Túžba priniesť si z ciest niečo na pamiatku nie je výdobytkom modernej doby. Suveníry sprevádzajú ľudí prakticky od chvíle, keď sa začali vydávať na dlhšie cesty. Už pred tromi storočiami si mladí príslušníci britskej aristokracie z ciest po Európe vozili domov predmety, ktoré im mali navždy pripomínať výnimočné zážitky. A prekvapivo dôležitú úlohu zohrával aj akýsi historický predchodca dnešných selfie.
Pozrite si video: Veľká cesta bola pre britskú aristokraciu takmer povinnosťou
Na konci 18. storočia sa jeden z mladých anglických šľachticov vracal z dlhej cesty po Taliansku späť domov s mimoriadne nezvyčajným suvenírom – v jeho batožine sa nachádzala mramorová hlava Medúzy. Mohlo by sa zdať, že ide o výstrelok podivína, no podobné predmety vôbec neboli výnimočné. V skutočnosti išlo o bežnú prax: podobne ako dnešní turisti kupujú zmenšené repliky známych sôch či obrazov, aj v minulosti si cestovatelia odnášali kópie slávnych umeleckých diel. Mramorová Medúza bola navyše vytvorená cielene pre zahraničných návštevníkov a nešlo o originálny antický artefakt.
Spomienky, ktoré pretrvajú
Už pred stáročiami ľudí fascinovala krása veľkolepých miest, akými boli Benátky či Rím, rovnako ako pôsobivá krajina a umelecké poklady. Cestovatelia si chceli domov odniesť niečo, čo by im dokázalo znovu vyvolať atmosféru navštívených miest a udržať spomienky živé aj po návrate. Suveníry tak fungovali ako hmatateľný dôkaz prežitých zážitkov a zároveň ako symbol spoločenského postavenia.
Mnohé z týchto historických suvenírov sa dnes nachádzajú v múzeách a galériách. Niektoré významné európske inštitúcie im dokonca venovali samostatné výstavy, ktoré ukazujú, že predmety, ktoré si domov vozili prví „turisti“, sa od dnešných magnetiek, pohľadníc či replík pamiatok líšia menej, než by sa mohlo zdať.
Grand Tour ako základ turizmu
Od začiatku 17. storočia patrila takzvaná Veľká cesta po Európe k neoddeliteľnej súčasti výchovy mladých mužov z bohatých britských rodín. Dnes sa na ňu pozeráme ako na jeden z prvých prejavov moderného turizmu. Cieľom týchto ciest bolo predovšetkým vzdelávanie – cestovatelia mali spoznať antickú kultúru, architektúru, výtvarné umenie aj spoločenské zvyklosti južnej Európy.
Zároveň však išlo aj o obdobie oddychu a spoločenského života pred tým, než sa mladí muži naplno pustili do rodinných a pracovných povinností. Na cesty sa nevydávali sami – sprevádzali ich učitelia, sluhovia, koče a početný sprievod. Putovanie po Európe trvalo často viac než rok a bolo aj veľkou nákupnou príležitosťou. Umenie, starožitnosti a rôzne kuriozity sa nakupovali vo veľkom a mali demonštrovať bohatstvo aj kultivovaný vkus svojho majiteľa.
Obrazy namiesto pohľadníc
Veľmi obľúbeným suvenírom sa stali maľby zobrazujúce známe mestá a pamiatky. Mnohí cestovatelia si priamo na mieste objednávali obrazy miest, ktoré navštívili. Tieto mestské scenérie plnili rovnakú funkciu, akú majú dnes pohľadnice – slúžili ako vizuálna spomienka na cestu.
Takýto dopyt vytvoril výnosný trh. Umelci z rôznych častí Európy sa sťahovali do Talianska, kde sa živili maľovaním pohľadov na známe pamiatky, výrobou kópií sôch alebo tvorbou pseudoantických dekorácií určených výhradne pre turistov.
Predchodcovia selfie
Absolútnou nevyhnutnosťou bol aj portrét. Mladí muži sa nechávali maľovať pred ikonickými talianskymi kulisami – s ruinami, antickými chrámami alebo dokonca so sopkami v pozadí. Išlo o nákladnú záležitosť, no jej význam bol jasný: po návrate domov mal portrét ohromiť rodinu aj spoločnosť a jasne ukázať, kde všade jeho majiteľ bol.
Takéto obrazy možno bez nadsázky považovať za historický predobraz dnešných selfie. Aj dnes si cestovatelia fotia sami seba pred známymi pamiatkami s rovnakým cieľom – zachytiť dôkaz, že tam skutočne boli.
Pravé, nepravé a nie vždy legálne
Túžba po autentických pamiatkach bola silná už v minulosti. Prví turisti si domov často nosili kamene z archeologických lokalít alebo drobné nálezy z vykopávok. Dôležité bolo, aby predmet pôsobil staro a výnimočne – aj keď to nebolo vždy v súlade so zákonom.
Už v 18. storočí existovali snahy zabrániť odvážaniu významných artefaktov zo zahraničia. Zároveň platilo, že nie všetko, čo sa vydávalo za staroveký originál, bolo skutočne pravé. Mnohí cestovatelia si kupovali predmety, o ktorých verili, že majú tisícročnú históriu, no neskôr sa ukázalo, že vznikli len o niekoľko desaťročí skôr. Ich umelecká hodnota však tým neutrpela.
Tradícia, ktorá pokračuje
S rozvojom železníc na začiatku 19. storočia tradícia Veľkej cesty postupne zanikla. Cestovanie sa však stalo dostupnejším pre širšie vrstvy obyvateľstva a turizmus sa začal prudko rozvíjať. Spolu s ním pokračovala aj vášeň pre suveníry.
Hoci sa zmenili dopravné prostriedky, dĺžka ciest aj ich cieľová skupina, jedna vec zostala rovnaká: túžba odniesť si domov hmatateľnú spomienku na miesta, ktoré sme navštívili. Táto potreba spája turistov pred 300 rokmi s tými dnešnými.
