Chodec Matej Tóth vybojoval striebro na 50 km v chôdzi na ME 2014.
Matej, na európskom šampionáte v Zürichu ste vybojovali prvú veľkú medailu, po ktorej ste roky túžili. Čo táto pozícia vicemajstra Európy pre vás vlastne znamená?
Získať striebornú medailu na majstrovstvách Európy v pretekoch, v ktorých víťaz zlepší svetový rekord o takmer dve minúty, to je predsa nádherné. To je ako sen! Viete, ja mám stále pocit, že Francúz Yohann Diniz išiel v Zürichu svoje vlastné preteky, a ja tiež. Kým on však išiel päťdesiatku ako z inej dimenzie, o čom svedčí čas 3:32:33 h, ja som išiel podľa seba, podľa svojich pocitov. Podľa toho, na čo som sa cítil. Čas 3:36:21 h som fakt nečakal. Jednoducho, je to fantázia. Je to výkon, ktorý tiež patrí medzi ozdoby tohto šampionátu.
Mali ste čas vnímať ľudí okolo trate? Registrovali ste, čo sa okolo vás počas tej päťdesiatky deje? Dá sa zurišská divácka kulisa porovnať napríklad s olympijským Londýnom alebo iným dejiskom veľkých pretekov?
Samozrejme, že áno. Atmosféra v Zürichu bola výborná. Londýn počas olympiády bol úžasný. Berlín v čase majstrovstiev sveta bol tiež veľkolepý. Ulice týchto miest boli plné ľudí. Boli tam desaťtisíce divákov. V Zürichu to bolo trochu komornejšie, v uliciach nebolo až tak veľa ľudí, ale ja som sa v Zürichu cítil vyslovene ako doma. Bolo to ako domáce prostredie (krátka odmlka). Počas našich pretekov bolo okolo trate veľa Slovákov, ktorí mi vytvorili skvelú kulisu, za čo im veľmi ďakujem. Takú nik z mojich súperov nemal… Slováci boli určite najvýraznejším fan klubom v dejisku našej súťaže. Nabehali so mnou stovky metrov, ak nie aj celé kilometre. Povzbudzovali ma, búchali do rytmu, hlasivkami ma hnali dopredu. Najmä posledných sedem – osem kilometrov boli fantastickí. Dodali mi ohromne veľa energie. A práve tento moment bude asi najviac spätý s majstrovstvami Európy v Zürichu. To bude asi tá hlavná vec, na ktorú si najskôr spomeniem, keď niekto povie: majstrovstvá Európy v atletike v Zürichu.
Ak by ste mali vybrať z celej tej tri a pol hodiny, ktoré ste strávili na púti za európskym striebrom, iba jeden moment, ktorý sa vám počas tých päťdesiatich kilometrov najviac vryl do pamäte, ktorý okamih by to bol?
Asi ten, keď mi brat Michal podával slovenskú zástavu. Vďaka tomu som tých posledných sto metrov išiel so zástavou na pleciach. To bol okamih, ktorý mi nadlho zostane v pamäti. Hlboko sa do nej vryl (krátka odmlka). Dúfam, že práve táto chvíľa mi pomôže aj v ďalšej športovej príprave. Lebo človek taký silný a emóciami nabitý impulz potrebuje najmä vtedy, keď sa mu nedarí, keď má problémy v príprave. Taká krásna spomienka ho potom určite povzbudí do ďalšieho tréningu. Je to veľmi dobrý štartér do ďalších dní, týždňov, mesiacov…
Majstrovstvá Európy vo Švajčiarsku vás zastihli vo výbornej forme, ktorá vám priniesla krásny úspech. Bol výkon 3:36:21 podľa vás optimálnym svedectvom vášho športového majstrovstva, alebo ešte stále pociťujete rezervy, vďaka ktorým by ste sa mohli dostať na ešte lepší čas?
