Žuvanie patrí medzi tie naoko nevinné ľudské činnosti, ktoré sprevádzajú našu civilizáciu už tisícročia. Dnes sme zvyknutí žuvať komerčné žuvačky s rôznymi príchuťami, no kedysi ľudia žuvali aj veľmi nezvyčajné substancie, dokonca niečo, čo by sme dnes nazvali asfalt. V tomto článku nahliadneme do histórie žuvačiek, priblížime si niektoré diskutované chemické zložky, ktoré obsahujú, a pozrieme sa aj na dôvody, prečo sa tak bežne používajú vo viacerých kultúrach po celom svete.
Najtoxickejšie jedlo?
Žuvačky sa považujú za jedno z najtoxickejších jedál vôbec. Možno vás to prekvapí, pretože len málokto si zvykne dôkladne čítať zloženie týchto výrobkov, hoci ich často prežúva dlhé minúty či dokonca hodiny. Ak sa zamyslíme nad tým, akú pozornosť venujeme pri kúpe napríklad pečiva (vyberáme si celozrnné, kváskové, sledujeme obsah lepku a podobne), je zarážajúce, že pri žuvačkách toto nerobí takmer nikto.
Zvyčajne sa tak ľudia vystavujú kokteilu rôznych umelých látok. Bežnými súčasťami žuvačiek sú napríklad aspartám, arabská guma, karnaubský vosk či rôzne druhy plastov, označované ako „žuvacia hmota“. Jedna z najčastejšie používaných zložiek, ktorá sa na obale niekedy uvádza len ako „guma“, je polyvinylacetát. Niektoré žuvačky dokonca obsahujú polyizobutylén – ten sa používa pri výrobe pneumatík, keďže zaručuje vysokú elasticitu a odolnosť voči oderu. Tieto látky robia žuvačky takými pružnými a dlhotrvajúcimi.
Aspartám – sladidlo s kontroverznou povesťou
Jedným z najčastejšie diskutovaných umelých sladidiel v žuvačkách je aspartám. Objavený bol v roku 1965 počas vývoja lieku proti žalúdočným vredom a je až 200-krát sladší než obyčajný cukor (sacharóza). Pomerne skoro sa začalo hovoriť o jeho možných negatívnych účinkoch, keďže niektoré pokusy na laboratórnych zvieratách naznačili potenciálne poškodenie nervovej sústavy pri dlhodobom užívaní. Napriek tomu sa aspartám v potravinách hojne využíva, najmä v tých označených ako „bez cukru“, čo zahŕňa aj mnohé žuvačky.
História: Žuvalo sa od nepamäti
Hoci dnešné komerčné žuvačky obsahujú rozmanité látky a príchute, túžba po žuvaní niečoho chutného či príjemného sprevádza ľudstvo už tisícročia. Za najstaršiu „žuvačku“ sa považuje praveká hmota objavená v Škandinávii, ktorá môže mať až neuveriteľných 9 000 rokov. V rôznych zdrojoch sa uvádza, že mohlo ísť o živicu sladenú medom či decht vyrobený z brezy.
Stredoamerickí Indiáni zasa zvykli žuvať surový latex z tropického stromu známeho ako zapota obyčajná (Manilkara zapota). Ten sa po úprave používa dodnes pri výrobe niektorých druhov prírodných žuvačiek. Podľa antropologičky sa žuvanie žuvačiek vyvinulo nezávisle vo viacerých regiónoch a kultúrach v rôznych obdobiach dejín.
Aj asfalt sa dá žuť
Možno vás prekvapí, že v minulosti si ľudia pochutnávali i na prírodnom asfalte. Podľa článku v magazíne Popular Science Aztékovia žuvali prírodný bitúmen – látku, ktorá vzniká rozkladom ropných produktov a dá sa nájsť vyplavená na morskom pobreží. Samozrejme, žuvanie bitúmenu dnes už nie je rozšírené, no naznačuje to, že predchodcovia moderných žuvačiek mali skutočne rozmanité podoby.
Rovnako rozšírené bolo aj žuvanie rôznych ihličnatých živíc. V takom smrekovom či borovicovom lese si to môžete vyskúšať aj sami. Táto prirodzená živica pri dlhšom žutí mení konzistenciu, stáva sa mäkkou a ľudia si ju kedysi sladili napríklad divo rastúcimi bylinkami či medom.
