BERNOLÁKOVO 6. marca (WEBNOVINY) – V nedeľu predpoludním vo veku 75 rokov navždy dotĺklo srdce najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia Jána Popluhára. Legendárny obranca (nar. 12. septembra 1935) a dlhoročný československý reprezentant začal s futbalom v rodnom Bernolákove, neskôr hrával za ČH Brno, Zbrojovku Brno či francúzsky Olympique Lyon, no najslávnejšiu časť futbalovej kariéry absolvoval v Slovane Bratislava. V reprezentácii Československa si zahral na MS 1958 vo Švédsku, pozíciu jedného z najlepších futbalových obrancov na svete potvrdil na majstrovstvách Európy v roku 1960 vo Francúzsku, keď s výberom Československa získal bronz. Na MS 1962 sa stal vicemajstrom sveta, keď vo finále prehralo Československo s Brazíliou 1:3. V národnom drese odohral spolu 62 stretnutí.
Po ukončení hráčskej kariéry sa stal hrajúcim trénerom v Slovane Viedeň. V roku 1965 ho Sir Stanley Matthews pozval na svoj rozlúčkový zápas. V roku 2000 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu Slovenska 20. storočia a o dva roky neskôr mu vtedajší prezident Slovenskej republiky udelil Rád Ľudovíta Štúra I. triedy. Vo futbalových kruhoch sa naposledy ukázal na januárovej narodeninovej oslave svojho rovesníka Jozefa Vengloša v sídle Slovenského futbalového zväzu (SFZ).
Urban: „Janko bol veľkolepý človek“
Hráčsku osobnosť a ľudský charakter Jána Popluhára najvýstižnejšie definoval jeho dlhoročný spoluhráč zo Slovana Anton Urban, ktorý s ním hral s výnimkou dvojročnej Popluhárovej vojenčiny v RH Brno od roku 1956 do roku 1968. „Janko bol veľkolepý futbalista a veľkolepý človek. Na ňom som si vážil predovšetkým to, že aj po výnimočných úspechoch, ktoré na ME 1960 a MS 1962 dosiahol, nikdy nebol velikánom pýchy, ale velikánom pokory, slušnosti, čestnosti a fair play.
V tom by mohol navždy zostať vzorom pre svojich nasledovníkov. Ako futbalista prežil pri svojom milovanom športe veľa šťastia, krásy, nádherných úspechov a celosvetovej slávy. Vďaka jeho bezchybným výkonom a čestnej hre ho poznal celý vtedajší futbalový svet. Neskôr po skončení aktívnej činnosti prežil aj veľa smútku, starostí, zdravotných problémov a žiaľu. Aj to však patrí k životu. Je obdivuhodné, ako bojoval so svojimi problémami. Nikomu sa nesťažoval, málokto vedel o jeho vážnych zdravotných starostiach. To bol celý on. Navždy však zostane veľkou postavou svetového, európskeho, československého a slovenského futbalu. Veď byť druhým na svete vo vtedajšej mimoriadne silnej konkurencii je taký obrovský úspech, aký po jeho generácii už nikto v Československu, respektíve na Slovensku nedokázal zopakovať. Aj preto hral za výber Európy, bol v mužstve sveta, legendárny Sir Stanley Matthews ho chcel mať za súpera pri svojej rozlúčke,“ hovoril o Jánovi Popluhárovi kapitán strieborných olympionikov z OH 1964 v Tokiu Anton Urban.
„Moje najkrajšie spomienky na neho budú navždy spojené so skutočnosťou, že pri všetkých jeho reprezentačných i klubových triumfoch a úspechoch som bol vedľa neho. Spolu sme ich oslavovali, spolu sme ich prežívali, tešili sme sa z toho, že sa mu na ihrisku mimoriadne darilo. Nič však nebolo zadarmo. Janko bol obdivuhodný hráč aj v tom, že vo futbale nič neoklamal. Hral s obrovským nasadením, čestne a vždy férovo. Aj keď ako stredný obranca neraz musel byť v osobných súbojoch dôrazný, nikdy nebol vylúčený. V tom bol tiež vzorom pre mladších spoluhráčov v Slovane a v reprezentácii,“ zdôraznil Anton Urban.
