BRATISLAVA 26. februára (WEBNOVINY) – Spišský diecézny biskup František Tondra túži po blahorečení svojho predchodcu Jána Vojtaššáka. „Pevne veríme, že jeho duša je už v nebi. Túžime však, aby to oficiálne potvrdila aj matka Cirkev jeho blahorečením. Proces blahorečenia nezaspal. Kontaktujeme Kongregáciu pre kauzy svätých, jeho spis nie je v archíve. Má však aj svojich odporcov, preto je to zdĺhavé,“ napísal v v pastierskom liste, ktorý sa túto nedeľu číta pri omšiach vo všetkých kostoloch Spišskej diecézy. List Tondra napísal na 90. výročie uvedenia Vojtaššáka do úradu spišského biskupa. „Ak je to Božia vôľa, iste sa to podarí. Treba však ešte viac zintenzívniť modlitby a dobré skutky na tento úmysel, aby ho Cirkev vyzdvihla na oltár. V každom prípade však, bratia a sestry, postavme si tohto veľkého biskupa Spišskej diecézy na oltár svojho srdca, nech je nám príkladom vernosti Cirkvi, jej náuke a neprispôsobujme sa tomuto liberálnemu svetu ani zmýšľaním ani životom,“ napísal biskup Tondra.
Po svojej biskupskej vysviacke l3. februára 1921 sa Ján Vojtaššák ujal úradu 27. februára 1921. Biskup Ján Vojtaššák, dnes už Boží sluha, kandidát na blahorečenie, sa podľa Tondru hneď od začiatku prejavil ako múdry a starostlivý pastier Božieho ľudu. Na srdci mu ležal najmä stav spišského kňazstva a seminára, kde sa pripravujú noví kňazi. Vedel, že kňaz je predĺženou rukou i srdcom biskupa. Takí majú byť všetci. „Všemožne podporoval cirkevné školy a postaral sa aj o to, aby sa pre nich pripravovali dobrí učitelia a učiteľky; učitelia v Spišskej Kapitule a učiteľky v Levoči. Nezanedbával ani charitatívnu činnosť v diecéze. V jednom pastierskom liste nemožno vymenovať všetko, čím dvíhal náboženskú i kultúrnu úroveň Božieho ľudu v jeho diecéze. Nemožno však obísť ani prvú diecéznu synodu v r. 1925, ktorá znamenala obnovu celej diecézy a smernice pre jej ďalší rozvoj,“ zdôraznil Tondra. Osobitne však podľa neho treba vyzdvihnúť jeho svedectvo viery počas komunistického väzenia, ktoré bolo pre neho zvlášť kruté.
Spolu s Vojtaššákom boli za biskupov vysvätení aj Marián Blaha pre Banskobystrickú diecézu a biskup Karol Kmeťko pre Nitriansku diecézu. Označujú sa ako prví traja slovenskí biskupi. „Na konci prvej svetovej vojny sa rozpadla takmer tisícročná ríša, Rakúsko-uhorská monarchia, do ktorej patrili aj historické zeme Čechy, Morava a Slovensko. Na troskách tejto ríše vznikli nové nástupnícke štáty. Medzi nimi aj Československá republika, ktorú označujeme ako „prvá“ oproti tej, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne. Datuje sa od 28. októbra 1918. Politické, spoločenské, náboženské a kultúrne pomery v ČSR boli veľmi zložité. V rámci monarchie bolo Slovensko veľmi silne naviazané na Uhorsko, ktoré sa usilovalo Slovákov asimilovať medzi Maďarov. „Poznáme obdobie silnej maďarizácie. Andrej Hlinka a ďalší politickí dejatelia veľmi zvažovali, akou cestou sa má Slovensko v týchto pohnutých časoch vybrať. Nakoniec sa aj pod medzinárodným tlakom rozhodli pre spoločnú republiku s Čechmi,“ vysvetľuje v liste Tondra. Za monarchie podľa neho cirkev prežívala slobodu, ale bola v mnohých prípadoch až príliš spojená aj s politickým životom, čo jej bolo na škodu. Cisársky trón často zasahoval do života a vedenia cirkvi. Biskupské stolce boli obsadzované biskupmi Maďarmi.
Po vzniku ČSR nositeľmi nového štátu sa stali českí politici a intelektuálne vrstvy prezentované vládnucou sociálnou demokraciou, pod vedením prezidenta Tomáša Gariqua Masaryka. „On a jeho strana sa otvorene hlásili k liberalizmu, ktorý sa v novej situácii prejavoval protikatolícky až protirímsky. Predstavitelia českého liberálneho nacionalizmu svoje vlastenectvo interpretovali v duchu husitizmu, ktorý interpretovali ako jedinú správnu národnú orientáciu. Katolícku cirkev takto postavili do úlohy národného a svetonázorového nepriateľa českého národa,“ píše biskup. Na Slovensku bola podľa Tondru situácia opačná. Národné cítenie bolo prevažne spojené s náboženským cítením. A to národné bolo skôr podriadené náboženskému. „Opakované útoky na adresu Katolíckej cirkvi vyvolávali silnú odozvu aj v národnom cítení Slovákov a v stupňujúcom sa odpore voči českému liberalizmu. Ten bol Slovákom cudzí. Katolíci na čele s Andrejom Hlinkom sa živo zapájali aj do politického života, aby bránili identitu slovenského národa. Slovenský klérus sa nepridal k československej cirkvi. Andrej Hlinka dal podnet k založeniu Kňazskej rady, ktorá vznikla 28. novembra 1918. Jej podpredsedom bol spišský kňaz Ján Vojtaššák,“ napísal Tondra.