Po 14. mieste v poslednej päťdesiatke kariéry sa vyčerpaný Matej Tóth predieral mixzónou v japonskom Sappore. Spovedali ho nielen slovenskí, ale aj zahraniční novinári. Počas debaty so spravodajcom agentúry Reuters sa zrazu za Tóthom objavilo pojazdné kreslo.
Viac o téme: Olympiáda v Tokiu 2020 (2021)
Organizátori si všimli, že slovenský reprezentant sotva stojí na nohách a chceli mu pomôcť. „Nie, takto sa lúčiť nebudem,“ rezolútne odmietol ponúkanú pomoc. Gestom naznačil, že na vozíčku nebude sedieť.
Online prenos (minúta po minúte)
„Určite to bola jedna z najťažších a najzložitejších päťdesiatok, aké som šliapal. Ak by som nemal obrovskú motiváciu dôjsť do cieľa, asi by som ju ani nedokončil. Nie som spokojný a som možno aj trochu sklamaný, ale určite som posledné preteky absolvoval so cťou. V každom metri, v každej sekunde strávenej na trati, som spravil maximum možného. Chcel som sa rozlúčiť so vztýčenou hlavou, aby som sa mohol každému pozrieť do očí. To bolo pre mňa po 30. kilometri, keď som stratil kontakt s najlepšími, asi najdôležitejšie,“ uviedol Matej Tóth v rozhovore na webe Slovenského atletického zväzu.
Nerezignoval, šliapal ďalej a bojoval
Vyčerpaný 38-ročný chodecký šampión priznal, že psychicky bolo najťažšie vyrovnať sa s tým, že mu uniká početná skupina a on nebude bojovať o medaily.
Matej Tóth na olympiáde v Tokiu neobhájil zlatú medailu, chodecká päťdesiatka mala nečakaného víťaza
„Vedel som, že sú v nej špičkoví chodci a aj to, že ja som už skončil. Mimoriadne dôležité v tej chvíli bolo, aby som si zachoval koncentráciu na preteky, nerezignoval, šliapal ďalej a bojoval. Ďakujem všetkým, ktorí mi vtedy pomohli a povzbudzovali ma popri trati – Mirovi Úradníkovi, trénerovi, lekárovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma hlasivkami tlačili do cieľa. Nemohol som povoliť ani meter, makal som až do konca,“ prezradil obhajca zlatej medaily z Ria de Janeiro 2016.
Tóth počas vyše 20-ročnej kariéry zažil aj preteky, keď nepočúval svoje telo a doplatil na to predčasným koncom. Poslednú päťdesiatku olympijskej histórie však veľmi chcel dokončiť.
„Uvedomoval som si, že na top pozície to už nebude, lebo nádej, že sa to zrazu všetkých predo mnou zmení, neexistovala. Zároveň som vedel, že ak chcem dôjsť do cieľa, musím predovšetkým počúvať svoje telo. Na tridsiatke som sa pasoval s tým, aby som nerezignoval, ale po 35. kilometri sa môj cieľ definitívne zmenil na to, aby som prišiel do cieľa. Nevedel som, koľký som. lebo okolo mňa šliapali mnohí a vôbec som nevnímal, či niekoho naozaj predbieham, alebo je už o kolo späť. Išiel som úplne na doraz. Ani na sekundu neľutujem, že som aj v takýchto podmienkach preteky dokončil,“ pokračoval majster sveta z Pekingu 2015.
Zrýchlený film dlhoročnej a úspešnej kariéry
Na otázku, ako prežíval záverečné stovky metrov pred príchodom do cieľa, odpovedal, že mu pred očami prebehol zrýchlený film dlhoročnej a úspešnej kariéry.
„Boli to veľmi silné emócie, bol som dojatý. Zažíval som niečo veľmi podobné, ako keď som vyhral na olympiáde v Riu, na svetovom šampionáte v Pekingu aj na striebornom európskom v Berlíne. Emócie boli rovnako silné, akurát chýbala radosť z úspechu. Som hrdý na moju 26 rokov trvajúcu kariéru, no zároveň som rád, že je to už všetko za mnou. Síce si len veľmi ťažko viem predstaviť, čo bude zajtra a čo bude bez chôdze, ale veľmi sa teším na nový život.“
Tóth ešte dodal, že v sobotu odcestuje do olympijskej dediny v Tokiu a užije si tam trochu olympijskej atmosféry.
„Budeme sa venovať regenerácii, pôjdem sa prejsť po dedine. Ktovie, možno ešte spravím nejakú výzvu – vytiahnem šéftrénera Maťa Pupiša, prehovorím aj Mira Úradníka a dáme si nejakú exhibičnú chôdzu. Samozrejme, len ak budem v poriadku, lebo v tejto chvíli sám seba nedonútim ani na ľahkú prechádzku. Uvidím, ako zareagujú moje šľachy na záťaž, lebo záver päťdesiatky som už išiel na hrane,“ dodal lúčiaci sa najlepší slovenský atlét ostatnej dekády na webe atletika.sk.
