„O päť pätnásť sa stretneme pri bráne kempu,“ povedal mi „dopravák“ deň pred odletom na kontrolu do Tarin Kowt. Dva týždne plánovaná služobná cesta z Kandaháru do ďalšej destinácie, kde naši vojaci plnia úlohy, sa uskutočňuje v treťom týždni nasadenia našej 16. rotácie. Na letisku Kandahar Airfield prebehne bežná kontrola scanerom, ktorý vylúči prítomnosť ostrých predmetov na palube. Žiadne nože s čepeľou nad tri palce, dlhšie nožnice, ani nič podobné nie je povolené prenášať. Preto vreckový Leatherman a útočný nôž odkladám do plecniaka, ktorý putuje do nákladného priestoru. Samopal so štyrmi plnými zásobníkmi, ako aj pištoľ s nábojmi v dvoch zásobníkoch, si však po prescanovaní opäť pripínam opasok a nepriestrelnú vestu. Tie sú na palube povolené, lebo sa dajú bezpečne zaistiť proti výstrelu. Aj takto vyzerá bezpečnosť leteckej prepravy vo vojnovej zóne. S kevlarovou prilbou na hlave prechádzame odletovou halou. S našim vojenským psychológom, ktorý je zároveň personalistom, a desiatimi austrálskymi vojakmi a vojačkami vracajúcimi sa z krátkeho pobytu v „KAF“ späť do „TK“, vstupujeme na palubu. Let na základňu v Tarin Kowt trvá sotva pol hodiny. Asi štyridsaťmiestne lietadlo sa bezpečne dotklo pristávacej dráhy a cez okno vidíme slovenskú vlajočku trepotať sa na anténe terénneho auta. Veliteľ strážnej jednotky TK Michal Mores nás víta v provincii Uruzgan a autom sa presúvame do ubytovacích priestorov našich vojakov v Camp Holland.
Základňa v Tarin Kowt sa od mojej ostatnej návštevy v roku 2009 rozrástla. Niekoľko menších základní sa postupným rozširovaním spojilo do jednej Mnohonárodnej základne. Výstavba nových budov, ktoré už o pár týždňov poskytnú pohodlnejšie ubytovanie pre koaličných vojakov, je v plnom prúde. Za dva roky pribudla na letisku ďalšia pristávacia dráha a niektoré sektory pozostávajúce z prepravných a iných kontajnerov zaplnili kedysi prázdny priestor na okrajoch pôvodných základní.
Dvojdňový pobyt som si naplánoval tak, aby som navštívil všetky naše jednotky operujúce na základni, preto podľa dohody hneď nastupujem do auta k Milošovi Matyasovi, bradatému podplukovníkovi, ktorý je veliteľom slovensko-amerického Operačného výcvikového a styčného tímu. Odváža ma do kempu Afganskej národnej armády (ANA Camp). Práve jej príslušníkov cvičia naši skúsení inštruktori. Cestou mi vysvetľuje, že v afganskom ponímaní muž bez brady nie je dospelým chlapom, preto väčšina našich inštruktorov, s cieľom získať si väčší rešpekt, odložilo holenie až na december. Prechádzame spolu pomedzi murované domčeky, ktoré jedni slúžia ako učebne, ďalšie ako kancelárie. Pred domčekmi vyšších veliteľov sú vysadené zelené stromy a z predzáhradiek sa v teplom vetre nahýnajú slnečnice. S Milošom obaja prikladáme pravicu na hruď a zdravíme oproti nám idúceho afganského plukovníka: „Salaam alleykum.“ Je to prirodzené, rovnako ako základné frázy v jazyku paštu, ktorý sa naši inštruktori učili v príprave do operácie. Po prvotnej obhliadke ANA Camp-u jeden zo slovenských inštruktorov upozorňuje, že je čas ísť sa pozrieť na výcvik vodičov, ktorý majú v pláne práve na dnes.