S juniorskou kategóriou do 18 rokov ste sa minulý rok rozlúčili ziskom titulu majsterky sveta a majsterky Európy v pretláčaní ľavou rukou v hmotnosti do 70 kg. Navyše, k týmto titulom ste v pravej ruke pridali z MS striebro a z ME máte doma bronz. V novej vekovej kategórii do 21 rokov ste však tento rok zaznamenali mimoriadny úspech: na ME v Baku ste získali zlato v pravej ruke a striebro v ľavej, na MS vo Vilniuse dokonca dve zlaté medaily v oboch rukách, To dokáže ´urobiť´ málokto. Ako ste tento úspech vnímali?
Aj s odstupom niekoľkých týždňov musím povedať, že to bolo niečo výnimočné, čo som si aj náležite užila (smiech). Oveľa skúsenejšia pretláčačka Lucia Debnárová, ktorá je mnohonásobnou majsterkou sveta a Európy medzi ženami, mi viackrát povedala, aby som si tento úspech vysoko vážila, lebo nikto nevie, či sa mi to ešte niekedy v živote podarí zopakovať (krátka odmlka). Jej sa to na MS prvýkrát podarilo ´urobiť´ v roku 2012 – a tento rok si to v Litve úspešne zopakovala! Takže ja sa o získanie dvoch zlatých medailí z MS budem určite ešte veľakrát usilovať (smiech). Pravda, ak mi bude zdravie slúžiť, ak ma budú obchádzať choroby. Navyše, viem, že z roka na rok to bude ťažšie a ťažšie. Konkurencia v našom športe neuveriteľne rastie, stále prichádzajú mladšie a silnejšie dievčatá. Aj tento rok som v kategórii mala takmer dvadsať súperiek. O rok, o dva ich bude určite ešte oveľa viac.
Na svetovom šampionáte vo Vilniuse na vašu počesť dvakrát hrali slovenskú hymnu. Rebeka, čo vám prišlo na um, keď ste ju počúvali z najvyššieho stupňa pre medailistov? Čo sa vám v tom slávnostnom okamihu premietalo v mysli?
Keď začali vo Vilniuse hrať našu hymnu, hľadala som očami v hľadisku mamu, ktorá tam bola so mnou. Bola som šťastná, že je v dejisku šampionátu. Veľmi ma potešilo, že moje víťazné zápasy videla naživo. Je mojou veľkou oporou. Vždy ma vo všetkom podporuje, pomáha mi. Ona má veľkú zásluhu na tom, že sa mi v tomto športe darí. Bez jej podpory a pochopenia by som nemohla športovať na takej vysokej úrovni, na akej športujem. Iba ja viem, čo pre mňa dokázala urobiť. Veľmi som sa potešila, keď som ju v hale uvidela. Radosť z úspechu bola okamžite niekoľkokrát znásobená (smiech). A slzy šťastia a silného dojatia som mala naozaj úplne na krajíčku. Tak silno sa mi počas našej hymny tlačili do očí… Boli to krásne okamihy, ktoré túžim v kariére prežiť ešte mnohokrát (smiech). To je môj životný cieľ, moja veľká životná túžba.
Úspešná pretláčačka musí byť fyzicky silná, musí byť po kondičnej stránke pripravená najlepšie zo všetkých. Ale tak sa vie prichystať mnoho špičkových žien a dievčat z Ruska, Švédska, Turecka, Gruzínska, či Ukrajiny. Čo vy máte navyše, že ich dokážete za súťažným stolom zdolať, že ich viete v týchto často neľútostných súbojoch pretlačiť?
