Vo funkcii arcibiskupa už pôsobíte osem mesiacov, prebieha to tak, ako ste očakávali?
Zmena v mojom živote je stále veľmi veľká. Očakávania som nemal, vstúpil som do nového priestoru, ktorý sa snažím rozpoznávať. Ako parašutista, ktorý „skočil z neba“. Vedenie arcidiecézy v Trnave, to už je predsa iný konglomerát vzťahov, ale aj problémov, života i okolností. Pre mňa je to akoby stena, veľký vrch, na ktorý sa pokúšam pomaličky vystúpiť. Základnú predstavu som mal skôr duchovnú, nie až takú manažérsku a ekonomickú.
Máte teda viac administratívnych povinností ako by ste chceli?
Veľa administratívnych povinností aj v súvislosti s reštitúciami, ktoré v tomto období prebiehajú. Nie som odborník v tejto oblasti, myslím si, že kňaz nie je ten, kto sa má vyznať v ekonómii či v štátnom práve. Takže je tu obava, ako to všetko zvládnem. Bol to rozbehnutý proces, do ktorého som musel vstúpiť. Keďže som v blízkosti diecézy ani jej administrovania nežil, musel som si na to nájsť spolupracovníkov a expertov, ktorí mi pomáhajú.
Ako vyzerá taký váš bežný deň?
Veľa schôdzok, stretnutí, konferencií. Je veľa podujatí a stretnutí, pri ktorých cítim, že tam musím byť prítomný ako arcibiskup, ktorý zastupuje veľké spoločenstvo ľudí a musí vytvárať určité vzťahy. To sa nedá robiť od stola, cez telefón alebo mail, musí to byť osobné stretnutie. Zmena oproti minulosti je tá, že nie som pánom svojho času.
Chýba vám ten kontakt s ľuďmi, ktorý ste mali ako dedinský farár?
Vzťah s ľuďmi mám naďalej, ale je oficiálnejší. Keď sa teraz s stretávam s ľuďmi, už ma vidia ako arcibiskupa, už to nie je páter Róbert, ako predtým. To bolo omnoho osobnejšie a vyhovovalo mi to viac, ale súčasnosť beriem ako svoj životný osud.
Máte zrejme aj menej voľného času. Ostáva vám čas na vaše záľuby, ako napríklad teraz aktuálne lyžovanie?
Osobného voľného času je naozaj veľmi málo. Za môj doterajší život som si vytvoril určitý štýl, ktorý som musel meniť. V tom je to ťažké. Je to však nová skúsenosť a výzva, čo ešte dokážem, keďže roky pribúdajú. Keď sa pýtate, túto zimu som nebol lyžovať ani raz. Je to prvý rok v novej funkcii a ten býva náročný. Keď všetko zanalyzujem a preskúmam, budem sa snažiť v budúcnosti vytvoriť si aj osobný priestor.
Nechali ste si rok na spoznanie arcidiecézy, do akej miery sa vám to už podarilo?
Keď som vyslovil tú vetu, že rok nebudem robiť väčšie zmeny, mnohí sa toho až príliš chytili. Niektoré zmeny však bolo potrebné urobiť, a nie preto, že by som ich chcel spraviť. Spoznanie diecézy je vždy náročné, veď sami vieme, že na to, aby sme niečo mohli spoznať potrebujeme nie mesiace, ale i roky. Doslova som vhupol do Trnavy a hneď som mal nadväzovať kontakty a vytvárať priestor pre prácu diecézy. Mne sa však zdá, že zmyslom môjho príchodu nie je ani tak perfektne manažovať diecézu, ako skôr vytvárať priateľstvá, povzbudiť ľudí k tomu, aby sa mali radi, aby bolo trošku viac pokoja. Nevidím moje pôsobenie administratívne, ale skôr duchovne a na takej úrovni nie je nutné, aby som každého poznal.
Chceli by ste to v budúcich rokoch zmeniť, aby bola vaša úloha viac ľudská a duchovná ako administratívna?
Chcel by som vytvoriť systém spolupracovníkov a dostať ich na takú úroveň, aby mnohé veci mohli garantovať svojimi schopnosťami. Aj teraz sa stretávame, rozprávame a snažíme sa hľadať riešenia. Snažím sa vťahovať ľudí okolo mňa do riešení, aby sa cítili byť plnoprávne mojimi spolupracovníkmi.
Ako na to reagujú?
Myslím, že každý má rád určité kompetencie. Cítia, že majú moju dôveru, dal som im plné moci v úrade. Aj to prebudovanie úradu bolo viac na úrovni mentality, lebo niekedy v cirkvi hrozí, že je priveľmi autoritárska a o všetkom rozhoduje jediný človek – biskup. Bol by som rád, aby to rozhodovanie bolo spoločné, viac demokratické. Zodpovednosť však beriem na seba.