Ukázalo, že to bolo asi optimálne. Ale ja si myslím, že ešte mininálne. nejaké detaily sa ešte dajú napraviť. Ešte sa dajú nejaké stotinky sekundy stlačiť. Osobne si však myslím, že to bolo dobré (krátka odmlka). Po Svetovom pohári v Číne som ochorel. Mal som angínu. Bral som antibiotiká, ktoré dosť výrazne oslabili môj organizmus. Mal som aj zlé krvné výsledky, čo pre vytrvalca sú najpodstatnejšie hodnoty. A veľmi dlho mi trvalo, kým som sa z toho dostal na nejaké štandartné hodnoty. Ešte aj tie predštartové výsledky rozboru krvi neboli úplne ideálne. Možno, že ešte tam sa dajú nejaké stotinky sa dajú nahnať… Ešte sa dajú aj sekundy ukrojiť. Ale asi práve toto bude ten odrazový mostík, čo budeme brať za hranicu, čo je u na optimálne. Práve z tohto sa budeme odrážať smerom na ďalšie preteky, na ďalšie veľké súťaže, ktoré ma v budúcnosti budú čakať.
Súhlasíte s názorom, ktorý zaznel aj na tlačovej besede po vašom návrate, že z tohto nového slovenského rekordu sa už nedá veľa skresať? Že už to bude iba pomalšie aj vo vašom podaní, že ten rekord je tak kvalitný, že sa nebude dať zopakovať, nie to prekonať…
To som si myslel aj vtedy, keď som v roku 2011 zašiel v Dudinciach 3:39:46 h. Prvý raz v živote som sa vtedy dostal pod 1:40 h. A už som si myslel, že rýchlejší nebudem (smiech). Ale určite bude veľa závisieť od okolností. Teraz nás napríklad čakajú dva šampionáty, ktoré nebudú v optimálnych klimatických podmienkach. Peking v auguste, dá sa očakávať, že tam bude teplo a vlhko. Rio de Janeiro tak isto. Minimálne vlhkosť, ak aj nie teplo… Takže podľa mňa na nejaké extra rýchle časy sa už nebude chodiť. Napríklad, ja sa už tú päťdesiatku snažím obmedziť iba vyslovene na štarty na vrcholných podujatiach, aby som šetril energiu. Bude veľa závisieť ako to bude ďalej. Možno sa naskytne šanca na majstrovstvách sveta v Londýne, ak pravda ešte budem v top forme. To sú všetko vzdialené ciele… Je reálne, že ten čas už vyššie neposuniem. A možno v podstate ani nebude treba. Veď, keď v ťažkých podmienkach dokážem zájsť napríklad za 3:38 – 3:39 h, tak z toho môže byť olympijská medaila. Takže toto budem mať na zreteli. U6 sa nebudem naháňať za časom. Skôr sa budem orientovať na čo najlepšie umiestnenie, a nie na šliapanie na výkon.
Matej, pochodili ste celý svet, súťažili sme v mnohých dejiskách chodeckých pretekov, zažili ste niekde takú komplikovanú trať ako bola táto zürišská, na ktorej ste okrem jám museli prekračovať aj koľajnice? Ako sa vám po tom mestskom koľajisku chodilo?
Ja to poviem takto: keď sa človeku darí a užíva si ten svoj správny deň, nič mu neprekáža, ani koľajnice na ceste, ani jamy na trati (smiech). Mne táto trať vyhovovala. Mal som svoj deň (smiech). Po súťaži som písal aj jednému z usporiadateľov, medzinárodnému rozhodcovi Fredericovi Bianchimu, ktorý bol autorom tejto trate. Okrem iného sa ma s malou dušičkou pýtal, či to bolo naozaj také zlé, ale ja som ho pochválil. Nemohol som inak. Veď som na ňom zašiel výborný slovenský rekord., Francúz Diniz zasa fantastický svetový. Okruh bol možno technicky veľmi náročný, no atmosférou bol fakt výnimočný. A to bolo oveľa lepšie ako keby sme pochodovali na nejakom perfektne rovnom asfalte, ale bez početnej diváckej podpory. Takže mne naozaj tie koľajnice neprekážali (smiech). Diváci boli fantastickí. Najmä Slováci, ktorí ma hnali dopredu aj cez tie spomínané koľajnice (smiech).