Hrubá fyzická sila je jedna vec. Tú musí mať naozaj každý, kto chce byť za stolom úspešný. Bez dobrého kondičného tréningu to jednoducho nejde. Tak isto musíte ovládať techniku a stratégiu. Musíte poznať cesty a spôsoby, ktorými sa k želanému úspechu chcete dostať (krátka odmlka). Ale ak chcete byť najlepší z najlepších, musíte mať enormne silnú vôľu! Musíte byť poriadne mocný predovšetkým po psychickej stránke. Dobrá psychika je základ každého úspechu. Musíte si veriť! Silu treba mať v sebe, nie na sebe. Treba ju mať najmä v sebe. Vo vnútri…. Musíte si vedieť vsugerovať do hlavy, že to, čo vás najbližšie čaká, naozaj dokážete! Že to viete ´urobiť´. Musíte pestovať v sebe vieru vo vlastné sily. Základ každého úspechu je totiž v hlave. Ak si v mysli neveríte, prehrávate ešte predtým, než za ten stôl prídete. A nie iba pri pretláčaní rukou (krátka odmlka). Vo všetkom! Musíte fakt veriť vo vlastné schopnosti. Zdravé sebavedomie, ktoré je podložené kvalitnou prípravou, je kľúčom k vytúženému úspechu. Treba byť tak správne zdravo sebavedomý. Vždy a všade (smiech).
Každý športovec sa pred veľkými pretekami chová inak. Každý očakávanie rozhodujúceho súboja prežíva inak. Niekto je nervózny, niekto je hlučný, neposedný alebo zamyslený a tichý. Ako je to vo vašom prípade? Ako sa koncentrujete na tie najdôležitejšie súboje za stolom?
Mojou veľkou výhodou oproti súperkám je moja kamenná tvár (smiech). Vďaka nej ma súperky nevedia pred súbojmi prečítať. Nevedia, čo sa v mojom vnútri deje, netušia, ako som na tom, napríklad, po zdravotnej stránke… Navyše, mňa tieto veci vždy zaujímali. Preto si dávam veľký pozor na reč tela, na mimiku, gestá a podobne. Svoje emócie dokážem skryť práve za spomínanú kamennú tvár. Som jednoducho kamenná sfinga. A na druhej strane, vďaka vedomostiam o reči tela a o prejavoch neverbálnej komunikácie, viem odhadnúť vnútorné rozpoloženie súperiek. Niektoré sa burcujú krikom, iné neustále poskakujú, mrvia sa, sú neposedné, hrajú sa s rukami, sú aktívne, neposedné… Ja dokážem mať emócie pod kontrolou. Naučila som sa to. Ale, keď nastupujem k rozhodujúcemu útoku, dokážem aj zarevať! A poriadne od pľúc! Ale to je zákonité, lebo to ohromné fyzické vypätie musí ísť von. Musím to napätie odventilovať! Musím do toho úsilia, do toho záverečného ataku súperky vložiť totálne všetky sily, ktoré vo mne ešte zostali (krátka odmlka). Keď ťaháte všetkou svojou silou, tak od námahy aj kričíte. Čo kričíte? Revete! Čo vám hrdlo stačí. To je predsa zákonité. Vtedy aj moja kamenná tvár okamžite zmizne… Vtedy idem na doraz!
Minulý rok sa program svetového a európskeho šampionátu rozšíril o vekovú kategóriou juniorov a junioriek do 21 rokov. Ako ste vy, ktorá už nemôžete súťažiť v kategórii do 18 rokov, privítali túto novinku? Čo si myslíte o rozšírení programu najväčších svetových a európskych podujatí o novú vekovú kategóriu pre juniorov do 21 rokov?
Pre nás mladšie pretekárky je to veľmi dobré, pretože ako 18 alebo 19-ročné môžeme na MS a ME súťažiť so súperkami iba o dva – tri roky staršími, a nemusíme sa hneď za stôl postaviť proti vyzretým tridsiatníčkam, ktoré sú nie iba silovo, ale aj takticky a technicky oveľa vyspelejšie než my. To sú už staré ´harcovníčky´, ktoré vedia za stolom aj účelovo faulovať, aj taktizovať (krátka odmlka). Od Svetovej armwrestlingovej federácie to bol veľmi dobrý krok, ktorý nám mladším veľmi pomohol. Teraz postupne môžeme oveľa bezbolestnejšie prejsť medzi seniorky. Doteraz bolo tak, že keď pretekárka prekročila vekovú hranicu 19 rokov, už musela súťažiť s oveľa skúsenejšími súperkami. Už sa musela za stôl postaviť proti oveľa starším ženám. A mnohokrát sa jej ten prestup medzi seniorky nevydaril, čo malo za následok aj stratu motivácie, nechuť trénovať a trápiť sa na veľkých súťažiach s tými staršími rivalkami. Ten skok od junioriek k seniorkám bol mnohokrát veľmi ťažký – a krutý. Takto to bude oveľa lepšie. Na staršie súperky si my mladšie budeme zvykať pomaly a postupne.