Podľa vás to za predchádzajúceho vedenia Jána Sokola bolo tak, že o všetkom rozhodovala jedna osoba?
Možno preto o tom hovorím. Iste je to dané aj inou generačnou mentálnou „výzbrojou“. Za čias, keď vyrastali aj niektorí moji predchodcovia biskupi, bol rozmer spoločnosti patriarchálny, autoritatívny. Ja už som vyrástol v inej dobe, rodičom som tykal, zatiaľ čo oni svojim rodičom ešte vykali. Mojej generácii je blízky osobnejší prístup a spoločné rozhodovanie. Aj ako biskupovi mi to pripadá zaujímavejšie, keď sa môžem oprieť o múdrosť druhých. Necítim sa byť kompetentný v každej oblasti.
V tomto duchu boli aj zmeny, ktoré ste urobili na úrade?
Zmeny do veľkej miery museli nastať, pretože mnoho z tých, ktorí pôsobili na úrade už malo svoj vek. Napríklad aj riaditeľ kúrie mal 84 rokov, tak hádam mi nikto nebude vyčítať, ak sa tu stala zmena. Na iných postoch tiež pôsobili ľudia, ktorí svoju prácu už spravili. Ja som si pozval k spolupráci tak štyridsiatnikov, 35 až 45 ročných ľudí, ktorých som osobne poznal, alebo mi ich odporučili. Samozrejme, niektoré veci sa musia rýchlo rozhodnúť, aj keď by možno bolo zaujímavejšie vyčkávať štyri – päť rokov, keby som mal ten čas.
To je bežná vec aj na iných úradoch, že nové vedenie si vezme na pomoc nových, svojich ľudí. Koľko percent zamestnancov ste vymenili a koľko prepustili?
Vždy je ľahšie ľudí prijímať ako prepúšťať. My sme však museli meniť aj organizáciu z toho dôvodu, že na Slovensku sa v roku 2008 vytvorili nové diecézy. Najviac sa to dotklo práve Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, ktorá mala v tom čase 750 kňazov. Po delení ostalo v Trnave 250 kňazov, teda o dve tretiny menej. Počet administratívnych pracovníkov však ostal nezmenený. Tieto veci neboli doriešené skôr, pritom mohli a mali byť. Musel som to urobiť ja, čím som sa dostal do negatívnej polohy, že prepúšťam ľudí. Neprepustil som však dve tretiny zamestnancov arcibiskupského úradu, ale len polovicu. Rozhodovanie, koho prepustiť je ťažké. Každý má svoj dôvod pre to, aby pokračoval v práci práve on.
Ozvali sa v súvislosti s týmito personálnymi zmenami hlasy kritikov?
Našli sa, samozrejme. Každá zmena vzbudí aj znechutenie a otázky prečo práve ten človek musel odísť. Ja som sa posudzovaním nezaoberal, ale kolegovia našli negatívne reakcie napríklad na internete. Som si vedomý toho, že z desiatich ľudí ak ma päť – šesť príjme, iní zas so mnou budú mať problém. S tým sa musím vysporiadať.
Došlo aj k nejakému preskupovaniu síl vrámci celej arcidiecézy alebo to bola len zámena pozícii?
Viacerí tvrdia, že som mal ešte vyčkať, ale v skutočnosti sa zatiaľ nič také nestalo, lebo to boli len „taktické“ zmeny. Na post dekanov prišli noví dekani a niektorí kňazi sa zmenili vo farnostiach. Viem, že v budúcnosti bude treba nové prepočítanie si, na čo vlastne máme. Bude treba prehodnotiť celú diecézu, ktorá bola takto postavená ešte v dávnej minulosti. Bolo by treba aj špeciálne určených kňazov, aby pôsobili v nemocniciach, väzeniach, ale aj pracovali s mládežou, či so starými ľuďmi v hospicoch. Bude potrebné vytvoriť iný priestor pre veriacich, nielen kostoly, katedrály, baziliky, ale aj pastoračné centrá. Prepracovať aj našu mentalitu, ktorá je do značnej miery mentalitou z minulých dôb.
S takouto filozofiou sa pretváral aj plán kostola na Prednádraží, ktorý už nemá byť kostolom, ale pastoračným centrom?
Áno, presne tak. V Trnave máme napríklad v nedeľu 17 omší, možnosti aj vzdialenosť pre Trnavčanov sú dosť dobré, aby si každý našiel svoj priestor aj čas. Tvoriť nové a nové kostoly by bolo možno skôr stavanie si pomníkov. Práve také pastoračné centrá, kde by mohli prísť mladí ľudia i rodiny s deťmi, kde by bol otvorenejší priestor na stretávanie sa, sú úspešné aj inde vo svete.