Matej, v úvodníku časopisu Slovenská atletika, ktorá vyšla tesne pred ME vo Švajčiarsku, ste písali o druhom mieste. Z čoho to vychádzalo? Už ste v podvedomí žili s týmto medailovým umiestnením?
To bol skôr príklad ako želanie. Písal som to v takom duchu, že ak by v majstrovskej súťaži bol predo mnou Rus, nebudem to prezentovať tak, že som vyhral. Lebo on si pomohol… Tak to prezentujem aj teraz. Možno 80 percent ľudí si myslí, že Yohann Diniz je nadopovaný, alebo že dopoval, keď zašiel taký fantastický čas. Ja si to však určite nemyslím (krátka odmlka). Samozrejme, nejdem za neho dávať ruku do ohňa. To určite nie (krátka odmlka). Ale poznám ho. Viem, čo je schopný odtrénovať, viem, čo dokáže zájsť… Ja tomu výkonu verím (krátka odmlka). A z čoho som vychádzal v úvodníku, keď som tvrdil, že môžem byť na veľkých pretekoch druhý? To bol taký možno iba príklad (smiech). Ja som to hovoril už pred štartom, že viem ,že mám na medailu. Upozorňoval som, že sa to môže stať. Ale išiel som do toho s pokorou. Netvrdil som sebavedomo, že ju idem získať. A možno aj vďaka tomu som ju konečne získal. Počas súťaže som sa vôbec nesplašil tempom súperov. Nezačal som o ňu bojovať hneď od úplného začiatku. To by nemalo význam. Ale až postupne. Nakoniec z toho bola tá vytúžená medaila.
Päťdesiatka v chôdzi je veľmi dlhá trať. Počas nej sa môže hocičo prihodiť. Podľa vás, ktorý bol kľúčový moment pre to, že teraz máte na krku cennú striebornú medailu z európskeho šampionátu?
Kľúčové asi bolo, že som trafil vyslovene svoj rytmus. Svoje vlastne tempo. Že som sa nesplašil s nikým. Absolútne. Hoci úvodné kilometre boli neuveriteľné rýchle. Aj tam boli rôzne ´naťahovačky´. Dostihol som Íra Hefermana s jedným Rusom. Zrazu Heferman ´zacúval´ – a Rus pridal. Ja som si ho pokojne ´pustil´ dopredu. Bez problémov. Lebo som vedel, že je to ešte skoro. Podľa mňa bolo zbytočné už od 27 – 28. kilometra dávať si ´nástupy´. O dva kilometre som bol zasa pri ňom… To boli tie rozhodujúce chvíle. Kľúčové momenty pre konečný úspech boli v tom, že som nepodľahol tlaku niektorých súperov. ´Nenamotal´ som sa na ich rýchle tempo… Celý čas som išiel na seba, riadil som sa svojimi pocitmi. Až vtedy, keď už v závere súťaže išlo o medaily, som začal naozaj pretekať. Vtedy som začal vyslovene pretekať, nehľadel som na rytmus, na tempo, alebo na aký čas idem, usiloval som sa len a len o to, aby som skončil vo výsledkovej listine, čo najvyššie. Som nesmierne šťastný, že to napokon tak perfektne vyšlo.
Váš tréner Matej Spišiak, ktorý vďaka vám zažil životný debut na ME ako z veľkej knihy, sa po návrate priznal, že počas vašej súťaže celkom trikrát plakal. Vo chvíli, keď ste s prehľadom so zástavou v rukách finišovali na 2. mieste. Druhý raz hneď v cieli, keď vám gratuloval, a tretíkrát, keď ste stáli na stupni pre víťazov. Ako to bolo s vami? Tiež ste si poplakali?
Musím sa priznať, že nie (smiech). Ale tie emócie boli naozaj veľké. Ohromné. Musím sa však priznať, že niekoľkokrát mi poriadne stislo hrdlo, keď som odpovedal na novinárske otázky, a keď som pri tých rozhovoroch myslel na tých svojich najbližších. Bola to však pravá nefalšovaná eufória a radosť. Bolo to nadšenie z toho, čo som na tomto šampionáte dokázal.