Prvú historickú šancu bojovať o medaily v novej vekovej kategórii do 21 rokov ste mali na jarných majstrovstvách Európy v Baku. Ako ste privítali túto možnosť rozšíriť svoju medailovú zbierku v totálne novej vekovej kategórii?
Samozrejme, bola som veľmi rada, že mi vedenie našej školy umožnilo štartovať na majstrovstvách Európy do 21 rokov v Azerbajdžane. Tento šampionát totiž v máji časovo kolidoval s mojou maturitou na strednej škole! Veľká vďaka patrí riaditeľovi našej školy a jej pedagógom, ktorí mi umožnili maturovať z troch predmetov v normálnom termíne – a štvrtý som si mohla preložiť až na jeseň, po majstrovstvách Európy. Na gymnáziu som študovala denne, nemala som individuálny plán, preto som musela podstatnú časť maturity ´robiť´ spolu so spolužiakmi. Som veľmi rada, že sa mi to podarilo zvládnuť na všetkých troch ´frontoch´, na ktorých som tento rok v máji a júni bojovala. Tvrdo trénovať po noci, ktorú strávite nad knižkami, sa jednoducho nedá… Bola som z toho totálne zničená a vyčerpaná. Preto som veľmi rada, že vedenie školy pristúpilo v mojom prípade k zdravému kompromisu… Tri predmety som urobila – a potom som mohla ísť na ME v Baku. Som šťastná, že mi to v Baku vyšlo. Potešilo ma, že som na tomto európskom šampionáte mohla súťažiť so súperkami, ktoré veľmi dobre poznám. Spolu sme súťažili v kategórii do 18 rokov, teraz spolu ideme ďalej aj v tejto novej vekovej kategórii do 21 rokov. Po návrate z Baku ma na dvoch vysokých školách čakali ešte prijímacie skúšky. Prvé z nich som robila hneď začiatkom júna. Z tohto hľadiska to bolo fakt všetko veľmi náročné a komplikované. Ale zvládla som to!
Ako ste prijali správu, že majstrovstvá sveta v pretláčaní rukou budú v roku 2018 na Slovensku, a že o rok skôr bude naša krajina hostiť aj európsky šampionát v tomto športe?
Je to fantastická vec! Som veľmi rada, že naši funkcionári dosiahli na športovom diplomatickom poli taký veľký medzinárodný úspech. Majstrovstvá sveta v pretláčaní rukou, ktoré budú v roku 2018 na Slovensku, veľmi pomôžu medzi ľuďmi spropagovať náš šport. Pomôžu mu v tom, že mnohí ľudia, ktorí konečne uvidia takéto podujatie na vlastné oči, možno zmenia názor na pretláčanie ako šport. Možno ho prestanú považovať iba za krčmový šport – a šport iba pre mocných chlapov. Oba šampionáty by mali byť podľa všetkého v Bratislave. Osobne sa veľmi teším, že budem môcť súťažiť na takomto veľkom podujatí doma, pred vlastnými fanúšikmi. Nie je veľa slovenských športovcov, ktorí mohli počas kariéry o tie najvyššie svetové pocty bojovať pred vlastnými priaznivcami, v krajine, ktorú reprezentujú, v ktorej sa narodili. Je to krása, že svetový šampionát bude na Slovensku (krátka odmlka). Verím, že to bude pekné podujatie, na ktorom potvrdíme, že patríme medzi absolútnu svetovú špičku. My, ktorí sme teraz v juniorskom veku, budeme v roku 2018 oporami nášho tímu. Navyše, o rok skôr si to všetko budeme môcť otestovať na spomínaných majstrovstvách Európy.
Zaregistrovali sme, že ste viackrát spomenuli nie práve najlepšie reakcie ľudí z vášho okolia na váš výber športového odvetvia. Naozaj sa na vás zo začiatku dívali cez prsty iba pre to, že ste si zvolili pretláčanie rukou?