Vencel st.: „Som z jeho odchodu veľmi smutný“
K jeho slovám sa pridali aj dvaja spoluhráči Popluhára z mladšej generácie. Dlhoročný brankár Slovana Bratislava a československej reprezentácie Alexander Vencel st. si na neho spomína ako na skúseného hráča, na ktorého sa dalo vždy spoľahnúť. „Bol futbalistom, ktorý mal vynikajúci výskok, majstrovsky vedel hrať hlavou a najmä obdivuhodne dokázal čítať hru a pohyb protihráčov. V tom bol výnimočným hráčom. Keď som v sezóne 1961/1962 prišiel do Slovana, mimoriadne som sa usiloval. Ako mladý brankár som chcel chytiť každú loptu, ktorá letela smerom k mojej bránke. Preto som lietal po celom pokutovom území až dovtedy, kým ma Janko raz pri takejto príležitosti rázne nezahnal do bránky so slovami: ´Mladý, zalez späť do svojej búdy, toto je moje územie. Čo ja nezachytím, musíš ty. Ale celá šestnástka je moja. Ty si stráž bránku.´
A odvtedy som po celom pokutovom území už zbytočne nelietal. Veľmi mi tým pomohol, lebo svojim dôrazom na zemi i vo vzduchu urobil kusisko čiernej roboty za mňa – a ja som sa mohol koncentrovať na dianie v malom vápne. Pri spomienke na neho sa mi v pamäti vždy vynorí táto jeho rada,“
povedal pre SITA Alexander Vencel st. a pokračoval:„Tiež si veľmi rád spomeniem na to, ako nad nami mladšími držal ochrannú ruku. Vedel nám pomôcť, poradiť, dokázal povzbudiť. Bol to priamy chlap, ktorý v živote vďaka svojmu charakteru a nezlomnej povahe veľa dokázal.
Naposledy sme boli spolu v polovici februára na oslavách 75. narodením Jozefa Vengloša. Rozprávali sme sa spolu a nikomu z nás neprišlo na um, že o tri týždne už nebude medzi nami… Vôbec sme netušili, že vtedy v družnej debate sme spolu poslednýkrát. Preto som z jeho odchodu veľmi smutný. Verím, že po jeho nečakanom odchode sú smutní aj jeho obdivovatelia, priaznivci, bývalí spoluhráči i súperi z Európy a zo sveta. Ja osobne som z jeho úmrtia veľmi smutný… Správa o jeho skone ma poriadne zaskočila a zarmútila. Popluhár bol výnimočný hráč, ktorý vo futbale dosiahol výnimočné úspechy. Česť jeho pamiatke.“
Adamec: „Nečakal som, že nás tak skoro opustí…“
Jozef Adamec hrával s Jánom Popluhárom v Slovane Bratislava i v československej reprezentácii. Obaja boli aj hráčmi Vytlačilovho výberu na MS 1962 v Čile, kde Popluhár a spol. prehrali vo finále s Brazíliou 1:3: „Janko Popluhár zostane navždy v pamäti a v srdciach nie iba jeho bývalých spoluhráčov v Slovane Bratislava a československej reprezentácii, ale aj u všetkých futbalových fanúšikov, ktorých dokázal potešiť svojou obetavou a čestnou hrou. Ja som ho poznal ako citlivého, slušného a veľmi férového človeka, ako futbalistu s obdivuhodnou kondíciou a prehľadom. Vo vtedajšom futbale bol veľkým pojmom. A nie iba vo vtedajšom Československu, ale aj v Európe a vo svete. Bol to hráč, akých po trávnikoch vtedy veľa nebehalo. Bimbo, ako sme ho všetci vo futbale volali, bol mimoriadne pracovitý a obetavý obranca, cez ktorého súper len tak ľahko neprešiel. V hlavičkových súbojoch bol nenapodobiteľný. Pre mňa osobne to však bol skúsený futbalista, ktorý na ihrisku i mimo neho pomáhal nám mladším. Bol takým naším patrónom. Vďaka svojim bohatým herným a životným skúsenostiam nás vedel usmerniť, poradiť nám a pomôcť. Bol to priamy a čestný chlap. Na Janka Popluhára mi navždy zostanú iba tie najkrajšie spomienky… Jednu najkrajšiu z nich je teraz ťažko vybrať, lebo som s ním odohral veľa neopakovateľných zápasov. Som smutný z toho, že už nie je medzi nami. Nečakal som, že nás tak skoro opustí… Všetkým, ktorí sme ho poznali, nám bude veľmi chýbať.“
Česť jeho pamiatke.