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Opúšťame teda ANA Camp, vychádzame hlavnou bránou základne a o pár minút už vidieť kúdoly zvíreného prachu od terénnych Fordov. Približujeme sa k Afgancom, ktorí sa ukrývajú v tieni akejsi drevenej búdy pred slnkom popíjajúc vodu a čakajúc každý na svoju jazdu. Vidím vojakov vo veku od 18 do 40 rokov. Tlmočník mi na otázku, či nebude problém urobiť pár záberov Afgancov, s úsmevom odpovedá, že práve naopak. Vyberám teda fotoaparát a začínam fotografovať. Ako náhle mám v hľadáčiku opálenú tvár Afganca a stlačím spúšť, zhŕknu sa okolo mňa zo desiati z nich a po paštúnsky sa mi snažia vysvetliť, že aj oni sa chcú vyfotografovať. Najprv samostatne, potom po dvojiciach, trojiciach, s inštruktorom, so mnou. Jediné, čo im rozumiem, je „šéfe, šéfe“. To už „pochytili“ od svojich inštruktorov, rovnako ako slovo „dobré“, ktoré opakujú zakaždým, keď sa vidia na malom displeji môjho Canonu. Po chvíli volajú tlmočníka, ktorý je členom tímu, aby mi do angličtiny preložil, že chcú fotky potom vytlačiť a nechať v ich kasárňach. Tešia sa ako malé deti, keď súhlasím a sľúbim im ich prostredníctvom inštruktorov doručiť. V teréniaku sa zatiaľ vojaci striedajú jeden po druhom a s inštruktorom na sedadle spolujazdca krúžia okolo cvičiska. Radenie rýchlostí, brzdenie, cúvanie zvládajú budúci afganskí vojaci pomalými krokmi. Drvivá väčšina z nich je negramotná a v aute predtým nikdy nesedeli. Pomaly sa snažia učiť aj základy logistiky, taktiky, narábanie so zbraňou, organizovanie konvojov a zásady činnosti počas presunu nebezpečným terénom. Slováci mentorujú Afgancov na všetkých úrovniach veliteľskej štruktúry brigády od jej veliteľstva, štábu cez prápory, roty, čaty, až po jednotlivcov.
Slovenskí inštruktori sú trpezliví a vedú svojich žiakov k tomu, aby boli samostatní, schopní plánovať jednoduché činnosti a dodržiavať základnú disciplínu. Z najschopnejších vojakov sa stávajú inštruktori, na ktorých slovenskí mentori už iba dohliadajú. Príslušníci Afganskej národnej armády budú v budúcnosti chrániť svoju krajinu a preto musia byť na túto zodpovednú úlohu dobre pripravení. Aj vďaka slovenskému Operačnému výcvikovému a styčnému tímu, v ktorého zostave sú aj piati americkí inštruktori, je progres vycvičenosti Afgancov viditeľný. Trpezlivosť, rešpektovanie tunajších zvyklostí a schopnosť hľadať spôsoby ako vštepiť základné vojenské pravidlá a disciplínu sú užitočnou výbavou Slovákov, ktorí svojím prístupom získavajú u svojich žiakov stále väčší rešpekt.
Po návrate do ANA Camp-u sme pozvaní na čaj do kancelárie, podľa Miloša, jedného z najšikovnejších afganských inštruktorov. Rozprávame sa po anglicky a popíjame horúci čaj sediac v tureckom sede na matracoch na zemi. „Všetko je o prístupe k ľuďom,“ vysvetľuje veliteľ OMLT Miloš Matyas. Nie každému národu, čo tu cvičil domácich vojakov, sa podľa Miloša podarilo dosiahnuť takú mieru dôvery, aby si ich žiaci uctili šálkou čaju vo svojich príbytkoch. A práve svojím dobrým srdcom sú Slováci známi v celom Tarin Kowt. Hrdí na Slovensko, ktoré ich vyslalo do nebezpečnej operácie, schopní spolupracovať s koaličnými partnermi na tej najvyššej úrovni a získať si sympatie domácich, ktorí majú v sebe nedôveru vštepenú desaťročiami vojnových konfliktov. Takí sú slovenskí mentori a inštruktori na základni v Tarin Kowt.