Na Slovensku má chatárčenie a chalupárčenie dlhú tradíciu, hoci jeho vývoj bol iný ako v susedných Čechách. Zatiaľ čo u Čechov sa fenomén rozšíril po druhej svetovej vojne vďaka voľným domom po odsunutých Nemcoch, u nás sa chalupy dedili, kupovali od domácich obyvateľov alebo sa stavali úplne nové chaty na miestach, ktoré poskytovali prírodu, pokoj a oddych.
Rodinný fenomén, ktorý rozdeľoval aj spájal
Mnohí Slováci si ešte pamätajú, ako sa každý piatok opakoval rovnaký rituál – tašky zbalené, celá rodina nastúpila do auta alebo na vlak a smerovala na chalupu či chatu. Jedni sa tešili, iní hundrali. Najmä muži často brali chalupu ako srdcovú záležitosť, miesto, kde sa mohli realizovať ako kutilovia, drevorubači či stavitelia. Ženy to vnímali rôzne – niektoré si tam oddýchli, iné v tom videli len nekonečný kolobeh vybaľovania, prania a nového balenia.
Deti reagovali podľa veku – menším sa páčilo, že môžu behať po lúkach a kúpať sa v rieke, staršie už často protestovali, že radšej ostanú v meste. Aj preto sa chatárčenie v mnohých rodinách stalo témou na diskusie a niekedy aj na hádky.
Historické korene na Slovensku
Na Slovensku nemal fenomén chalupárčenia taký dramatický štart ako v Česku, kde sa po vojne uvoľnilo množstvo domov. U nás sa ľudia dostávali k starým vidieckym domom najmä cez dedičstvo, prípadne od miestnych obyvateľov, ktorí odchádzali za prácou do miest.
Špecifickým slovenským javom sa stal boom chatárčenia od 60. rokov, keď si rodiny stavali menšie drevené alebo murované chaty:
- v horských oblastiach (Malé Karpaty, Tatry, Orava, Liptov)
- pri vodných nádržiach (Domaša, Zemplínska šírava, Liptovská Mara)
- alebo na miestach, kde sa dalo rybárčiť a kúpať
Chata bola často skromná, bez elektriny či vody, no to k tomu patrilo – išlo o návrat k jednoduchosti a prírode.
Obdobie socializmu – masové rozšírenie
Najväčší rozmach prišiel počas 70. a 80. rokov. Vtedajšia spoločnosť bola zviazaná pravidlami a obmedzeniami, a preto mnohí vnímali chalupu či chatu ako únik od režimu aj od ruchu mesta. Víkendy a prázdniny na chalupe boli pre rodiny bežnou súčasťou života.
Ľudia tam trávili čas nielen oddychom, ale aj prácou – opravovali, stavali, pestovali zemiaky, zeleninu, ovocie. To, čo bolo v meste nedostupné, si na chalupe vedeli zabezpečiť vlastnými rukami. A najmä – cítili slobodu, ktorú v každodennom živote nemali.
Po roku 1989 a nové trendy
Po revolúcii sa niektorí obávali, že chalupy stratia význam. Opak bol pravdou. Aj keď krátky čas záujem o rekreačné bývanie klesol, od prelomu tisícročí sa opäť zvyšuje.
- Rok 2008 a hospodárska kríza – ľudia začali chalupy využívať ako bezpečné zázemie, kam môžu uniknúť, ak sa zhorší ekonomická situácia.
- Pandémia covidu priniesla ďalšiu vlnu – realitné kancelárie hlásili prudký nárast dopytu po chatách a chalupách. Mnohí si uvedomili, že mať vlastné miesto mimo mesta znamená slobodu a istotu.
- Súčasnosť – stále viac ľudí vníma chalupu ako miesto sebestačnosti. Inštalujú solárne panely, budujú studne, pestujú vlastné plodiny a chovajú drobné hospodárske zvieratá. Niektorí dokonca menia poradie – chalupa sa stáva hlavným domovom a byt v meste iba „druhým bývaním“.
Prečo Slováci milujú chalupy a chaty
Najčastejšie dôvody, prečo ľudia jazdia na svoje víkendové sídla, sa v čase nemenia:
- oddych a pokoj
- možnosť byť v prírode
- únik pred mestským zhonom
- pocit, že si dokážu veci urobiť vlastnými rukami
Aj dnes sa síce veľké opravy zvyknú zverovať odborníkom, no chuť po vlastnoručnej práci zostáva. Stačí naštiepať drevo, vykopať zemiaky či opraviť plot a človek má hneď dobrý pocit, že niečo dokázal.
V meste môžete byť lekár, právnik, učiteľ či manažér, no na chalupe sa z vás stáva kutil, hospodár a pestovateľ. A práve to robí chalupárčenie na Slovensku takým jedinečným – je to návrat k prírode, k jednoduchosti a k sebe samému.