Žuvačky a kultúra: Od posvätného rituálu až po zákaz
Zaujímavým príkladom, kde sa pohľad na žuvačky spája aj s modernými pravidlami, je Singapur – superčistá metropola juhovýchodnej Ázie. Vláda tam roky regulovala predaj a používanie žuvačiek, aby zabránila znečisťovaniu ulíc. Vyhodiť žuvačku mimo koša znamenalo vysokú pokutu a bolo považované za vážny priestupok. Singapur si tak vytvoril povesť mesta, kde čistota a poriadok stoja nad všetkým ostatným.
V mnohých krajinách sú žuvačky vnímané skôr neutrálne: slúžia na osvieženie dychu, potlačenie hladu a krátke zamestnanie ústnej dutiny. V bývalom Československu sa žuvačky stali akýmsi symbolom „západného spôsobu života“. Mnohí starší čitatelia si možno spomenú na časy, keď žuvačka symbolizovala revoltu mladých voči autoritám, prípadne bola známkou „nedostatkového tovaru“ z cudziny.
Prečo vlastne žujeme?
Z fyziologického hľadiska nám žuvanie dokáže ovplyvniť tvorbu slín. Mozog dostáva signál, že v ústach sa nachádza niečo, čo treba spracovať, a tak prichádza k vyššej produkcii slín a dokonca aj niektorých tráviacich enzýmov. V minulosti, keď jedla nebolo nazvyš, mohol takýto malý trik pomôcť zmierniť pocity hladu. Dnes však žijeme v dobe nadbytku potravy, a tak sa tento „hunger hack“ hodí skôr tým, ktorí chcú znížiť príjem kalórií.
Nebezpečenstvá, o ktorých sa menej hovorí
Pri žuvaní žuvačiek netreba zabúdať ani na to, že enzýmy pripravené spracovať potravu zostanú v podstate nevyužité, čo môže u niektorých ľudí vyvolať tráviace problémy. Ešte závažnejšou otázkou je však samotné zloženie žuvačiek. Spojenie viacerých syntetických látok, takzvaný „koktejlový efekt“, môže mať negatívne účinky na organizmus.
Jednými z diskutovaných sú napríklad butylhydroxyanizol (BHA) a butylhydroxytoluén (BHT). Ide o antioxidanty a konzervanty, ktoré sa pridávajú do mnohých potravín, žuvačky nevynímajúc. Podľa niektorých výskumov môžu tieto látky narúšať hormonálnu rovnováhu (sú to takzvané endokrinné disruptory). Ak sa v produktoch vyskytujú spolu, riziko sa môže zvyšovať.
Symbol vzdoru aj osvieženie dychu
V minulosti bola žuvačka nielen pomocníkom pri upokojení nervozity či osviežení dychu, ale tiež symbolom generačného rozdielu a vzdoru. V časoch, keď sa k nám nedostalo toľko zahraničných výrobkov, pôsobili žuvačky exoticky a modernisticky. Dnes si ich môžete kúpiť prakticky kdekoľvek, a to v desiatkach príchutí či rôznych verziách od „zubných“ až po tie, ktoré údajne pomáhajú pri chudnutí.
Žuvačky majú iste svoj zmysel, no ak ich chcete používať, je dobré zvážiť aj ich zloženie. Prirodzené živice či takzvané „eko-žuvačky“ z prírodných surovín môžu byť alternatívou pre ľudí, ktorým záleží na obsahu a potenciálnom toxickom vplyve.
Zhrnutie a záverečné myšlienky
Žuvanie je staré ako ľudstvo samo – siaha až k pravekým živiciam, medom sladeným hmotám a dokonca aj prírodnému asfaltu. Dnes má táto činnosť mnoho podôb, od obyčajnej mentolovej žuvačky za pár centov až po drahšie prírodné produkty bez syntetických prísad. V žuvačkách sa však nachádza množstvo chemikálií, ktoré môžu pri dlhodobom používaní zaťažiť organizmus.
Ak nechcete žuvačku úplne vyradiť z života, no zaujíma vás vlastné zdravie, venujte chvíľu čítaniu etikety. Vyhnúť sa tak môžete látkam, ktoré považujete za škodlivé či neželané. Žuvačka môže byť praktickým spoločníkom pri zvýšenej tvorbe slín, krátkodobom potláčaní hladu alebo osviežení dychu. Dôležité je vedieť, že žujeme nielen pre chuť, ale aj pre (niekedy neočakávané) chemické účinky v našom tele.
Svojím pôvodom, kultúrnymi súvislosťami aj potenciálnymi rizikami žuvačky potvrdzujú, že zdanlivo jednoduché každodenné návyky môžu mať bohatú históriu aj hlbšie dopady na zdravie. Preto je určite zaujímavé sa pri najbližšom žutí aspoň na chvíľu zamyslieť, čo všetko sa za týmto bežným produktom skrýva.