Teda s kostolom v tejto lokalite, ako ho chcel postaviť váš predchodca, sa nepočíta ani do budúcnosti?
Problém je aj ekonomický. Stavba nového kostola stojí niekoľko desiatok miliónov a je otázne, či popri tých trnavských kostoloch, ktoré by bolo treba i opravovať, potrebujeme postaviť ešte ďalší. Preto je naším zámerom postaviť pastoračné centrum, kde bude samozrejme kaplnka pre duchovné úkony. Ak do budúcna vznikne potreba, tak iste by sme k tomu postavili aj pekný kostol, ale nie obrovskú stavbu, ktorá je drahá na udržiavanie. Pôvodný projekt bol nastavený na dva milióny eur, čo je pre nás príliš. Chceme postaviť len jednu časť, asi tretinu v hodnote 664 tisíc eur. To si vieme predstaviť.
Ako projekt pastoračného centra v súčasnosti napreduje?
Prebiehajú výberové konania, ktoré sú k tomu potrebné. V tomto roku by sme chceli už zdvihnúť zo zeme základy a ak všetko pôjde dobre, do dvoch rokov by mohlo byť aj hotové.
Ako je to s finančným krytím? Robia sa nejaké zbierky?
Diecéza už mala nejaké financie pripravené, ktoré sa potom využili aj na iné náboženské účely, ale tento fond sa opäť obnovil. Základné finančné krytie je pripravené, na účte máme 400 tisíc eur. Zvyšok pokryjeme nielen zbierkami, ale inými zdrojmi, ktoré máme k dispozícií.
Prvými krokmi po vašom nástupe na miesto arcibiskupa mali byť personálny a ekonomický audit. Môžem vedieť ako dopadli?
Nie je to tajomstvo. Na základe personálneho auditu sme urobili aj zmeny v štruktúre zamestnancov. Odborníci z oblasti personalistiky a ekonomiky odporučili, koľko ľudí postačuje na organizáciu akou je súčasný arcibiskupský úrad pri takomto výkone. Otázka ekonomického auditu je ťažšia otázka, na ktorú treba odpovedať citlivo. Je pravdou, že aj v rámci cirkvi sú ekonomické predpisy a pravidlá. Na jednej strane dostávame od štátu dotácie, ktoré musia byť jasne spravované ekonomicky. Potom je tu však ďalšia oblasť, o ktorej ľudia tak radi rozprávajú, že koľko je v cirkvi peňazí zo „zvončekov“ a rôznych darov, takisto aj reštitúcie a peniaze z predaja nehnuteľných majetkov. To tiež musíme mať riadne spracované. Nenazval by som to audit, ale skôr som chcel dostať objektívnu informáciu od expertov na ekonomiku o stave nášho majetku, ako vyzerá a kde sa treba zlepšiť, a ako majetok správne evidovať a využívať.
Váš predchodca bol za narábanie s majetkom dosť kritizovaný. Našlo sa niečo, čo vám uškodilo, alebo vám spôsobí v budúcnosti nejaké problémy?
To je oblasť, v ktorej som sa chcel vyznať. Keď som prebral diecézu, ako štatutár som prebral aj všetky jej záväzky a chcel som vedieť, ktoré sú to. Komunikácia s predchodcom bola v tomto ohľade náročnejšia. On riadil diecézu ako biskup, ktorý rozhoduje o ekonomike. Ľudia, ktorí boli po jeho boku, boli jeho pomocníci. Aj z ekonomického hľadiska to fungovalo na princípe autority, tým pádom rozhodoval o financiách, všetky finančné riešenia išli práve cez arcibiskupa. Ekonomika je vážny odbor života, ktorý sa študuje na vysokej škole. Preto si myslím, že problémy ktoré tu boli, vznikli aj preto, že niektoré ekonomické reality neboli správne pochopené. Ako keby arcidiecéza mohla mať nejaké peniaze aj bokom, vo „vlastnom účtovníctve“. S tým sa nedá súhlasiť.
Takže chcete fungovanie úradu stransparentniť?
Jednoznačne. Lebo ak by sme aj chceli niečo kúpiť alebo postaviť, nemôžeme povedať že je to z peňazí, ktoré boli kdesi „v šuplíku“. Ak chce cirkev financovať napríklad stavbu pastoračného centra, musíme mať o tom doklad, odkiaľ sme tie peniaze zobrali, aj keď ide o dar od ľudí. Vidíme, že je tlak aj na politické strany, aby zdôvodnili, odkiaľ majú peniaze na činnosť. Cirkev by v tomto mala byť prvá. Ak máme peniaze, treba zdôvodniť, že sú z predaja tohto či z onoho pozemku a tak ďalej. Takto celkom to však nebolo. Transparentnosť v peniazoch musí byť jasná na prvý pohľad.
