Architektúra domu smútku nie je mimoriadna. Žiadna exhibícia tvarov a už vôbec nie aplikácia špičkových technológií, ktoré by energetickú spotrebu objektu tlačili k nule. Mimoriadnosť je v jeho jednoduchosti a kontexte.
„Chceli sme postaviť klasický dom,“ hovorí autor projektu Ing. arch. Igor Teplan. „Taký, ktorý vychádza z typu gazdovských domov v dedine. Domu, v ktorom sa prichádzalo na svet, žilo a z ktorého sa odchádzalo.“ Pripomienka archetypu domu ako pôvodného hospodárstva sa odráža v minimalistickom tvarosloví. Prejavuje sa vo viacerých náznakoch – začína sa sedlovou strechou, pokračuje puristickou podobou bez rôznych strešných previsov a zbytočných ozdôb a končí sa gánkom – nástupnou plošinou pred vchodom do Domu smútku. Cítiť dialóg medzi tradíciou a súčasnosťou, medzi historickou pamäťou architektúry a jej súčasnou podobou.
Princíp gazdovského domu zdôraznili autori aj v kompozícii dvoch objektov – hlavného (obradnej siene) a vedľajšieho (zázemie). Táto kompozícia je opodstatnená aj v súvislosti s blízkym neskorobarokovým kostolom z konca 18. storočia. Vylučuje sa tým konkurenčný vzťah, ktorý by bol vnímaný pri vzťahu jedného objektu Domu smútku a kostola. Kompozícia tak vytvára urbanistický mikropriestor, v ktorom cítiť kontext, a nie konkurenciu.
Symbolika tvarov
Autori dobre poznajú miesto. Majú ho vryté v spomienkach. Poznajú miestne tradície a zároveň si ctia súčasnú architektúru v jej čistej podobe. Vedeli, že spomenutá kompozícia spolu s cintorínom je na návrší nad dedinou. Vedeli, že idú stavať priestor, ktorý sa svojou symbolikou blíži k sakrálnemu priestoru. Chceli spredmetniť kontrast života a smrti.
Celý článok si môžete prečítať tu.
