Martin, nezakrývate, že prsty na pravej ruke úplne nevystriete. Čo sa vám stalo?
Keď som bol ešte malé dieťa, presne v deviatom mesiaci, prekonal som detskú mozgovú obrnu. Následkom toho sa mi oslabila pravá ruka a noha, čo mi spôsobovalo problémy v motorike a v bežných životných situáciách. Teraz môžem vďačiť Pánu Bohu a skvelým rodičom, že môžem žiť a užívať si život.
Napriek hendikepu, rozhodli ste sa, pre netradičný koníček a záľubu – fotografiu…
K fotografii som prišiel doslova ako „slepé kura k zrnu“. Počas jednych letných prázdnin som dostal prvýkrát fotoaparát – kompakt. Vtedy som začal spoznávať čaro fotoaparátu, zoznamoval som sa s hľadáčikom, s funkciami, s objektívmi. Prvýkrát som sa naháňal za zábermi, za čarom prítomného, za tým, čo francúzsky fotograf Henri Cartier-Bresson nazýval „rozhodujúci okamih“. A Bresson, hoci bol legenda, priznáva, že ho fotografia nikdy poriadne nezaujímala. A treba povedať, že ani mňa, pretože s prvými úspechmi prichádzali aj prvé sklamania… Chcete vyfotiť to i ono, no okamihy nevrátite, niečo sa podarí, iné nie. Neúspechy vedia poriadne rozladiť. Každý si hľadá svoju cestu i smer, i v tvorbe, i v umení. Ja som ju našiel vo fotografii.
Kde sa zrodilo toto smerovanie?
K fotografii som sa dostal cez môjho staršieho brata Vlada, ktorý pracoval v médiách (Vladimír Buzna – bývalý aktívny novinár; súčasný hovorca Katolíckej univerzity v Ružomberku – pozn. red.). A potreboval pomôcť niečo odfotiť na jednej akcii. Vtedy som to prvýkrát vyskúšal a chytilo ma to. Neskôr, keď som sa na základnej škole rozhodoval, kde budem študovať, akým smerom ísť, dlho som neváhal a rozhodol som sa študovať fotografiu v Žiline.
Čo pre vás znamená fotografia?
Prostredníctvom fotografie vyjadrujem svoje pocity, svoj pohľad na vec, udalosť. Preto som sa aj rozhodol ukázať ľudí postihnutých v ich „nahote“, takých, akí sú, bez prikrášlenia, rozhodol som sa, že prostredníctvom fotografie budem poukazovať na ich boj so sebou samým, na ich úsilie, entuziazmus, chuť vyhrávať, bojovať, premôcť ťažký osud. Slepá dievčina, ktorá paličkuje, bezruký mladík, ktorý maľuje, nepočujúci muž, ktorý sa venuje hudbe…. Nemožné? Možno nie rovno zvyčajné, ale nie nemožné. Naučil som sa, že život je bohatý na príležitosti a radostné okamihy, len ich treba vnímať. Ale úprimne, to je jeden pohľad. Ten druhý súvisí priamo s tým, že človek, ktorý sa chce venovať fotografii ako živobytiu, musí robiť kompromisy. Okrem spomenutých fotografických tém sa preto tiež zameriavam na reportážnu či modelingovú fototvorbu.
Nemyslíte, že keby ste boli zdravý, mohlo by to byť ešte lepšie?
Možno, že na začiatku fotografovania aj áno, ale teraz nie. Pri fotení vás ľudia neobmedzujú, neľutujú. Im je jedno, či to fotí zdravý človek či hendikepovaný, chcú mať kvalitnú a kreatívnu fotografiu. Očakávajú totiž stopercentný výkon, nie zaváhania, nie výhovorky.
Absolvovali ste základnú školu v Trstenej, neskôr stredné odborné učilište v Žiline. Čo vám dalo toto prvé tvrdé predieranie?
Obidve školy mi dali veľký obzor, spolužiakov a priateľov. Bolo veľmi dobré, že som študoval medzi zdravými ľuďmi. Čiže častokrát som musel vydať taký istý výkon ako oni, čo bolo dobre. A určite aj vedomosti, ktoré môžem teraz zúročiť. Mal som šťastie i na svojich vyučujúcich, ktorí asi vo mne videli talent a odovzdali mi veľa času a vedomostí, ktoré iní nedostali.
