Pri koncipovaní bezpečnostných a obranných stratégií Slovenska by bolo vhodné do nich zakomponovať mechanizmus, na základe ktorého by boli aktualizované napríklad v päťročných cykloch. Inak totiž tieto stratégie zastarajú a nezodpovedajú zmenenej bezpečnostnej či geopolitickej situácii. Pre agentúru SITA to uviedol Daniel Milo z mimovládnej organizácie Globsec.
Posledná bezpečnostná stratégia Slovenska bola schválená v septembri 2005.
Spolupráca na novej stratégii
Minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivan Korčok (nom. SaS) v polovici apríla vyhlásili, že budú spolupracovať pri tvorbe novej bezpečnostnej a obrannej stratégie. Chcú vypracovať dva nové dokumenty. Základnou úlohou bude podľa Mila zadefinovať bezpečnostné a obranné priority Slovenska, bezpečnostné záujmy a nástroje, akými sa majú dosahovať.
„Oba v súčasnosti platné dokumenty sú viac ako desať rokov staré a nezodpovedajú zásadne zmenenej medzinárodnej, geopolitickej a bezpečnostnej situácii,“ priblížil. Zároveň doplnil, že obe stratégie by mali byť základom hodnotovej a strategickej orientácie Slovenska, z ktorej by následne mali vychádzať ďalšie dielčie dokumenty a praktické kroky vlády v bezpečnostnej a zahraničnopolitickej oblasti.
Korčok s Naďom budú spolupracovať, ich tímy pripravia novú bezpečnostnú a obrannú stratégiu
Minulá vláda v zložení Smer – sociálna demokracia (Smer-SD), Slovenská národná strana (SNS) a Most-Híd síce schválila bezpečnostnú a obrannú stratégiu, no nepredložila ich na schválenie do Národnej rady SR. Problém s ňou mala predovšetkým SNS, ktorej prekážala charakteristika Ruskej federácie ako bezpečnostnej hrozby pre Slovensko. Milo považuje za paradoxné, že obe stratégie prešli bez akýchkoľvek problémov či pripomienok vládou a predstavovali vhodný kompromis v čase ich tvorby. „Napriek tomu sa z čisto politických dôvodov rozhodol predseda SNS Andrej Danko ich prijatie stopnúť. Nemyslím si však, že ich neprijatie naštrbilo vzťahy so spojencami, pretože stále boli platné stratégie z roku 2005, ktoré jasne pomenovali smerovanie Slovenska,“ vysvetlil odborník.
Dvojkoľajnosť v zahraničnej politike
Čo však mohlo byť podľa neho vnímané partnermi kontroverzne, bola dvojkoľajnosť v zahraničnej politike Slovenska. „Na jednej strane prezentovali vtedajší prezident SR (Andrej Kiska, pozn. SITA) a minister zahraničných vecí (Miroslav Lajčák, pozn. SITA) líniu jednoznačne postavenú na členstve Slovenska v Európskej únii (EÚ) a NATO a predseda parlamentu Andrej Danko, napriek spoločnej deklarácii troch najvyšších ústavných činiteľov, robil častokrát úplný opak. Napriek sankciám voči vysokým predstaviteľom Ruskej federácie sa s nimi stretával a spochybňoval svojimi výrokmi oficiálny postoj Slovenska, ale aj EÚ voči Rusku,“ ozrejmil Milo.
Na otázku agentúry SITA, či je Rusko pre Slovensko bezpečnostnou hrozbou, odborník odpovedal, že Rusko sa snaží oslabiť vnútornú jednotu a súdržnosť tak EÚ, ako aj NATO. Svojím konaním na Blízkom východe či v Líbyi podľa neho Rusko jednoznačne presadzuje svoje mocenské záujmy, ktoré idú proti záujmom zoskupení, ktorých je Slovensko členom. „Migračná kríza z roku 2015 bola, okrem iného, spôsobená aj ofenzívou Assadovho (prezident Sýrie Baššár al-Asad, pozn. SITA) režimu, pred ktorého jednotkami utekali stovky tisíc Sýrčanov. Skrytá podpora líbyjského generála Khalifa Haftara zo strany Ruskej federácie, ktorý sa snaží zvrhnúť medzinárodne uznávanú vládu v Tripolise, je ďalšou ukážkou snáh Ruska o rozširovanie svojho vplyvu v regiónoch susediacich s EÚ. No a v neposlednom rade, za našimi hranicami, na východnej Ukrajine, stále zomierajú ľudia v konflikte, do ktorého otvorene vojensky zasahuje Ruská federácia,“ priblížil Milo. Nepomenovať tieto hrozby a kroky v strategickom dokumente by bolo preto podľa neho chybou.
