Dôkazy, že zimnému slnovratu ako momentu znovuzrodenia Slnka pripisovali dávne kultúry mimoriadny význam nájdeme už z neolitických čias. Hlavná línia monumentu v Stonehenge je zarovnaná s poslednými lúčmi zapadajúceho Slnka počas zimného slnovratu. Prastarý monument Newgrange v Írsku datovaný do obdobia 3100 pre našim letopočtom, ma svetelný otvor nad vchodom orientovaný tak, že priame slnečné svetlo osvetľuje vnútorné priestory len počas zimného slnovratu.
Podobne neolitická kruhová stavba v nemeckom Gosecku má dva vstupy zarovnané s východom a západom slovka počas zimného slnovratu.
V starovekom Egypte verili, že v deň zimného slnovratu bohyňa Isis porodila boha Slnka Hora. Mnohé staroegyptské chrámy sú orientované podľa východu slnka v deň zimného slnovratu.
Starí Gréci oslavovali 13 dní po zimnom slnovrate, na počesť narodenia Aiona syna panenskej Bohyne Koré (známej aj ako Persefóna). Aion bol bohom ročných období, cyklicky sa vracajúceho času.
Podľa starorímskeho kalendára bol dňom zimného slnovratu 25. december, ktorému predchádzali týždňové oslavy Saturnalie sprevádzané banketmi, zábavou a aj výmenou drobných darčekov.
Oslavy návratu Slnka nájdeme aj vo východoázijských kultúrach, v Číne, Japonsku, či v Indii, Nepále, Iráne a samozrejme k tomu to obdobiu sa viažu aj židovské sviatky svetiel Chanuka, kresťanské Vianoce a mnohé zvyky, ktoré do dnešných čias pretrvávajú z pohanských germánskych aj slovanských čias.