Pokračujete žurnalistikou. Prečo Ružomberok a Katolícka univerzita?
Zavážilo viac dôvodov. Jeden bol ten, že som päť rokov študoval v Žiline a chcel som zmenu, menšie mesto. Druhý dôvod bol ten, že počas štúdia som sa venoval žurnalistickej fotografii a často som svoj čas trávil s novinármi. Tretím dôvodom bola skutočnosť, že pracujem ako hovorca Slovenskej abilympijskej asociácie a chcem sa v tom zdokonaliť. A prečo Katolícka univerzita? Od malička som bol vedený ku viere v Boha. A musím úprimne priznať, že som bol veľmi milo prekvapený, ako je škola vybavená najmodernejšou technikou.
Na univerzite fotíte, spomínali ste však aj hovorcovské aktivity. O čo ide?
Abilympiáda je súťažná prehliadka pracovných schopností a zručností zdravotne postihnutých ľudí. Jej cieľom je dokázať zdravému obyvateľstvu, že postihnutý človek môže byť rovnocenným partnerom pri vykonávaní pracovnej činnosti. Pre niektorých súťažiacich je Abilympiáda jediný spôsob prezentácie a spoznania nových kamarátov.
Dostali ste sa vďaka tomu aj na nejaké súťaže?
V roku 2006 som sa na 8. Celoslovenskej Abilympiáde zúčastnil ako súťažiaci, kde som obsadil v kategórii reportážnej fotografie prvé miesto. V roku 2007 som reprezentoval Slovenskú republiku na 7. celosvetovom finále Abilympiády v japonskej Shizouke, kde som skončil na štvrtom mieste. Po ponuke od vedenia organizačného tímu pracujem od septembra 2009 ako hovorca Slovenskej abilympiskej asociácie, ktorá organizuje Abilympiádu.
Keby sa chcel niekto dozvedieť viac o abilympiáde, kde nájde viac informácii?
Ak by sa čitatelia vášho portálu chceli dozvedieť bližšie informácie o Abilympiáde získajú ich na našej internetovej stránke www.abilympiada.sk
Najbližšia svetová bude v kórejskom Soule. Chystáte sa tiež? Ak áno, s akými ambíciami?
Chceli by sme, samozrejme, získať nejakú medailu. Najlepšie rovno zlatú. No uvidíme, aká bude konkurencia. Každý rok stúpa úroveň a my sa musíme aktívnejšie a svedomitejšie pripravovať. Tento rok na 8. Celosvetovú Abilympiádu odlieta 22. septembra štrnásťčlenná výprava. Tak dúfame, že sa nám to podarí a získame nejaké pekné miesto. Prosíme Vás, držte nám palce. Za pätnásť rokov sme Slovensko reprezentovali na celosvetových olympiádach schopností v Japonsku, v Austrálii, v Českej Republike a v Indii, odkiaľ sme priniesli 11 medailí.
Svetaskúsený mladý človek, napriek tomu, že máte len 22 rokov. Nie je to sen?
Dúfam, že nie. Nikdy som po tomto netúžil a ani nesníval. Práveže som skôr utiahnutý človek. Rád pomôžem, keď viem. Určite som mal šťastie na skvelých ľudí a na ponuky, ktoré prišli. No, všetko treba brať s pokorou. Rovnako je to aj s mojou účasťou na vzdelávacích seminároch pre budúcich novinárov, čo sú ľudia, ktorí sa amatérsky venujú žurnalistike, fotografovaniu. Nejde rovno o učenie, ale skôr o odovzdávanie vedomostí, spoločné diskutovanie o fotografii, o spoločnej tvorbe.
Čo je vaším životným cieľom?
Fotografiami robiť ľudí šťastnými a dať im nádej. Ukázať im, že každý je jedinečný. Chcel by som úspešne ukončiť štúdium na vysokej škole. A ak by sa mi podarilo chcel by som fotiť pre nejaký časopis – najlepšie modeling alebo portréty. Napríklad, nejakých úspešných ľudí, čo živote niečo dokázali.
Zhováral sa Michal Lipiak
