Keď v roku 79 n. l. vybuchol Vesuv, sopka v blízkosti Neapolského zálivu, a pochoval mestá Pompeje, Herculaneum a ďalšie osady pod vrstvou popola a pemzy, svedkom tejto udalosti bol aj Gaius Plinius Caecilius Secundus, známy ako Plínius mladší.
Svoje spomienky na túto katastrofu opísal o niekoľko desaťročí neskôr v dvoch listoch adresovaných rímskemu historikovi Tacitovi. Tieto listy sú jediným zachovaným očitým svedectvom o erupcii Vesuvu a zároveň jedným z najvýznamnejších textov antickej literatúry.
Pôvod a výchova Plínia mladšieho
Plínius mladší sa narodil približne v roku 61 n. l. v meste Comum (dnes Como v Taliansku). Pochádzal z bohatej rodiny patriacej k jazdeckému stavu (equites). Po smrti svojho otca ho adoptoval jeho strýc – Plínius starší, významný rímsky učenec, autor diela Naturalis Historia.
V mladosti získal rétorické a právnické vzdelanie. Medzi jeho učiteľov patril napríklad Quintilianus, jeden z najvýznamnejších rímskych rétorov. Plínius vyrastal v prostredí rímskej intelektuálnej a politickej elity.
Erupcia Vesuvu – očami Plínia mladšieho
V čase erupcie Vesuvu sa Plínius mladší nachádzal v meste Misenum (dnešné Miseno) spolu so svojou matkou a so svojím strýkom, ktorý v tom čase velil rímskej flotile dislokovanej v tomto prístave.
Z Miseny mal Plínius výhľad na stúpajúci oblak dymu z Vesuvu. Vo svojich listoch uvádza, že Plínius starší sa rozhodol preskúmať tento jav zblízka a zároveň pomôcť ohrozenému obyvateľstvu. Plínius mladší sa na túto výpravu nezúčastnil – rozhodol sa zostať doma a venovať sa štúdiu.
Plínius starší vyplával loďou k pobrežiu v oblasti Stabiae. Nasledujúceho dňa došlo k silnejšej fáze erupcie a strýc Plínius tam zomrel. Podľa Plínia mladšieho ho neskôr našli mŕtveho, no bez známok vonkajšieho poranenia. Presnú príčinu smrti nemožno s istotou určiť, no v listoch sa spomína závrat a zlyhanie dýchania – čo mohlo byť spôsobené toxickými plynmi.
Plínius mladší opísal aj paniku a chaos, ktoré sprevádzali výbuch – zemetrasenia, tmavý popol, vydesené davy a zúfalé modlitby ľudí. Jeho opisy patria medzi najautentickejšie zachované záznamy prírodnej katastrofy v staroveku.
Kariéra rímskeho úradníka
Plínius mladší prešiel tradičnou politickou cestou rímskej aristokracie. Bol zvolený do viacerých verejných funkcií, vrátane kvestora, tribúna ľudu, praetora a nakoniec konzula (v roku 100 n. l.).
V tom istom roku predniesol v rímskom senáte reč známe ako Panegyricus Traiani, teda chválospev na cisára Traiana, ktorá sa ako jedna z mála rečníckych prejavov z antiky zachovala v plnom znení.
Na záver svojej kariéry bol vymenovaný za mimoriadneho miestodržiteľa (legatus Augusti pro praetore) v provincii Bithýnia a Pontos (dnešné severné Turecko), kde riešil závažné administratívne a právne problémy. Z tohto obdobia sa zachovala jeho oficiálna korešpondencia s cisárom Traianom – 10. kniha jeho listov.
Plíniove listy – unikátny pohľad na Rím
Dochovalo sa 10 kníh listov Plínia mladšieho, pričom prvých deväť je venovaných súkromnej korešpondencii – listom priateľom, filozofom, úradníkom či senátorom. Desiata kniha obsahuje úradnú výmenu listov s cisárom Traianom počas jeho pôsobenia v Bithýnii.
Listy zachytávajú rôzne stránky života v Rímskej ríši – opisujú právne prípady, spoločenské udalosti, otázky otroctva, vzťahy medzi pohlaviami, ale aj filozofické úvahy či každodenný život.
Známa je aj jeho korešpondencia týkajúca sa kresťanov, kde Plínius žiada cisára o radu, ako postupovať voči ľuďom vyznávajúcim toto náboženstvo – čo je jeden z najstarších dochovaných administratívnych textov zmieňujúcich kresťanstvo.
Smrť a odkaz
Plínius mladší zomrel po roku 113 n. l., pravdepodobne počas alebo krátko po svojom pôsobení v Bithýnii. Presný dátum jeho smrti nie je známy a žiadna z jeho ďalších rečí (okrem Panegyricu) sa nezachovala.
Jeho listy sa však opisovali a uchovávali počas celej stredovekej a novovekej tradície. Vďaka nim máme unikátny pohľad na rímsku spoločnosť, politiku, kultúru aj mentalitu ľudí žijúcich pred dvoma tisícročiami.
Záver
Plínius mladší nebol historik, ale jeho listy patria k najcennejším prameňom rímskych dejín. Vďaka ich autentickosti, štýlu a tematickej rozmanitosti si zachovali význam dodnes – pre historikov, jazykovedcov, vedcov aj širokú verejnosť.
Jeho opis erupcie Vesuvu ostáva najdôležitejším očitým svedectvom tejto udalosti a ukážkou toho, ako písané slovo dokáže prekonať storočia a zachovať pamäť o dávnych udalostiach pre ďalšie generácie.