Tak ako vy, aj tréner Matej Spišiak označil za silné emócie okamihy, keď ste so slovenskou zástavou na ramenách pochodovali do cieľa. Nejakých gestom, pokynom ste si ju od brata vypýtali, alebo to bola bratova spontánna reakcia na váš veľký životný úspech?
To bola spontánna akcia od brata. Ja som dúfal, že … Keď som videl tú skupinu Slovákov, myslel som si, že zástavu budem mať v cieli. Ale keď som ho videl s tou zástavou, veľmi ma potešil. Som rád, že sa naskytla možnosť, že som ju mal už sto metrov pred cieľom. Boli to nádherné emócie, ktoré som vtedy prežíval. Ako malý chlapec som v televízii obdivoval športovcov, napríklad teraz biatlonistov, ktorí finišovali do cieľa so zástavou na ramenách. V poslednom období ňou pri behu mávali. V takých okamihoch som sa vžíval do pozície toho športovca. Vždy som si predstavoval seba na jeho mieste. Konečne som to zažil aj ja. Bolo to naozaj neskutočné mať tú zástavu na pleciach a ísť do cieľa na 2. mieste. Ísť si po istú medailu. Až teraz sa mi túto túžbu podarilo splniť.
Ako ste prežívali skutočnosť, že počas pretekov vás veľmi intenzívne povzbudzoval váš bývalý dlhoročný tréner Juraj Benčík, s ktorým už nespolupracujete? Ako ste to celé z jeho strany brali?
Bolo to zaujímavé (smiech). Ja som si to od začiatku uvedomoval, že tréner Benčík ma povzbudzuje. Od začiatku som vedel, že je tam. Všimol som si, že má stopky v ruke. Registroval som, že mi hlási medzičasy. Čím tá trať išla ďalej a ďalej, tým bol vo väčšej eufórii, vo väčšej ´ráži´. Čoraz viac tie moje preteky prežíval. Až som mal pocit, že je to ešte príliš skoro… Ale za tie roky, čo ho poznám, vedel som, že je opäť vo svojom živle. Vedel som, že toto si určite nenechá ujsť. A že sa dostane do toho svojho varu (krátka odmlka). A vôbec nezáleží, či je môj tréner, alebo nie. So všetkou úctou musím otvorene povedať, že to bolo pre mňa príjemné. Hoci som vedel ako idem, bol som rád, že tréner Juraj Benčík mi hlási medzičasy. Vedel som ako idem. Sledoval som si to sám. Sledoval som si tep. Ale predsa je to úplne iné, keď to povie niekto iný. Keď vás povzbudzuje niekto, kto tomuto športu rozumie… Taký človek vyburcuje človeka, presvedčí ho, že na to má, že sa netreba vôbec brzdiť… A že treba ísť za svojim cieľom. Musím sa úprimne priznať, že mi to dobre padlo (smiech).
Určite ste k vášmu výnimočnému úspechu dostali aj výnimočné blahoželania a gratulácie. Od koho bola podľa vášho výberu najunikátnejšia a najkurióznejšia?
Určite bez konkurencie to bola a bude gratulácia od Paľa Blažeka. Bývalý majster Európy v chôdzi na 20 km z roku 1990 v Splite mi hneď po pretekoch poslal originálnu koláž, ktorou mi pripomenul, že obaja sme pri svojich životných úspechov mali rovnaké štartovné číslo 67 (smiech). Nápaditá koláž, ktorú na Dukle pohotovo urobili, je naozaj dokonalá. Spojenie s jeho dobovou fotografiou s číslom 67 s mojou aktuálnou, je naozaj príjemná súvislosť. Mimochodom, ja si vždy všímam čísla a niečo z nich sa snažím aj vydedukovať. Iba tak sám pre seba. Pri 67-ke som sa trochu obával, či nebude nevďačná, nejako mi z toho dvojka nevychádzala (smiech). Ale nakoniec mi práve toto číslo tú vytúženú medailu prinieslo.
Aké boli oslavy v dejisku šampionátu – a potom neskôr doma v Banskej Bystrici?