Zo začiatku sa mi ľudia naozaj smiali, že som sa dala na krčmový šport, ktorý sa okrem pohostinstiev rôznych cenových skupín možno pestuje ešte v amerických väzniciach (smiech). Bolo to zložité, kým som mnohých presvedčila, že pretláčanie je šport ako každý iný. Dokonca v Amerike je mimoriadne obľúbený. A nie iba tam. V Rusku a v mnohých nástupníckych krajinách po niekdajších zväzových republikách bývalého Sovietskeho zväzu je to doslova národný šport! Fakt. Takže cez prsty sa na nás pozerá iba ten, kto pretláčanie rukou v skutočnosti nevidel (krátka odmlka). A tiež ten, kto nevie, čo pre úspech na takom šampionáte treba urobiť. Úspech na ME alebo MS je vykúpený hodinami a dňami intenzívnej driny, tréningu a odriekania. Zodpovedne sa pripraviť na nejaký svetový šampionát, na ktorom chcete patriť medzi najlepších, je fakt poriadna ´zaberačka´. Kto to neskúsil, nevie posúdiť. Skúste sa šplhať na čas bez prírazu (bez pomoci nôh, pozn.). Skúste si toto cvičenie desaťkrát – a uvidíte, čo je to tréning pretláčača! A to už nespomínam cvičenie s činkami a rôznymi pomôckami (dlhá odmlka). Ale povedzme si úprimne: pod ´nepopularitu´ nášho športu sa dosť výrazne podpisuje aj nezáujem zo strany médií, predovšetkým zo strany televízií. Ak by náš šport bol častejšie na obrazovke, ľudia by stratili predsudky, ktoré k tomuto športu majú. Aby som bola úprimná, neviem, z čoho tie predsudky vlastne vznikli. Pretláčanie rukou je normálny šport, ktorý má šancu dostať sa do programu Svetových hier, čo je v podstate celosvetová olympiáda neolympijských športov. Už sa na to teším (smiech).
Ako ste sa k tomuto športu dostali vy? Kto stál na začiatku vašej športovej kariéry?
Na strednej škole som sa ako prváčka prihlásila do študentskej súťaže pod názvom ´Silná ruka´, ktorá bola v bratislavskom Dome športu na Junáckej ulici. V nej som v pravej ruke obsadila 3. miesto. Tak ma vybrali na celoslovenské kolo, ktoré bolo na Strednej odbornej škole strojníckej na Fajnorovom nábreží. Tam sa mi tiež darilo. V pravačke som skončila druhá. Bola som vo finále! Vtedy mi učiteľka telesnej výchovy Kornélia Krnová poradila, aby som sa skúsila prihlásiť do nejakého klubu, kde robia tento šport. Dala mi kontakt na Máriu Janušicovú, ktorá je zhodou okolností generálnou sekretárkou Slovenskej asociácie pretláčania rukou. Ona sa ma pýtala, kde bývam. Keď som jej povedala, že v Hrubom Šúri pri Senci, tak ma poslala do Senca. V Senci fungoval AWK, v ktorom vtedy trénovala aj mnohonásobná majsterka sveta a Európy Lucia Debnárová s otcom. Debnárovci boli moji prví tréneri. V sobotu som sa prišla opýtať, či by ma nezobrali – a v nedeľu som s nimi už trénovala! Išlo to veľmi rýchlo. Najskôr ma viedol Luciin otec, neskôr ma mala na starosti Lucia. Od nich som sa veľa naučila. Oni mi dali veľmi dobré základy. Senec mi v tých začiatkoch veľmi pomohol. Trénovala som spolu s Luciou a moja výkonnosť išla rapídne hore. Ale neskôr sa situácia v Senci skomplikovala, pán Debnár prestal trénovať, a ja som radšej z AWK Senec odišla. Ak mám byť úprimná, situácia v tomto klube ma dosť zaskočila i poznačila. Najmä ako športovca. Vtedy som to však nechápala. Problémy, ktoré sa nahromadili, mi vtedy vôbec nešli do hlavy. Teraz som múdrejšia, už sa v tom viem ako tak zorientovať. Nečakaný koniec v Senci ma posilnil, pomohol mi byť psychicky odolnejšou. Posunul ma ľudsky i športovo ďalej. Ale zo začiatku ma to dosť zobralo (krátka odmlka). Bol to pre mňa veľký šok a poriadne studená sprcha. Možno aj to sa negatívne podpísalo pod moje dve štvrté miesta na majstrovstvách sveta v Brazílii v kategórii do 18 rokov. Situácie, ktorá vtedy vznikla v Senci, som mala plnú hlavu. Nevedela som to z nej dostať preč.
