. Putin najskôr ovládol oligarchov v Rusku, čo je mimochodom presne opačný výsledok v prípade ukrajinskej oligarchie. Súčasne začal ovládať mediálny priestor a vo vzťahu k opozícii platí, že existuje len k nemu lojálna opozícia, čo je presne opačný stav, ako ho poznáme v západných parlamentných demokraciách, kde nič také ako vláde lojálna opozícia neexistuje.
Akú úlohu zohrávali štátne médiá a kontrola verejnej mienky pri jeho vzostupe?
Povedal by som, že dominantnú. Hoci nikto súdny nemá o transparentnosti volieb a ich kontrole vládou v Rusku žiadnu pochybnosť, bez médií by Vladimír Putin nebol takou politickou postavou, akú poznáme dnes. Kontrola médií je nevyhnutným prostriedkom v každom autoritárskom a totalitnom režime.
Prečo funguje Putinov imidž v Rusku dodnes, hoci sa svet pozerá na jeho režim kriticky?
Obe časti otázky sú veľmi relatívne. Reálna podpora Vladimíra Putina sa veľmi ťažko odhaduje a súčasne nevieme spoľahlivo posúdiť jej úroveň, ak by mu mohli v transparentných voľbách konkurovať jeho reálni politickí súperi. Súčasne aj hodnotenie Ruska zo zahraničia je veľmi rôznorodé.
Umelá inteligencia odhadla rok Putinovej smrti
Ak sme boli doteraz zvyknutí, že geopolitickým súperom Ruska sú USA, potom vidíme, že po ostatných amerických prezidentských voľbách sa situácia zmenila. Inak sa na Rusko dívame z európskej perspektívy. Iný pohľad na Rusko majú krajiny strednej Ázie, Čína, India, Irán. Ďalší majú zase africké štáty alebo Južná Amerika.
Ako sa Putin prezentoval svetu na začiatku svojej vlády? Bol vnímaný ako partner Západu? Kedy nastal obrat od spolupráce?
Veľmi dobre si pamätám ako mal Vladimír Putin blízko k Georgeovi Bushovi juniorovi. Keď ho navštívil napr. v jeho texaskom ranči, zdalo sa, že medzi nimi bolo aj ľudské porozumenie a istá dôvera. Jeho vzťahy s Barackom Obamom neskôr boli presne opačné.
Symbolicky vzťahy medzi Ruskom a Západom kulminovali okolo roku 2010, kedy na Červenom námestí pri príležitosti 65. výročia konca 2. svetovej vojny pochodovali na Červenom námestí ruskí vojaci okrem iných aj s čestnými jednotkami západných spojencov Francúzov, Britov, Američanov a dokonca aj Poliakov.
Ako si vysvetliť zmenu ústavy, ktorá mu umožnila vládnuť takmer neobmedzene?
Spätne môžeme povedať, že išlo len o politickú fintu, ktorá mu umožnila dlhodobú vládu, pri ktorej mal ešte vyznieť ako štátnik rešpektujúci ústavu. Samotné Rusko pritom malo najmä v očiach Západu zostať právnym štátom. Nič z toho už ale dnes nemá ani symbolický význam.
Existovali momenty, keď bola jeho moc reálne ohrozená?
Dianie za múrmi Kremľa je ako v akomkoľvek nedemokratickom režime zámerne skryté za istým rúškom tajomna. Neviem reálne odhadnúť, či takýto moment za ostatných 25 rokov nastal.
Je súčasná vojna najväčší test Putinovej schopnosti udržať si moc vnútri Ruska?
Určite áno. Jeho vojna voči Ukrajine je politický vabank. Podľa medzinárodných odhadov by straty na ľudských životoch na ruskej strane mali toto leto dosiahnuť milión vojakov. To je psychologicky vysoké číslo aj na ruské pomery.
Neviem si celkom predstaviť, že by Putin mohol po takýchto ľudských stratách povedať svojej krajine, že za to Rusko získalo niekoľko menších ukrajinských oblastí, ktoré ani ekonomicky nemajú väčší význam. Ak by získal Ukrajinu celú, jeho vojenské úsilie by vyznelo celkom inak – Rusko by sa vo vlastných očiach stalo opäť impériom. A to sa z dnešného pohľadu dá očakávať ťažko. Preto je momentálne aj pre Putina politicky prakticky nemožné vojnu ukončiť.
Ako by vyzeralo Rusko bez Putina a prečo si ho mnohí Rusi nevedia predstaviť inak?
Do istej miery je to len istý zvyk verejnej mienky. Podobné postoje obyvateľstva vznikajú prakticky pri všetkých dlho vládnucich politikoch alebo panovníkoch. Odpovedať na otázku, ako by Rusko vyzeralo bez Putina je takmer z kategórie fantasy.
Rusko malo najmä v 90. a nultých rokoch možnosť stať sa parlamentnou demokraciou s trhovou ekonomikou a právnym štátom. Ale ako krajina s dominantným pravoslávím bez tradície slobodných volieb a stabilnou oligarchiou sa vrátila z mocenského hľadiska de facto do cárskych čias. Súčasne sa nedá vylúčiť ani to, že by sa na čele Ruska mohol objaviť aj voči Západu agresívnejší politik ako Vladimír Putin.
Je Putin dnes podľa vás na vrchole moci alebo sa jeho vplyv pomaly vyčerpáva?
Že je Vladimír Putin na politickom vrchole ťažko spochybniť, ale na otázku dokedy na ňom vydrží, ťažko odhadnúť. Do veľkej miery to bude závisieť od schopnosti ruskej ekonomiky transformovať sa na vojnovú ekonomiku, čo sa čiastočne deje, ale v 80. rokoch minulého storočia sme videli krach Sovietskeho zväzu práve preto, že mu chýbali vlastné zdroje na jej financovanie. Studená vojna pre Západ dopadla dobre nie kvôli priamej vojenskej konfrontácii, ale preto, že Sovietsky zväz nedokázal ufinancovať závod v zbrojení práve so Západom.
Má Rusko pripraveného nástupcu alebo sa takto nastavený politický systém zrúti s ním?
Keď „listujeme“ ruskými a sovietskymi politickými dejinami, ťažko prehliadnuť, že „dedenie“ moci v Rusku sa veľmi neuplatňovalo. Najznámejší ruskí panovníci sa „prihodili“ neplánovane alebo v rozpore s pôvodnými politickými zámermi ich predchodcov. Podobne ani v sovietskom impériu sa moc neodovzdávala prostredníctvom konsenzu. Aj tu hralo veľkú úlohu násilie, nátlak alebo aspoň (ne)prirodzená smrť. Preto by som skôr hádal, že aj keby Vladimír Putin chcel niekomu naozaj odovzdať svoju prakticky absolútnu moc, jeho dedič(ka) by o ňu mohol(a) relatívne ľahko prísť, alebo to bude aspoň rovnako ak nie viac neúprosná politická postava ako on sám.
