Na prvý pohľad pôsobí nenápadne – drobný jašter s plochým telom, ktorý sa takmer stratí v piesku a tráve. Pre obyvateľov Texasu je však ropušník trnohlavý (Phrynosoma cornutum) oveľa viac než len ďalší plaz. Je to symbol regiónu, súčasť miestnej identity a spomienok na detstvo. Napriek tomu dnes tento charizmatický druh čelí vážnemu ohrozeniu a bez cielenej pomoci by mohol z niektorých oblastí úplne zmiznúť.
Vedci a ochranári preto vsádzajú aj na silný citový vzťah miestnych obyvateľov k tomuto jašterovi. Práve záujem verejnosti a ochota spolupracovať by mohli rozhodnúť o jeho budúcnosti.
Malý tvor s veľkým významom
Ropušník trnohlavý dorastá maximálne do dĺžky približne desiatich centimetrov. Má sploštené telo pripomínajúce palacinku, typický „zamračený“ výraz a na hlave výrazné tŕňovité výrastky. Hoci sa mu v angličtine často hovorí „rohatá žaba“, nejde ani o žabu, ani o ropuchu, ale o jaštera.
V Texase má tento plaz výnimočné postavenie. Od roku 1993 je oficiálnym štátnym plazom a jeho podoba sa objavuje na poznávacích značkách, suveníroch, nástenných maľbách či univerzitných symboloch. Pre mnohých ľudí predstavuje živú spomienku na krajinu, ktorá ešte nebola zastavaná a regulovaná.
Kedysi bežný, dnes vzácny
Staršie generácie si pamätajú časy, keď boli ropušníky bežnou súčasťou prírody. Deti ich nachádzali na lúkach, poliach aj v okolí fariem a považovali ich za akýchsi „malých dinosaurov“. V priebehu niekoľkých desaťročí sa však situácia dramaticky zmenila.
Hlavnými príčinami úbytku sú strata prirodzeného prostredia, rozširovanie miest, nevhodné úpravy krajiny a najmä invázia ohnivých mravcov (Solenopsis invicta). Tieto nepôvodné mravce vytlačili pôvodné druhy, ktorými sa ropušník živí, a zároveň ničia rovnováhu ekosystému.
Chov v zajatí ako jediná šanca
Záchranný program sa opiera o dlhoročný chov ropušníkov v zoologických záhradách. Odborníkom sa podarilo presne určiť kombináciu teploty, vlhkosti a osvetlenia, ktorá umožňuje ich úspešné rozmnožovanie. V kontrolovaných podmienkach sa tak každoročne odchovávajú stovky mláďat.
Starostlivosť o mladé jaštery je náročná. Potrebujú stabilnú teplotu okolo 29 °C, pravidelné rosenie, aby nedošlo k dehydratácii, a kŕmenie niekoľkokrát denne. Samice však dokážu naklásť 13 až 45 vajec naraz a niekedy aj viac znášok za rok, čo dáva druhu šancu na obnovu populácie.
Návrat do prírody
Mláďatá zostávajú v chove niekoľko týždňov, kým dostatočne zosilnejú. Následne sú vypúšťané do chránených oblastí, predovšetkým do štátnej prírodnej rezervácie Mason Mountain v centrálnej časti Texasu. Ide o rozsiahle územie s prérijnou krajinou, starými dubmi a žulovými skalami, ktoré sa najviac približuje pôvodnému biotopu ropušníkov.
Rozhodujúcim faktorom je prítomnosť mravcov žencov rodu Pogonomyrmex. Tieto pôvodné mravce sú hlavnou potravou ropušníkov a zároveň zohrávajú dôležitú úlohu pri prevzdušňovaní pôdy a šírení semien pôvodných tráv. V rezervácii prebieha cielená regulácia inváznych ohnivých mravcov, aby mali ženci šancu sa obnoviť.
Sledovanie prežitia v teréne
Pred vypustením dostávajú jaštery drobné rádiové značky, ktoré umožňujú sledovať ich pohyb a prežitie v teréne. Výskumníci sa potom pravidelne vracajú do oblasti a pomocou prijímačov zisťujú, kde sa ropušníky ukrývajú a ktoré miesta im najviac vyhovujú.
Pre malého jaštera je rozhodujúce, aby sa hneď po vypustení ocitol na správnom mieste – s dostatkom potravy a úkrytov pred predátormi. Aj tak však mnohé mláďatá padnú za obeť hadom, vtákom alebo cicavcom. Ide o prirodzený výber, ktorý je súčasťou návratu do divočiny.
Krátky okamih, dlhodobý výsledok
Samotné vypustenie mláďat trvá len niekoľko minút. Jaštery sú opatrne položené medzi trsy trávy, kvety a kaktusy. Niektoré okamžite zamieria do úkrytov, iné zostanú chvíľu nehybné. To, čo nasleduje v ďalších týždňoch a mesiacoch, však rozhodne o ich osude.
Pozitívnym signálom je, že v oblastiach s reintrodukciou už boli zaznamenané nové mláďatá narodené priamo vo voľnej prírode. To naznačuje, že vypustené jedince sa dokážu prispôsobiť a začínajú sa prirodzene rozmnožovať.
Nádej do budúcnosti
Záujem o návrat ropušníkov prejavujú aj majitelia súkromných pozemkov, ktorí by ich radi privítali na svojich farmách a pastvinách. Práve takéto územia tvorili kedysi väčšinu prirodzeného biotopu tohto druhu. Pred rozšírením programu je však potrebné lepšie pochopiť nároky ropušníkov na prostredie a zabezpečiť dlhodobú ochranu.
Pre mnohých Texasanov je ropušník trnohlavý viac než len plaz. Je to živý symbol minulosti, spomienok na detstvo a dôkaz, že aj malý a nenápadný tvor môže mať veľký význam. Nádej, že sa tento „živý maskot“ opäť vráti do krajiny vo väčšom počte, tak zostáva veľmi silná.