Ale do Brazílie ste sa predsa veľmi tešili. Pretláčanie vám ponúklo cestovať po svete, dalo vám možnosť uplatniť aj ďalšie vaše hobby, ktorým je fotografovanie. Boli ste na cestách po krajinách, kam sa veľa obyčajných ľudí nemá šancu pozrieť. Ako ste z tohto pohľadu vnímali pobyt v Brazílii?
Áno, máte pravdu, že do Brazílie som sa veľmi tešila. Možno až príliš (smiech). Lebo prvé kontakty s touto krajinou ma poriadne zaskočili (krátka odmlka). Najmä veľká chudoba, s ktorou sme sa tam mohli stretnúť – a tiež veľká špina všade okolo nás. Šampionát v Brazílii sa pre nás nezačal šťastne. V prvé dni sme všade čakali, všetko meškalo, nič nebolo podľa sľubov a ubezpečení. Ani hotel, ani hala. Mala som pocit, že Brazílčania začali robiť šampionát až keď sme my z Európy boli tam. Vtedy sa rozhýbali… Keď nám meškal autobus, stále nám tvrdili, že už je za rohom (smiech). Nepovedali za ktorým, lebo sme naň čakali minimálne pol hodinu! Prvý deň, to bol štvrtok, som sa ako juniorka dostala na súťaž až po ôsmich hodinách čakania! Ráno som prišla do haly a za stôl som sa dostala o pol šiestej večer! Kým neboli hotové duely hlavných kategórií! Bola som nervózna, v hale nehrala ani hudba, no bol to pre mňa šok. Všetci, čo sme zažili fantastický európsky šampionát v Gdansku, sme boli z toho hotoví. Unudení, zdeptaní a vynervovaní. Brazília ma po tejto stránke nenadchla. A ešte k tomu tie smoliarske dve štvrté miesta! Sklamanie striedalo sklamanie. Na jedného mladého človeka dosť veľa, nemyslíte? A pokiaľ ide o to moje fotenie… Fotila som tiež iba takým cestovným fotoaparátom, lebo špičkovú zrkadlovku som sa bála so sebou zobrať do Brazílie. Už doma nás upozorňovali, že je tam veľká kriminalita, nechcela som o ňu prísť.
Takže znechutená a rozčarovaná ste prišli zo svojho prvého juniorského svetového šampionátu, navyše vtedy ste stratili aj elitné senecké zázemie… Kam teda smerovali vaše kroky po predčasnom konci v Senci? Kto vás prichýlil? Kde ste potom po návrate z Brazílie pokračovali v sľubne rozbehnutej kariére?
Keď som skončila v Senci, začala som si hľadať klub, ktorý by bol blízko k môjmu bydlisku, kam by som to nemala ďaleko – a kde by som mohla ďalej výkonnostne rásť. Ďalej som chcela trénovať pod dohľadom skúseného trénera a odborníka na náš špecifický šport. Tak som našla AWK Červeník, ktorý je neďaleko Trnavy. Tam som pokračovala v tréningu pod vedením trénera Petra Raceka. Som mu veľmi povďačná, že ma zobral pod patronát. Som rada, že mi v Červeníku vtedy, keď bolo so mnou najhoršie, otvorili dvere a prijali ma za svoju. Keď Peter Racek musel z osobných dôvodov prestať trénovať, začala som chodiť na tréningy k reprezentačnému trénerovi Jánovi Ďalákovi do Trnavy. A hoci v slovenských pohárových súťažiach a na majstrovstvách Slovenska som stále zbierala body a umiestnenia pre AWK Červeník, častejšie ako tam, som bývala v Trnave (krátka odmlka). Je to dosť komplikované, ale ja som veľmi rada, že vďaka pochopeniu a ochote reprezentačného trénera sa zo mňa po odchode z AWK Červeník nestal totálny športový bezdomovec (smiech). Lebo aj k tomu sa už schyľovalo… Asi by som trénovala iba v Kráľovej pri Senci (smiech).