Vrelé a srdečné. Aj tam, aj tam (smiech). Prvýkrát sme oslávili moju striebornú medailu v sobotu večer, keď všetci Slováci ukončili svoje súťaže. Stretli sme spolu s vedením zväzu, s trénermi a s kolegami športovcami, ako aj novinármi. Spolu sme si pripili šampanským na oslavu tých dvoch strieborných medailí, ktoré sme s Martinou (Hrašnovou, pozn.) v Zürichu vybojovali. Bolo to pekné. Bola tam perfektná atmosféra. Ako tím sme fungovali veľmi dobre. Navzájom sme sa povzbudzovali, fandili sme si, chodili sme na preteky. Atmosféra v tíme bola srdečná. Som rád, že sa vytvoril tak dobrý kolektív. ŽE sme spolu ladili. Veľmi milé prekvapenie ma čakalo po návrate aj doma v Banskej Bystrici, kde moje privítanie zorganizovali moji susedia. Nečakal som to. Ani som nečakal, že ich tak veľa príde. Bolo to pekné od nich, urobili mi veľkú radosť. Opäť sme trochu posedeli, porozprávali sa, oddýchli si.
Na čo sa najviac tešíte na domácich oslavách, ktoré vás určite čakajú v najbližších dňoch?
Tak oslavy u nás budú s najväčšou pravdepodobnosťou dosť sladké (smiech). Mamina nám upečie špeciálnu tortičku, lebo okrem mňa aj dcérky Emmka a Ninka majú v týchto letných dňoch svoje veľké sviatky – narodeniny. Tak to bude u nás taká veľká spoločná oslava. Navyše, mamina si pri mojich úspechoch pri pečení spomínanej špeciálnej torty dá záležať. Veľmi sa teším na zvítanie s celou rodinkou. Konečne budeme mať trochu času pre seba. Pravdepodobne si pôjdeme s deťmi niekde oddýchnuť. Ale len na Slovensku, lebo na dovolenku pri mori nebudem mať vôbec čas. Ak nám bude počasie priať, tak sa pôjdeme okúpať na nejaké kúpalisko v blízkosti Banskej Bystrice. Ešte sme sa nerozhodli, kam sa vyberieme (krátka odmlka). Samozrejme, po päťdesiatke na ME si dám chvíľu oddych. Potrebujem zregenerovať, potrebujem zahojiť všetky šrámy, ktoré mi táto päťdesiatka spôsobila. Musím sa dať do poriadku po kondičnej i zdravotnej stránke. Ale potom opäť začnem trénovať. Teraz nemôžem vypadnúť z tréningu, lebo môj kalendár ďalších podujatí je v druhej polovici roka veľmi pestrý (smiech).
Čo to znamená pestrý program v praxi? Aké preteky vás ešte v tejto sezóne čakajú, na ktoré podujatia teraz po vašom striebornom európskom šampionáte zameriate svoju pozornosť?
Nedávno sme ten program dávali dokopy s jedným novinárom, a bolo toho naozaj dosť (smiech). Ak budem po zürišskej päťdesiatke zdravý a fyzicky v poriadku, už 30. augusta budem štartovať na mítingu Atletický most v Dubnici. Šiesteho septembra by som mal štartovať na pretekoch v Katoviciach, o týždeň neskôr je finále atletickej ligy v Trnave, a 20. septembra budú tradičné preteky v Bacúchu. Koncom septembra (29. septembra) sa predstavím doma v Nitre na chodeckých pretekoch, ktoré už niekoľko rokov pripravujeme spolu s otcom. Podieľam sa aj na ich organizácii. Potom 5. októbra, ak budem zdravý, budem štartovať na majstrovstvách Slovenska na 20 km v Dubnici nad Váhom. A ak toto všetko vydržím, ak to v zdraví prežijem, tak od 12. do 15. októbra by som si veľmi rád zopakoval účasť na etapových pretekoch v Číne. Bol som tam minulý rok. Boli to pekné preteky, rád by som ich opäť išiel. Je to poriadna porcia pretekov, no teší ma, že v tomto programe už nie je žiadna päťdesiatka (smiech). Všetko sú to vzdialenosti od päť, desať až po dvadsať kilometrov. Nebude to už taká porcia, akú som absolvoval v Zürichu (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
