Andrea Coddington, rodáčka z Radošiny, už vyše osem rokov prežíva atmosféru Veľkého Jablka naplno. Novinárčine sa profesionálne venovala vo viacerých slovenských médiách. V roku 2002 odišla do New Yorku ako zahranično-politická spravodajkyňa. Po kariére žurnalistky minulý rok vyskúšala, ako chutí beletria. Jej prvotina Mal to byť pekný život rozpráva príbeh o tom, ako sa aj americký sen môže stať nočnou morou. Ani v najnovšom románe Židovka sa v nej nezaprela reportérka. Na jeho stránkach sa odvíja sugestívny, emocionálny príbeh o snoch, trpkosti života a vrtkavosti osudu. O komunistickom Československu i o slobodnej židovskej Amerike, o hľadaní i o strate. Púť ženy plná zrád, bolestí a odriekavania. Náš tip na stále kratšie a kratšie novembrové dni.
Židovka
… Keď ma niečo trápi, tiež sadám do lietadla prenasledovaná či už bolesťou v srdci alebo na duši, to je jedno – a idem preč. Mám problém, neviem kam z konopí, nepomáhajú dobre mienené rady, tak utekám od svojho tieňa a obrazu v zrkadle. Vždy s nádejou, že sa mi podarí nechať starosť za sebou, alebo sa jej nadobro striasť. A vždy len preto, aby som sa vrátila a zistila, že sú isté veci, ktoré čas vylieči a sú zasa iné, ktoré budú kvasiť pod povrchom, až kým ich nevyriešim sama. Utiecť pred nimi sa však nedá…
… Som z druhej generácie tých, čo prežili holokaust. Šoa. Nesieme si tento odkaz vyrytý do našich životov krvavými písmenami. Naozaj patrí k vyvolenosti židovského národa?…
Boli sme jediná židovská rodina v celej malej kresťanskej dedine. Naši túžobne chceli syna, aby zachoval rod, meno a tradíciu. Hlavne však, aby mal kto za nich po ich smrti odriekať posmrtnú modlitbu – kadiš. To im žiadna dcéra neumožní, na kadiš majú právo iba synovia.
Murphyho zákony fungujú bez ohľadu na dobu, v ktorej žijeme a boha, ku ktorému sa modlíme. Vtedy sme to volali jednoduchšie: „zákon schválnosti“. Moji rodičia mali tri dcéry: najstaršiu – krásavicu Melániu, strednú Hanku a mňa, Sofiu – takú malú rebelku.
Mám tmavú pokožku a som trochu impulzívna…Dlho som nevedela čo znamená byť Židovkou. Či ňou byť chcem, či sa s tým človek narodí, či to na mne všetci vidia alebo ako to vlastne je?
Prečo sme v okolí jediní a prečo je pre nás dôležitejšie byť rodinou židovskou ako byť rodinou vinohradníckou alebo klampiarskou…Chcela sa začleniť, asimilovať a byť nenápadne nápadnou. Jednou z ostatných. Normálnych, ako ich volala…
…Vravelo sa jej o tom tak ťažko…Pauzy medzi vetami boli dlhé. Nevedela nájsť slová. Minulosť ju obrala o pokoj na duši. Chceli sme vedieť, čo sa stalo s naším dedkom, babkou… a pochopiť celú tú záhadu židovskej viny, ktorá sa na nás z jej slov valila, ale pre jej vlastné dobro sme sa nepýtali. Boli sme radi, že mama je a že sa drží…Naozaj neviem, ako mama prežila a bola schopná dať život svojim trom dcéram. Toto jedno nepochopím. Zažila všetko. Mala iba sedemnásť. Bola krehká a nevinná. Pre Nemcov len číslo…Jedno z miliónov nepotrebných ľudských tiel… Selekcia sa konala pod dozorom esesáckeho doktora Josefa Mengeleho. Maličkým kývnutím prsta v koženej čiernej rukavici rozdeľoval ľudí na tých, čo im ponechal život a na tých, čo ich čakala smrť.
Respektíve okamžitá smrť a smrť, ktorá čakala za zákrutou.
„Mamička išla s nami, lebo ešte veľmi dobre vyzerala. Boli sme tri sestry a ona, tak do štvorstupu. Mayer ostal sám, chúďa. Mengele ho chytil za ruku a opýtal sa ho, prečo plače. Mayer povedal, že nevie, kde je mamička. Hľadali od prvého radu, až kým nás nenašli. Mamu vytiahli z radu a to bol ich koniec. Vtedy sme ešte nevedeli, kde idú, ale o pár dní nám bolo jasné, že sme siroty.“
Pozerám sa na kazetu s maminou výpoveďou. Tvár mám v kŕči, po rukách mi behajú zimomriavky, ale už neplačem. Som rada, že to zo seba dostala. Vyrozprávala sa v roku 1993, keď sa po svete zbierali výpovede pre amerického režiséra Stevena Spielberga.