Rebeka, gymnázium a stredná škola umeleckopriemyselná v Bratislave, na ktorej ste tento rok zmaturovali, je umelecky zameraná škola. Vy tiež ste umelecky nadaný človek. Vysvetlite ako je možné, že ste sa dali na taký fyzicky náročný šport ako je pretláčanie rukou? Ide vôbec váš jemnocit v umeleckých rukách dokopy s hrubou fyzickou silou?
Výber strednej školy bol pre mňa jasný už dávnejšie. Vždy som totiž viac inklinovala k humanitným predmetom. Mala som radšej históriu, zemepis, umenie, kultúru ako fyziku, matematiku, či chémiu (smiech). Desať rokov som chodila do ľudovej školy umenia. Tak som si vybrala aj strednú školu, na ktorej som sa chcela vzdelávať v umení a v kreslení. Študovala som dejiny umenia. Veľmi rada kreslím, maľujem. Ale ešte radšej pracujem s hlinou. Je to veľmi tvárny materiál. Treba mu rozumieť. Treba ho mať rád (smiech). Z hliny rada modelujem postavy, figúry, zvieratká. Doma mám niekoľko svojich výtvorov, z ktorých mám radosť. Sú to hotové sochárske výtvory (smiech). Máte pravdu, že na modelovanie z hliny treba mať veľmi veľký cit v rukách. A samozrejme aj umelecké danosti. Ja som si ich zdedila po dedkovi Kamilovi Martinkovičovi, známom slovenskom architektovi. Aj moji bratranci a sesternice sú umelecky zameraní a zdatní. Dokonca vo väčšej miere ako ja. Ja som si vzťah k umeniu pestovala práve v ľudovej škole umenia. Desať rokov. Bolo mi tam dobre. Hoci som teraz na rozcestí, nerada by som tých desať rokov iba tak hodila za hlavu! V žiadnom prípade. Len si teraz od umenia dám krátku prestávku (smiech). Napokon, aj pri pretláčaní potrebujete okrem fyzickej sily aj ohromný cit pre súboj, pre taktiku. Za stolom musíte vedieť taktizovať… Za súťažným stolom treba vedieť bleskovo reagovať – a treba tiež vedieť, kedy na súperku pritlačiť, kedy vložiť do súboja všetky svoje sily, kedy trochu povoliť. Neustále si musíte cvičiť bleskovú reakciu a postreh. Aj ten súboj za stolom treba predsa modelovať (smiech). Samozrejme, taktiku si musíte najskôr veľmi dobre premyslieť v hlave (smiech).
S rodičmi bývate v Hrubom Šúri, na strednú školu ste chodili do Bratislavy, ste členkou AWK Červeník, no trénujete v Trnave a v Kráľovej pri Senci. Teraz budete chodiť na vysokú školu do Piešťan… Dosť veľký rozptyl miest, v ktorých sa pohybujete, kde sa vyskytujete. Ako ste to vlastne všetko stíhali? Kedy ste ako stredoškoláčka ráno odchádzali do školy a kedy ste sa z nej vracali?
