V austrálskom štátnom erbe, ktoré krajine udelil britský kráľ Juraj V. v roku 1912, figurujú dve zvieratá typické pre tento kontinent: nelietavý vták emu a klokan. Oba živočíchy sú pôvodom z Austrálie a boli zvolené aj preto, že sa nepohybujú dozadu – symbolizujú teda pokrok a rozvoj krajiny.
Video: nahliadnite do života klokanov
Odkiaľ pochádza slovo „klokan“?
Slovo kangaroo pochádza z jazyka Guugu Yimithirr, ktorým hovoria pôvodní obyvatelia severovýchodného Queenslandu. Týmto slovom označovali konkrétny druh – klokana obrovského (Macropus giganteus). Prvýkrát si ho zaznamenal anglický prírodovedec Joseph Banks počas expedície kapitána Jamesa Cooka v roku 1770. Nejde teda o žiadne nedorozumenie, ako sa v minulosti mylne uvádzalo.
V slovenčine (aj v češtine) sa pre toto zviera používa slovo klokan, ktoré vytvoril český prírodovedec Jan Svatopluk Presl v 19. storočí. Pôvodne zvažoval názov skokan, no ten už označoval žaby, a preto zvolil nové slovo – klokan.
Typický predstaviteľ austrálskej fauny
Klokany patria medzi vačnatce – cicavce, ktorých mláďatá sa po narodení vyvíjajú vo vaku na bruchu samice. Dospelé klokany sa vyznačujú krátkymi prednými nohami, silnými zadnými končatinami, dlhým chvostom a typickým skákavým pohybom.
Na austrálskom kontinente sa vyskytuje viac než 60 druhov klokanov a ich príbuzných. Rozdiely medzi nimi sú výrazné – od maličkých druhov, ako je klokan kosmatý (asi 1,5 kg), až po klokana červeného (Macropus rufus), ktorý je najväčším žijúcim vačnatcom na svete. Niektoré jedince dosahujú výšku až 1,8 metra a hmotnosť do 90 kg.
Klokany obývajú rôzne prostredia: od otvorených saván a polopúští, cez lesy až po skalnaté oblasti. Niektoré druhy, ako napríklad klokany rodu Dendrolagus, sa dokonca prispôsobili životu na stromoch (stromové klokany).
Pohyb – skoky aj opora chvostom
Klokany sa pohybujú skokmi, pri ktorých používajú silné zadné nohy. Ich skoky môžu dosahovať dĺžku niekoľko metrov, v prípade klokana červeného až okolo 9 metrov do diaľky a do výšky približne 3 metre. Bežne však skáču kratšie.
Ich chvost slúži na udržiavanie rovnováhy pri pohybe a pri pomalej chôdzi sa oň opierajú – funguje doslova ako piata končatina. Väčšie druhy klokanov dokážu dosiahnuť rýchlosť približne 60 km/h.
V minulosti (do obdobia približne pred 30 000 – 40 000 rokmi) žili v Austrálii aj obrie druhy klokanov, napríklad z rodu Sthenurus. Tieto zvieratá vážili až 250 kg a predpokladá sa, že sa nepohybovali skokmi, ale vzpriamenou chôdzou.
Zvláštny spôsob rozmnožovania
Samice klokanov majú schopnosť tzv. embryonálnej diapauzy – po oplodnení môže embryo pozastaviť svoj vývoj a „čakať“, kým samica prestane dojčiť predchádzajúce mláďa. Vďaka tomu môže mať samica v rovnakom čase:
- jedno mláďa mimo vaku, ktoré ešte dojčí
- druhé mláďa aktívne sa vyvíjajúce vo vaku
- a tretie – embryo – pozastavené vo vývoji v maternici
Novonarodené mláďa je veľké len niekoľko centimetrov, slepé, bez srsti a samo sa musí preplaziť z pôrodného otvoru do vaku, kde sa prisaje k bradavke.
Trávenie bez nadmerného metánu
Klokany sú výlučne bylinožravé zvieratá. Ich tráviaci systém je prispôsobený fermentácii rastlinnej potravy – podobne ako u prežúvavcov (kravy, ovce), ale s jedným zásadným rozdielom: klokany počas trávenia produkujú oveľa menej metánu.
Metán je silný skleníkový plyn, ktorý vzniká pri trávení potravy u prežúvavcov ako vedľajší produkt činnosti mikroorganizmov v bachore. U klokanov však fermentácia prebieha v predžalúdkovej časti (v slepom čreve) a za iných podmienok, ktoré vedú k výrazne nižšej produkcii metánu.
Vedci tento rozdiel intenzívne skúmajú. Záujem sa sústreďuje najmä na zloženie mikrobiómu klokanieho tráviaceho traktu a na enzýmy, ktoré sa podieľajú na rozklade vlákniny. Cieľom výskumu je zistiť, či by bolo možné niektoré princípy klokanieho trávenia aplikovať aj u hospodárskych zvierat – napríklad úpravou krmiva, alebo cielene pôsobiť na črevnú mikroflóru.
Podľa niektorých odhadov by zníženie metánovej produkcie u hospodárskych zvierat – napríklad u austrálskych oviec (ktorých je približne 80 miliónov) – mohlo výrazne prispieť k zníženiu emisií skleníkových plynov.
Klokan je nielen symbolom Austrálie, ale aj predmetom vážneho vedeckého záujmu. Jeho prispôsobenie na skákanie, zvláštny spôsob rozmnožovania či unikátne trávenie z neho robia fascinujúce zviera, ktoré nám môže napovedať, ako žiť na tejto planéte o čosi ekologickejšie.
