V archívoch sú ukryté fakty o SNP, čakajú na historikov

BRATISLAVA 29. augusta (WEBNOVINY) – V archívoch sú stále ukryté mnohé fakty o Slovenskom národnom povstaní, ktorého 69. výročie si pripomíname, a historici by ich mali preskúmať.

„U nás je problém v tom, že sme akosi v ostatnom čase nenašli dosť sily, alebo odvahy, alebo ochoty, alebo záujmu, pozrieť sa späť do archívov. O takom fenoméne, ako je povstanie a zvlášť o partizánskom hnutí v ňom, sa píše zo všeobecných pozícii ,“ myslí si vojenský historik Jozef Bystrický, ktorý je odborníkom na túto epochu našich dejín a pôsobí vo Vojenskom historickom ústave.

Je množstvo materiálov, ktorých sa nikto nedotkol

Tvrdí, že napríklad o partizánskom hnutí sa nedá písať zjednodušene tak, že sa pomenuje ako boľševické či komunistické. „Pretože partizánske hnutie je fenomén ďaleko starší. To je otázka, ktorá sa dotýkala európskeho vojenstva prinajmenšom od obdobia napoleonských vojen zo začiatku 19. storočia, kde sa výrazne presadilo v Španielsku alebo v Rusku v tej prvej veľkej vojne,“ poznamenal Bystrický.

Bystrický upriamuje pozornosť na dokument v domácich archívoch. „Je množstvo materiálov, ktorých sa nikto nedotkol. Či už sú to veci, ktoré sa týkajú povstaleckej armády – rozkazy, hlásenia, situačné správy, aj niektoré spravodajské informácie o hodnotení protivníka. Ale sú to aj materiály o samotnom partizánskom hnutí,“ vysvetlil.

Historikov by podľa jeho slov mali zaujímať aj české archívy, keďže v minulosti sme boli v spoločnom štáte, a mnohé materiály zostali tam. Mohli by pomôcť spresniť čísla o našich vojenských stratách. „My na Slovensku vlastne dodnes nevieme, koľko ľudí nám zahynulo v 2. svetovej vojne,“ uviedlo Bystrický s tým, že podobne ako iné štáty máme iba odhady.

Údaje sú spracované, ale sú neúplné

Žiadny podrobný výskum sa o tom zatiaľ neuskutočnil. Po vojne sa robili základné sondy, keď mestá a obce vypĺňali dotazníky o stratách, o škodách po bombardovaní a podobne. Údaje sú spracované, ale sú neúplné. Napríklad odhady padlých povstaleckých vojsk sa tak líšia, že raz sa hovorí o 10-tisícoch, inokedy o 15-tisícoch ľudí. Pre sumarizáciu o padlých by však naši historici potrebovali prebádať aj mnohé ďalšie archívy v Európe, keďže Slováci bojovali na rôznych miestach. Neraz sa dostali do zajatia, respektíve boli internovaní a posielali ich na práce.

V slovenskej odbornej tvorbe o povstaní Bystrický neregistruje, že by sa zaoberala dokumentmi, ktoré vychádzajú v súčasnom Rusku. Tam teraz publikovali veľký seriál o archívnych dokumentoch z Veľkej vlasteneckej vojny, ale aj dokumenty o povstaleckom hnutí, vrátane toho, ktoré bolo na území bývalého Československa. Obsahujú napríklad mnohé informácie o úlohách ruských vojakov, ktorých k nám posielali na podporu povstaleckého hnutia.

Povstalecké skupiny sa snažili zlikvidovať komunikácie, ktoré využívali Nemci

Na Slovensko prichádzali dva druhy takýchto skupín. Jedny boli organizačnými jadrami, ktoré mali vybudovať klasické partizánske formácie. Okrem toho k nám z vtedajšieho Sovietskeho zväzu posielali spravodajské výsadky pre výzvednú a prieskumnú činnosť. „Žiadna skupina nedostala úlohu, ktorú by sme mohli špecifikovať ako boj proti slovenskému národu, alebo Slovákom ako takým,“ hovorí Bystriansky.

Ich úloha bola klasicky povstalecká – deštrukcia v tyle nepriateľa. Povstalecké skupiny sa snažili ovládnuť alebo zlikvidovať komunikácie, ktoré využívali Nemci. Medzi ich úlohy patrila podľa historika aj likvidácia vyhranených spolupracovníkov s Nemeckom.

Zaujímavé údaje aj o SNP sú stále v nemeckých archívoch. Píše sa v nich o nasadení nemeckých vojsk a hodnotení jednotlivých dní bojov. Na Slovensku už boli publikované dokumenty o tom, čo nemecké vojská dobyli, respektíve koho zajali. Sú tam však aj spravodajské informácie o situácii po potlačení povstania. „O tom, ako treba využiť prezidenta Tisa, že ho dovezú do Banskej Bystrice, odslúži tam omšu a aké by to mohlo mať propagandistické účinky na Slovákov,“ uviedol príklad Bystrický.

Opisujú sa tam aj udalosti okolo zajatia veliteľov povstaleckej armády slovenských generálov Ján Goliana a Rudolfa Viesta, ako by sa to dalo z nemeckého pohľadu využiť. „Možno aj uvažovať o ich výmene za niekoho iného z druhej strany,“ dodáva historik.

V nemeckých archívoch sú aj materiály o zdĺhavých rokovaniach z roku 1939 medzi nemeckou a slovenskou stranou, koľko vojakov má mať slovenská armáda. Nemci chceli iba 25-tisícovú slovenskú armádu, na naliehanie predstaviteľov Slovenského štátu povolili armádu podstatne väčšiu.

Podľa Bystrického je úlohou historikov, aby údaje z archívov zosumarizovali a zhodnotili. Pritom by mali aj porovnať záznamy z jednotlivých archívov navzájom.