Koľko bolo tých peňazí, ktoré mal váš predchodca takto bokom, „v šuplíku“?
Veľa.
Môžem vedieť aj konkrétnu sumu?
Boli to milióny. Isteže som sa na to pýtal pána arcibiskupa Sokola. Dal mi k tomu písomné vyjadrenie, že tieto peniaze, ktoré aj boli vedené takto bokom, použil na stavby kostolov a pastoračných centier. Je to jeho vyjadrenie, o ktorom nechcem pochybovať.
Informovali ste o výsledkoch auditu Vatikán?
Áno, samozrejme. Ono to tak možno navonok vyzerá, že ten nový chce dokázať, že je šikovnejší. Bola to aj moja iniciatíva, aby sme preverili ekonomickú situáciu diecézy. Veci pred mojím nástupom do funkcie by mali byť jasne napísané a odovzdané. Môže k niečomu prísť, čo sme nenašli v dokumentácii a ja by som to mal ako vysvetľovať? Mám zodpovednosť len do takej miery, do akej ju môžem prijať vzhľadom na moje vlastné rozhodnutia. V tomto duchu som odovzdal aj správu Vatikánu. Ešte stále to riešime. Je to problém, to môžem povedať, neteší ma to.
V minulosti ste vyjadrili želanie, že dúfate, že sa vám do tej medializovanej kauzy okolo Jána Sokola podarí vniesť svetlo, že sa vysvetlí. Médiá teda neklamali?
Niet dymu bez ohňa, ten dym bol, lebo bol aj ohník. Na tejto vrcholnej úrovni cirkvi akou je vedenie arcidiecézy už nemôžeme konať takto zjednodušene. Sú určité predpisy, aj cirkevné. Ja nie som pánom cirkevných financií, ale mám ekonomické grémiá, kde sa preberá aj financovanie výstavby kostolov, pastoračného centra a podobne. O tom sa robia zápisy. Moji spolupracovníci vedia, koľko peňazí máme na účtoch, ako sa míňajú a na čo boli určené. Je to aj moja ambícia, aby to všetko bolo transparentné. Tie šumy o ktorých hovoríte, boli o peniazoch, ktoré boli v bankách. V bankách pracujú ľudia a tí vedia ako to je s cirkevnými účtami. I s účtom, o ktorom sa hovorilo.
Máte pocit, že to bol zámer alebo nedbalosť zo strany v súčasnosti už emeritného arcibiskupa Sokola?
Zámer to nebol, to by som nepovedal. Skôr sa mi zdá, že doba, do ktorej sme vstúpili po roku 1989 bola dosť živelná. Zrazu začali nabiehať milióny, prišli reštitúcie, obrovské majetky, išlo to veľmi rýchlo. S tými vedomosťami, ktoré sme mali, sme si nemohli vystačiť na to, čo prišlo. Aj na to, akým spôsobom sa správať k veľkému majetku. Bolo toho priveľa. Možnosti, ktoré vznikli, ľudia, ktorí boli dookola, možno aj lobistické tlaky. Ja by som povedal, že pán arcibiskup stál pred obrovskou horou a lavína, ktorá sa z takej hory zosunie môže človeka aj privaliť.
Spýtam sa ešte na váš vzťah s Jánom Sokolom. Stretávate sa?
Býva tu v Trnave, len o ulicu ďalej… Sme generačne iní. Hlavne nepokračujem v tom, čo on začal, neprevzal som tú istú víziu.
Keď sme hovorili o vašich kritikoch, patrí k nim aj on?
Myslím, že nie je príliš natešený z toho, čo robím. Aj ten audit berie trošku osobne, že to robím preto, aby som na ňom hľadal chyby, ponížil ho.
Blíži sa obdobie volieb, vy ste už pocítili nejaké politické tlaky?
Nie, to nemôžem povedať.
Aké bude vaše stanovisko pre voľbami? Budte nejako vyzývať kňazov, aby nevystupovali verejne v prospech niekoho?
Určite je to kontraproduktívne, keby sme ukazovali prstom na konkrétneho človeka alebo stranu. Ľudia sa rozhodujú sami. Myslím, že úlohou cirkvi je hovoriť o hodnotách a princípoch. Na tejto úrovni už to musíme nechať na ľudí, aby sami aplikovali hodnotové princípy. Pohľad na život, na človeka, dôstojnosť ženy, rodiny, to všetko sú pre nás zásadné témy, ktoré chceme ponúknuť aj pred voľbami. Ľudia už nech cez prizmu týchto hodnôt vyberú. Koho vyberú, toho musíme akceptovať. Prial by som si, aby nedávali dôraz na vonkajšie zdanie.
Zhovárala sa Katarína Rosinová