Keď som bola stredoškoláčka, z domu som pravidelne odchádzala ráno o 4.50, lebo naša škola mala také špecifikum, že vyučovanie sa začínalo o 7.30 h. Do Bratislavy som cestovala s mamou, ktorá tam pracuje. Chvíľu som bola s ňou v práci, a potom som išla do školy. Domov som chodila približne o pol piatej. Všetko záviselo od rozvrhu v škole. A potom som išla trénovať. Počas týždňa som trénovala štyrikrát, niekedy iba dvakrát. Podľa potreby. A podľa fázy prípravy. Na tréningu som bola pravidelne hodinu a pol. Presne podľa toho, aký program a ktoré cvičenia mi pán tréner Ďalák naplánoval. Ako stredoškoláčka som sa pripravovala v Kráľovej pri Senci, kde sa mi venovala trénerka Dagmar Petrová. Niekedy som tréningové jednotky odcvičila aj v Senci, kde som vlastne začínala. Často som však cestovala aj za trénerom Ďalákom do Trnavy, ktorý sa ma ujal po odchode zo Senca, a ktorý ma trénuje dodnes. Samozrejme, niekedy toho všetkého bolo aj na mňa naozaj veľa. Niekedy som sa aj hnevala sama na seba (krátka odmlka). Najmä vtedy, keď mi nešli cvičenia a techniky, ktoré mi napísal pán tréner Ďalák. Vtedy som bývala aj dosť nepríjemná a zlostná (krátka odmlka). Šport je vždy o obetovaní. O tom, čo mu je človek ochotný zo svojho života venovať. Ak chcete v ňom niečo dokázať, musíte mu obetovať aj niektoré svoje záujmy (krátka odmlka). Ak chcete byť v športe dobrý, musíte sa naplno koncentrovať iba na športovú prípravu. Na tréning! Všetko ostatné musí ísť mimo. Ale podľa mňa to isté platí aj v iných veciach. V iných oblastiach života. Ja sa teraz zameriavam predovšetkým na šport, ktorý robím – a v ktorom som naozaj dobrá (smiech). Lebo chcem byť ešte lepšia (smiech).
Rebeka, od školskej súťaže Silná ruka po váš úspešný debut na majstrovstvách Európy v Gdansku prešli iba dva roky. Ako sa vám podarilo za také krátke obdobie vypracovať sa medzi absolútnu svetovú juniorskú špičku? Mali ste gény na pretláčanie v sebe? Aký šport ste robili predtým než ste sa začali naplno venovať pretláčaniu rukou?
Pred pretláčaním rukou som robila atletiku. Šprinty. Nie hody a vrhy. Hoci tréner chcel, aby som prešla od šprintov na vrh guľou. Všimol si, že mám silné ruky. Ja som nechcela. Bola som iba šprintérka. Doma mám bronzovú medailu z majstrovstiev Slovenska žiakov zo štafety 4 x 300 m. Takmer na každých pretekoch, ktoré som ako žiačka v atletike absolvovala, som skončila do 10. miesta. Vedela som bojovať, ale najrýchlejšia som nikdy nebola. Tá bojovnosť a húževnatosť mi z atletiky zostali. Ja som už raz taká (smiech). Keď sa pre niečo nadchnem, tak to robím totálne naplno. Bez úľav, bez nejakého zľahčovania. Viem sa koncentrovať na to, čo práve robím (smiech). Možno aj tam treba hľadať základy mojich úspechov, ktoré som dosiahla už ako juniorka do 18 rokov v pretláčaní. Hovorím ešte raz, v sobotu som sa bola v Senci spýtať, či ma zoberú – a v nedeľu som už trénovala! Nie v pondelok, alebo v utorok, hneď na druhý deň! A keďže od Lucie Debnárovej som dostala dobré základy aj po silovej, aj po technickej stránke, išla som výkonnostne i silovo veľmi rýchlo hore. Veľmi rýchlo som bola na Slovensku najlepšia. Konkurenciu som mala iba v mladých Ruskách, Litovkách, Ukrajinkách a tiež v dievčatách zo severu Európy. Tam je tiež pretláčanie rukou veľmi populárnym športom. Preto som už v Poľsku na ME vybojovala zlatú medailu v ľavej ruke. V pravej som mala ešte rezervy. Pravú ruku má každý človek silnejšiu… Navyše, pravačku som vtedy nemala ešte takú ´vysúťaženú´, lebo som ju mala zranenú. V nej som skončila druhá. Ale byť dvakrát vo finále ME hneď pri prvom štarte! To nedokáže každý (smiech).
Ako na vaše nečakané úspechy reagovali spolužiaci v škole, vaši rodičia, príbuzní a známi? Čo ich na tej vašej spanilej jazde počas majstrovstiev Európy v Poľsku, kde ste debutovali, najviac zaujímalo? Oslávili ste svoj zlatý debut na ME 2012 aj doma?
