V staroegyptskom meste Tell el-Amarna, ktoré sa nachádza v srdci dnešného Egypta, narazili archeológovia na objav, aký by čakal len málokto. V ruinách kráľovského paláca sa podarilo odkryť predmet, ktorý pripomína obyčajný kus opracovaného kameňa. Pri podrobnejšom pohľade sa však ukázalo, že ide o skutočný unikát – vápenec opracovaný do podoby toaletnej dosky, pochádzajúceho z čias vlády faraóna Achnatona, teda približne z roku 1350 pred naším letopočtom.
Tento objav je dôkazom, že otázka pohodlia a hygieny nebola ani v staroveku podceňovaná, najmä medzi elitami. Ukazuje tiež, aká dlhá a pestrá bola cesta od primitívnych riešení až po dnešné moderné splachovacie toalety, ktoré dnes berieme ako samozrejmosť.
Ako vyzeralo prvé „sedátko“?
Na prvý pohľad by si laik myslel, že ide o obyčajnú dosku z kameňa. No otvor v tvare kľúčovej dierky spolu s opotrebovanými hranami jasne naznačujú jeho účel. Práve na tomto sedátku podľa vedcov kedysi sedával sám faraón Achnaton.
Objekt bol súčasťou kráľovskej toalety v Amarne, ktorá sa stala hlavným mestom jeho ríše. Datovanie nálezu ho radí do 18. dynastie a odborníci ho dnes považujú za najstaršiu známu toaletnú dosku na svete.
Podľa historických záznamov bolo pod otvorom umiestnené vedro či nádoba s pieskom, kam padal odpad. Išlo o komfort určený výlučne pre bohatých – chudobnejší Egypťania používali len jednoduché drevené stoličky s otvorom, princíp však zostal podobný.
Symbol moci aj v intímnych chvíľach
Už okolo roku 3100 pred n. l. znamenalo vlastniť domácu toaletu znak bohatstva a prestíže. Kým bežní ľudia si vystačili s lacnejšími materiálmi, elita používala vápenec – pevný, ľahko čistiteľný, a zároveň luxusný materiál.
Toalety bývali súčasťou súkromných komnát, čo zdôrazňovalo ich intímny, ale aj reprezentatívny význam. V podstate to fungovalo podobne ako dnes – aj v súčasnosti je kúpeľňa a toaleta odrazom komfortu a životného štandardu.
Splachovanie v dobe Minojcov a prvé kanalizácie
Kým v Egypte postačoval piesok, na Kréte sa okolo roku 2000 pred n. l. minojská civilizácia posunula ďalej – vyvinula systém s tečúcou vodou, ktorá odplavovala odpad. A ešte skôr, už v 26. storočí pred n. l., v meste Mohendžodaro (dnešný Pakistan), existovali verejné latríny prepojené na kanalizačný systém. Je teda zrejmé, že dejiny toaliet sú staré takmer ako samotná civilizácia.
Rímske spoločné „trónenie“
Veľký krok prišiel s Rimanmi, ktorí od 8. storočia pred n. l. budovali mestské stoky a verejné toalety. Tie však neboli ani zďaleka také súkromné ako dnes. Lavičky s otvormi stáli vedľa seba a ľudia sedeli bok po boku.
Toaletný papier, samozrejme, nepoznali. Ako hygienickú pomôcku používali hubu na paličke, ktorú máčali vo vode či v octe. Pre nás dnes možno nepredstaviteľné, no pre Rimanov išlo o bežnú prax.
Európsky stredovek a zapáchajúce garderóby
V 12. storočí sa v Európe rozšírili tzv. garderoby – malé miestnosti v hradbách, kde otvor ústil priamo do priekopy či rieky. Smrad sa šíril široko-ďaleko a hygienické štandardy boli veľmi nízke.
Na niektorých anglických hradoch, napríklad v Portchesteri, viedli kamenné šachty priamo do mora. Zaujímavosťou je, že otvor garderoby mal aj strategický význam – nepriateľ určite nechcel šplhať po hradných múroch práve pod ním.
Cesta k moderným splachovacím záchodom
Prvý známy patent na splachovaciu toaletu dostal v roku 1596 Sir John Harrington, no rozšírenie prišlo až oveľa neskôr. Až s príchodom priemyselnej revolúcie v 19. storočí sa začali budovať robotnícke domy s latrínami na dvoroch. Na vidiek sa tečúca voda dostala až v priebehu 20. storočia.
Medzitým sa používali aj tzv. „earth closets“, čiže kompostovacie toalety, ktoré v roku 1860 navrhol reverend Henry Moule. Odpad sa tam jednoducho zasypával hlinou.
Od faraónskeho vápenca až po japonský luxus
Keď si porovnáme cestu od kamennej dosky faraóna Achnatona až po súčasné toalety, je to úsmevný kontrast. Kým stredovek priniesol špinavé garderóby a priemyselná revolúcia len pomalé zlepšenia, dnešným lídrom v oblasti „toaletnej technológie“ je Japonsko.
Moderné japonské toalety ponúkajú vyhrievané sedátka, zabudované bidety, hudobné sprievody, automatické splachovanie či dokonca dezinfekciu prúdom elektrolyzovanej vody. Cena tých najluxusnejších modelov presahuje desaťtisíc libier, teda takmer tristo tisíc korún. No pohodlie, ktoré prinášajú, je neporovnateľné so skromným sedátkom z vápenca, na ktorom kedysi sedával sám faraón.
História toaliet tak ukazuje, že aj tie najintímnejšie chvíle mali odjakživa spoločenský a kultúrny význam – od symbolu moci až po technologický luxus.