Po nakrútení filmu Schindlerov zoznam Spielberg financoval zaznamenávanie výpovedí ľudí, ktorí boli v koncentračných táboroch.
Trvalo mi sedemnásť rokov, kým som sa odhodlala a konečne kazetu vložila do prehrávača. Je jednou z 52 tisíc výpovedí, ktoré sa zbierali osem rokov v 64 krajinách a sú uložené v Spielbergovom špeciálnom trezore v Los Angeles. Uvarila som si zelený čaj a zabalila sa do deky. Kvalita nahrávky je zlá, obraz zo starej kazety skáče. Vidím mamu v čierno-žltej blúzke s jej krátkymi na hnedo zafarbenými vlasmi. Na ruke má obrúčku. Tú, ktorú mám dnes ja…Nečudujem sa jej, že sa nevedela tešiť, trpela stihomamom a stále sa bála. Celkom stačilo, že sa naučila žiť ako – tak normálne. Syndróm tých, čo prežili, pokoril jej život a zachvátil náš…
… „Mami, odchádzam za železnú oponu. Do nového sveta. Za slobodou, za tetou. Ozvem sa hneď ako to bude možné,“ upokojovala som ju.
„Dávaj si na seba pozor,“ plakala mama.
Nastúpila som do vlaku, kývala som im z okna, až kým siluety ich postáv nezmizli v diaľke. ..
Srdce mi bilo v krku, museli to na mne vidieť aj moje spolucestujúce. V kupé sme boli štyri. Dve Češky, ktoré sa vracali domov, lebo boli vydaté za Nemcov, jedna Slovenka – vraj turistka a ja. Boli scestované.
„Ak nesieš niečo…no vieš, čo nechceš, aby ti colníci zhabali, daj to nám, my to skryjeme,“ ponúkli mi Češky.
„Nič nemám, idem len na dovolenku,“ povedala som priamo a rozmýšľala, že kde som si vlastne tých dvesto dolárov od mamy ukryla.
Závidela som tým ženským. Pekne voňali a vyzerali uvoľnené.
Aj ja chcem. Iba toho muža Nemca – to nemusím. Mama by to neprežila. Nemčinu nemohla ani počuť.
Krvi by sa mi nedorezal, keď sme zastavili na česko-nemeckej hranici v Chebe.
„Colná a pasová kontrola, dobrý deň,“ povedali policajti, ktorí sa nahrnuli do vlaku.
Všetko išlo celkom hladko. Ako po masle. Chýbal len maličký kúsok a budem slobodná.
Vrátili nám pasy, zaželali šťastnú cestu a vyšli z vlaku.
Pohli sme sa ďalej. Neverila som, že sa mi to podarilo. Pomaličky sme pokračovali k colnici na nemeckej strane. Ešte jedna zastávka a bude to.
Vlak zastavil.
Stál, až kým sa na našom kupé opäť neotvorili dvere a jeden z dvoch policajtov v dlhých montgomerákoch, ktorí náš šacovali od hlavy až dole, vyriekol osudovú otázku:
„Ktorá z vás je súdružka Maniševičová?“
„To som ja,“ pozrela som mu priamo do tváre.
Vedela som, že moja spanilá cesta sa práve skončila. Češky na mňa smutne pozreli. Z turistu som sa stala väzňom. „Zoberte si kufor a pôjdete s nami na colnicu,“ povedal vyšší z policajtov.
„O čo ide?“
„Potrebujeme si overiť nejaké informácie.“
„A čo vlak?“
„Počká na vás,“ uškrnul sa na mňa.
Stáli tam nado mnou, kým som si nepozbierala svoje veci…
… Dočkala som sa. Toho pravého. Keď je to ozajstné, človek to jednoducho vie a cíti. Kompromisy sú prijateľné, pochybnosti žiadne a dni také nejaké – naplnené. Neplávala som proti prúdu a fatamorgána zreálnela. Oficiálne zásnuby sme mali v auguste na jeho narodeniny. Spoznala som sa s celou rodinou – pôvodom poľskí Židia, ktorí sa cez vojnu presťahovali do Kazachstanu, aby sa zachránili pred nacistami a hneď po skončení vojny do Izraela.