Samozrejme, že áno. A niekoľkokrát (smiech). V škole, v rodine, v klube. Každý chcel vedieť, ako mi v Poľsku bolo. Každému som musela o mojich úspešných zápasoch rozprávať, vysvetľovať, ukazovať fotografie. Pravda, okrem mamy, ktorá na ME v Poľsku bola so mnou. Bola mi veľkou oporou (smiech). Bola som rada, že ma mohla pri mojom krste ohňom na takej veľkej európskej súťaži povzbudzovať priamo z hľadiska. To bolo od našej asociácie veľmi pekné, že tam mohla so mnou byť. Škoda, že nemohla ísť so mnou aj do tej Brazílie… Ale to už je iná téma, na iný rozhovor. K tomu sa už teraz nechcem vracať (smiech). Veľmi si tiež vážim, že pán primátor Bratislavy Milan Ftáčnik mi za úspech v Poľsku odovzdal čestné uznanie. To je pre náš šport, ako aj pre celé pretláčanie rukou, veľké ocenenie. Pochvalu som vtedy dostala aj od pána riaditeľa školy a od ďalších ľudí. Ale najväčšiu poklonu mi po šampionáte zložila moja babka, ktorá žije v zahraničí. Veľmi ju potešila zlatá medaila, ktorú som získala. Bola na mňa veľmi pyšná. Tá sa veľmi tešila najmä z toho, že jej vnučka je najsilnejšia juniorka v celej Európe (smiech). To bolo od nej veľmi milé (smiech).
Pred dvoma – troma rokmi sa vo vašej rodine skloňovali medaily zo šampionátov. Tento rok sa však vo vašej rodine čoraz častejšie skloňovalo slovo maturita. Skočili ste strednú školu, na ktorej sa popri marketingu a reklame dá študovať aj dizajn nábytku a interiéru, či reštaurátorstvo drevorezieb alebo dejiny umenia. Kam ste teda zamierili po maturite? Na akej vysokej škole, a v akom odbore, bude pokračovať v štúdiu, aby ste sa naďalej nerušene mohli venovať pretláčaniu rukou?
Rozhodla som sa študovať fyzioterapiu. To je oblasť, ktorá ma už dávnejšie zaujala. Myslím si, že pri nej by som mohla využiť aj silu, aj cit, ktorý mám v rukách (smiech). Od tohto mesiaca budem poslucháčkou 1. ročníka Inštitútu fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie v Piešťanoch. To je škola, na ktorú ma podmienečne prijali, lebo v čase prijímačiek som ešte nemala ukončenú maturitu. Dohodli sme sa tak, že keď si skompletizujem maturitu, tak ma zapíšu do 1. ročníka riadneho denného štúdia. Začnem chodiť riadne do školy, keď sa tam udomácnim, možno požiadam vedenie školy o individuálny študijný plán. Ale to je zatiaľ ešte iba ´hudba budúcnosti´. Idem riadne študovať, uvidím, čo bude ďalej (smiech). Profesori sú však ku mne veľmi milí, na ich vystupovaní a konaní vidieť, že tomu, čo robia, aj rozumejú. Som veľmi rada, že som sa dostala práve na túto školu. Robila som prijímacie pohovory aj na FTVŠ v Bratislave, ale tam ma neprijali. Aj tieto prijímacie pohovory boli však pre mňa veľmi dobrou skúsenosťou. Fyzioterapiu som mohla študovať aj v Bratislave. Na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Bola som tam počas dňa otvorených dverí, zistila som si nejaké informácie – a rozhodla som sa pre Piešťany. V každom prípade aj po skončení strednej školy chcem zostať pri športe. Preto som sa rozhodla pre fyzioterapiu. Umenie, ktorému sa veľmi rada venujem od malička, mi zostane ako užitočné a pekné hobby. Ako koníček, ktorý mi pomôže kompenzovať ťažké cvičenie v posilňovni (smiech). Lebo ak chcem byť dobrá v pretláčaní rukou, musím trénovať, trénovať – a trénovať (smiech). Iná cesta k veľkému svetovému úspechu nevedie. A ja chcem byť najlepšia na svete! A nie iba ako juniorka, ale aj v tejto novej vekovej kategórii do 21 rokov – a potom aj medzi ženami. Svetový šampionát 2018 v Bratislave je pre mňa osobne veľmi veľkým lákadlom. Je to pre mňa veľká životná výzva, ktorú som prijala za svoju.
Zhováral sa Štefan Žilka
