Na Slovensku je zvykom opísať problémy a tváriť sa, že sme tým spravili svoju časť práce. Raz je to reportáž z osady, inokedy emotívny blog, inokedy národné burcovanie po výsledkoch PISA testov. Nasleduje hľadanie vinníka: učitelia, rodičia, ministerstvo, systém. Potom sa napíše ďalšia stratégia, ktorá sľubuje, že v roku 2030 alebo 2040 už bude všetko inak.
Kapacita, doprava, inklúzia
Realita? Deti s najslabším štartom prehrávajú už na začiatku hry. Nie preto, že by boli menejcenné. Ale preto, že systém je nastavený tak, že ich necháva stáť bokom. Deti so zdravotným znevýhodnením sa nevedia dostať do školy s asistentom. Deti z chudobnej rodiny končia v škole, kde sú spolu takmer len deti z rovnakého prostredia.
Slovensko sa nebojí čeliť novým výzvam a je silný líder v zodpovednom využívaní umelej inteligencie vo vzdelávaní - VIDEO
Ostatné rodiny hľadajú cestu preč a my sa ešte tvárime, že je to dobrý systém. A aj v mestách si rodičia často „kupujú“ lepšie šance cez adresu, cez známosti, cez elitné kluby. To nie je férové Slovensko. A preto prichádzajú aj zmeny v zákonoch.
Doteraz platilo, že ulica, na ktorej bývaš, rozhodne o tom, či sa dostaneš do školy, ktorá ťa potiahne, alebo do takej, kde sa len prežíva. To nie je chyba učiteľov – to je dôsledok pravidiel. Po novom obec nesmie nakresliť obvod tak, aby vytváral segregáciu – či už etnickú, sociálnu, alebo takú, ktorá vytlačí na okraj deti so zdravotným znevýhodnením.
Desiatky rokov nikto nemal odvahu tento nespravodlivý systém zmeniť. Teraz sa bude musieť zohľadniť kapacita, doprava, inklúzia. A ak to obec nespraví, regionálny úrad zasiahne. To je zásadná zmena v zákone: obvod prestáva byť múrom, stáva sa bránou. Lebo nikto nesmie byť potrestaný za to, kde sa narodil.
Jednoduchý princíp
Všetky dáta hovoria jasne: ak deti nezačnú skoro, už nikdy úplne nedobehnú svojich rovesníkov. PISA len potvrdzuje, že slovenské deti z chudobnejších rodín alebo zo slabších podmienok sú v nevýhode už na začiatku. Preto zavádzame povinné predprimárne vzdelávanie od troch rokov. Tisíce nových miest v materských školách sa už stavajú z plánu obnovy. Toto je investícia, ktorá rozhodne o budúcnosti celých generácií.
Rodičia sú však prví, ktorí nesú zodpovednosť za prípravu svojich detí. Tak ako ich musia živiť, tak ich majú aj pripravovať na budúce vzdelávanie. Náš návrh preto umožňuje, aby rodičia, ktorí chcú a majú aspoň stredné vzdelanie, mohli túto predprimárnu prípravu zabezpečiť sami doma.
Je to jednoduchý princíp: štát vytvára šancu pre každé dieťa, ale rodič nikdy nemôže odstúpiť od svojej zodpovednosti. Školu musí viesť ten, kto má víziu, nie ten, kto má známosti. Po novom bude výber riaditeľa verejný, projekt riadenia dostupný online a rada školy otvorená. To je koniec trafík. A začiatok férovosti pre učiteľov a rodičov, ale na konci najmä pre samotných žiakov.
Školstvo nemôže byť len pre kluby vyvolených
Často sa hovorí, že „ľudia nemajú radi zmeny“. Pravda je však tá, že najviac kričia tí, ktorí už dnes profitujú. Tí, ktorí majú svoje elitné školy, svoje angažované kluby rodičov, svoje ostrovy excelentnosti. Nie je to útok na dobré školy – Slovensko ich potrebuje.
Žiaľ, náš verejný diskurz sa točí donekonečna okolo obvodov a súkromných či cirkevných škôl – teda okolo nášho vlastného pohodlia, ale takmer nikoho nezaujíma, že súčasne prijímame najzásadnejšie zmeny za dvadsať rokov. V predprimárnom vzdelávaní, v stredných a vo vysokých školách, v oblasti duševného zdravia, bezpečnosti žiakov či v príprave na časy umelej inteligencie.
Ale školstvo nemôže byť len pre kluby vyvolených. Musí byť pre všetky deti – pre tie z osád, zo sídlisk, z dedín, z rodín bohatých aj chudobných, pre deti s postihnutím aj pre tie, čo majú šťastie na zdravie. Áno, zmena vždy prináša neistotu. Obce budú musieť prepočítať kapacity a nakresliť férové obvody. Školy budú musieť prijať deti, ktoré predtým odmietali, a poskytnúť im kvalitné vzdelávanie. Riaditelia sa budú musieť verejne obhájiť.
To je nepohodlné. A buďme úprimní: tento parník neotočíme za rok. Smutné je, že sme ho roky nechávali ísť zlým smerom. Ale preto sme nastavili reformu postupne, krok za krokom, s jasnými termínmi a kontrolou. Aby sa systém začal obracať – nie v rétorike, ale v realite.
Slovenské školstvo nezmeníme výletmi do osád ani ďalšou stratégiou 2040. Zmeníme ho len vtedy, keď budeme mať odvahu nastaviť pravidlá férovo pre všetky deti. Preto hovorím jasne: Už nebude platiť, že ulica určuje osud dieťaťa, že škôlka je luxus pre vyvolených a že o riaditeľskej stoličke rozhodne známosť. Kritici môžu ďalej hľadať vinníkov. My meníme pravidlá hry. Nie pre pohodlie menšiny, ale pre spravodlivosť väčšiny.