Dočkala som sa aj skutočného kľaknutia na koleno. Od môjho miláčika som dostala nádherný dvojkarátový briliantový zásnubný prsteň. Nemohla som z neho spustiť oči. Cítila jeho váhu na prste, veď som nosila kameň v hodnote družstevného bytu. A váhu môjho vydretého, utečeneckého sna, ktorý sa plnil. Bude ma nosiť na rukách…
… Z kufra pre chalanov som si najprv vybrala jeden kabát, lebo bola zima, ale nakoniec som si to rozmyslela, aby som zbytočne neprišla ešte aj o peniaze za tovar, kabát som vrátila a odišla som domov vo svetri.
„Ďakujem, tak ja teda pôjdem,“ povedala som a veľavýznamne sa pozrela smerom k neznámemu páru. Na kožuch som zabudla, mala som oveľa cennejšiu informáciu. Rím a HIAS.
Muž pozeral do zeme, ale nenápadne sa na mňa usmial. Želal mi veľa šťastia. V tom úsmeve bolo odhodlanie, aké som už dávno u nikoho nevidela. Veru pôjdem. Na konci každého tunela je svetlo. Všetky cesty vedú do Ríma. Vtedy som na Ukrajine bola posledný raz. Sergeja s Aljošom som viac nevidela a nechala som im aj ruble za posledný tovar. Sadla som do autobusu, viezla sa do Košíc, drkotala zubami – neviem či od zimy alebo od vzrušenia a v mysli som už sedela na Španielskych schodoch v Ríme. Tentoraz mi to vyjde. Musí…
…
Ale aká som bola ja v jej rokoch? Taká istá. Ibaže mojím snom bola Amerika, išla som si za ním tvrdo a sebecky, nerozmýšľala nad ničím iným. Nie žeby mi bolo celkom jedno, čo sa stane s rodičmi, že ich budú vypočúvať a mama sa bude zase triasť pred očami policajtov, pretože oficiálne budú nielen Židia, ale navyše aj rodičia emigrantky. Mrzelo ma, že ich budú sledovať tajní, a že im spôsobím nepríjemnosti. Bola som schopná obetovať všetko pre svoje vlastné šťastie. Najhoršie bolo vedomie, že ich možno nikdy neuvidím. Viem sa hnať za svojím cieľom a ako skoro každý, keď ho dosiahnem, mám novú métu. Rodina je však pre mňa prvoradá. Vedela som, že môžem žiť s nimi, ale nie bez nich. Asi preto ich chcem mať tak veľmi pri sebe…
…Sviečky sú symbolom sviatkov. V židovskom kalendári ich je toľko, že niekedy je ťažké si ich vôbec zapamätať, nieto dodržiavať. Obviňujú nás, alebo obviňujeme sa sami, že rozmýšľame, konáme a žijeme v rámci nášho náboženstva. Neviem, ako to vysvetliť, lebo môj život mu bol podriadený. Ukazujú na nás, alebo chceme, aby na nás ukazovali?
Sviatky sú však jedinečné, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ich jediným princípom je jedenie.
„Chceli nás zahubiť, vyhladovať.
Nepodarilo sa im to.
Poďme jesť.“
Starý židovský vtip. Bavím sa na ňom. Ale vážne, tak to je – jedlo, sviatky, sviečky sú neoddeliteľnou súčasťou toho, kto som a kým som chcela byť.
Rutina ma ubíja, vždy som chcela vytŕčať z radu. Napriek tomu tradície mi dodávajú silu. Vždy rovnaké, a predsa vždy iné. Viem sa tak tešiť. Stále som to malé päťročné dievčatko z Porubky, kde som na dvore bosými nohami šliapala po slepačom truse a pri studni sa hrávala s lopatkou. Chcela som ňou vykopať jamu, hlbšiu, ako je studňa. Na konci jamy bola Amerika. Vedela som o nej od susedov. Mali tam rodinu. Keď prišli na návštevu, zdali sa mi takí iní: usmievaví, srdeční a mali žuvačky. Jednu mi dali. A vtedy sa to stalo. Prvýkrát som sa zamilovala. Nie do žuvačky, ale do Ameriky. Ani Boh nevie, čo som si predstavovala. A ja už vôbec nie…
Vo vydavateľstve Ikar za posledné dva týždne vyšlo aj:
Stephen King: Pod Kupolou
Eva Dedinská: Zmätok v srdci
Nigella Lawsonová: Vianoce s Nigellou
Kat Martinová: Vianočné hodiny
PhilipCarlo: Mafiánsky hrobár
Nicholas Sparks: Posledná pieseň
