Staré zvyky sa dnes miešajú s novými a medzi modernými podobami Vianoc sa mnohé pôvodné tradície úplne vytratili. Jednou z nich je aj polaznik – postava, ktorá bola kedysi pre domácnosť rovnako dôležitá, ako je dnes čakanie na Ježiška. Hoci o ňom veľa ľudí nikdy nepočulo, v slovanskom svete zohrával významnú úlohu.
Tradícia pretrvala napríklad aj v tejto podobe
Kde sa vzal polaznik a prečo na ňom záležalo
Polaznik bol prvý návštevník domu v období medzi sviatkom svätého Demetria a Krstom Pána. V praxi to znamenalo čas približne od začiatku novembra až do konca decembra, pričom najväčší význam mal jeho príchod práve okolo zimného slnovratu – v období, keď sú dni najkratšie a svetlo sa začína pomaly vracať.
Úloha polaznika nebola symbolická len okrajovo. Verilo sa, že tento prvý hosť prináša do domu šťastie, zdravie, hojnosť a dobrú úrodu na celý nasledujúci rok. Nešlo teda o obyčajnú návštevu, ale o človeka (alebo bytosť), od ktorej sa očakávalo, že ovplyvní osud celej domácnosti.
Samotné slovo polaznik je veľmi staré. Jeho význam sa dá voľne preložiť ako boží hosť alebo posol predkov – niekto, kto symbolicky prepája svet živých so svetom mŕtvych. Práve preto sa kládol veľký dôraz na to, kto ako prvý prekročí prah domu.
Prvý hosť nebol náhodný
Polaznik mal byť zdravý, silný, veselý a plný života. Ľudia verili, že jeho vlastnosti sa prenesú na dom, jeho obyvateľov aj hospodárstvo. V niektorých oblastiach sa príchod polaznika vopred dohadoval, inde sa za polaznika považoval ten, kto prišiel náhodou – a či už zámerne alebo nechtiac, niesol so sebou symbolický význam.
Zaujímavosťou je, že nie všade bol polaznik človekom. V niektorých regiónoch túto úlohu plnilo zviera, pretože sa verilo, že zvieratá majú ešte silnejší životodarný potenciál. Do domu sa tak ako prví hostia privádzali napríklad mladý vôl, ovca, prasa alebo kohút. Tieto zvieratá sa podľa zvyku viedli okolo stola, aby „obišli kruh šťastia“ a zabezpečili hojnosť pre celý dom.
Polaznik, položajnik a kresťanské prepojenia
Tradícia polaznika – niekedy nazývaného aj položajnik – sa čiastočne zachovala aj v prostredí pravoslávnej cirkvi. V niektorých výkladoch sa dokonca objavuje jeho symbolické prepojenie s Pannou Máriou, čo ukazuje, ako sa pôvodné pohanské predstavy postupne prelínali s kresťanstvom.
Polaznik patril predovšetkým do slovanského kultúrneho okruhu. Poznali ho Ukrajinci, Poliaci, Slováci, Slovinci, Srbi, Chorváti aj Bulhari, hoci v každom regióne mal trochu inú podobu a významové nuansy.
Ako sa tradícia vytrácala
Na území dnešného Slovenska a Česka sa o polaznikovi dnes dozvedáme najmä z folkloristických publikácií, múzeí alebo od nadšencov ľudovej kultúry. V našich krajinách sa tento zvyk nerozvinul tak výrazne ako napríklad na Balkáne či vo východnej Európe. Napriek tomu tu existujú príbuzné motívy – napríklad koledovanie, dôraz na prvého hosťa na Nový rok alebo rôzne vinše a želania šťastia.
V podhorských oblastiach Slovácka sa zvyky spojené s polaznikom čiastočne zachovali, často vo forme krátkych veršov, prianí zdravia a hojnosti, ktoré mali zabezpečiť dobrý rok.
Vianoce ako mozaika starého a nového
Najzaujímavejšie na celej tradícii polaznika je uvedomenie si, akou pestrou zmesou sú dnešné Vianoce. Spájajú sa v nich prvky pohanských slnovratových osláv, kresťanské posolstvo narodenia Krista aj moderné globálne zvyky.
Kým počas slnovratu si pripomíname zrod svetla, v kresťanskej tradícii oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Darčeky v rôznych krajinách nosí svätý Mikuláš, Nicolaus alebo Santa Claus. Starovekí Egypťania zdobili palmy, Nemci o stáročia neskôr vianočné stromčeky a každá epocha si sviatky prispôsobila po svojom. Aj Vianoce spred sto rokov vyzerali úplne inak než tie počas socializmu alebo dnes.
Práve v tomto neustálom premiešaní zvykov a vplyvov sa však polaznik postupne vytratil. Z kedysi dôležitej postavy, ktorá mala chrániť dom a zabezpečiť jeho prosperitu, sa stal takmer zabudnutý symbol minulosti. O to zaujímavejšie je si ho dnes znovu pripomenúť – ako dôkaz, že Vianoce boli vždy viac než len darčeky pod stromčekom.
