Dr. Michaela Musilová je astrobiologička a astronautka NASA, ktorá si vyslúžila prezývku Marsonautka. Výskum tejto cieľavedomej Slovenky je taký dôležitý, že možno o pár rokov zmení životy nás všetkých. Hľadá totiž život na iných planétach, je riaditeľkou simulovaných marťanských misií a Červenú planétu chce ísť o pár rokov aj sama preskúmať.
V inšpiratívnom rozhovore s Michaelou Musilovou sa dozviete:
- kedy pošle NASA na Mars prvých astronautov,
- kedy bude môcť ľudstvo osídliť Mars,
- ako budú vyzerať mestá na Marse,
- ako sa budeme pohybovať po Marse bez skafandrov,
- uvažuje sa o umelej zmene atmosféry Marsu, aby sa podobal na Zem,
- ako budú vyzerať prvé komerčné výpravy na Mars,
- NASA premýšľa už aj o vláde a právnickom systéme na Marse,
- deti narodené na Marse kvôli inej gravitácii možno nebudú môcť ísť na Zem.
Čomu sa venujete?
Som astrobiologička, to znamená, že hľadám život mimo našej planéty, ale v rámci astrobiológie sa snažíme zistiť aj ako život vôbec vznikol tu na Zemi a že či my, ľudia, máme nádej na to, aby sme mohli žiť inde než na Zemi.
Táto práca ma aj doviedla k tomu, že som sa stala postupne veliteľkou vyše 30 simulovaných misií na Mesiac a Mars. Takto som aj získala prezývku Marsonautka, teda asonautka pre Mars, zatiaľ len v simulovaných misiách.
Ako ste sa dostali k takejto neobvyklej práci?
Od malička som mala veľký sen venovať sa astrobiológii, ale hlavne aj sa stať astronautkou. Na britskej univerzite University College London som si začala vytvárať túto svoju vlastnú cestu k astrobiológii, nakoľko sa vtedy nedala nikde študovať. Na univerzitu som sa dostala vďaka viacerým štipendiám a peniazom, ktoré som si zarobila cez rôzne práce počas strednej aj vysokej školy. Neskôr som sa dostala na americkú školu Caltech, ktorá v tom čase bola najlepšia univerzita na svete v mojom odbore. Po prvýkrát som sa tam približila k astrobiológii a zistila som, že v neďalekom NASA stredisku JPL sa venujú práve výskumu, ktorý ma zaujímal.
Žiaľ, zahraniční študenti nemohli pracovať pre NASA, ale ja som sa nenechala odradiť a podarilo sa mi získať výskumný grant na môj astrobiologický projekt, a tak som ako 21-ročná začala pracovať pre NASA. V roku 2014 som išla na moju prvú simulovanú misiu na Mars, ktorá dopadla veľmi dobre a potom neskôr ma požiadali, aby som sa vrátila ako veliteľka posádky. Niekoľko rokov na to ma zase NASA vybrala na simulovanú misiu na Havaji a čoskoro som dostala ponuku zostať na Havaji ako riaditeľka výskumnej stanice HI-SEAS, kde som simulované misie niekoľko rokov viedla.
Takže ste si sami úplne vydlaždili tú cestu za tým, čo ste odmalička chceli. Pracujete aj na Slovensku?
Moje hlavné pôsobenie je teraz v Amerike. Keď som si dokončila doktorát v 2015, rozhodla som sa, že sa vrátim na Slovensko, aby som pomohla veci posunúť vpred, čo sa týka vesmírneho výskumu a možností pre mladých ľudí a firmy vo vesmírnom sektore.
Slovensko sa aj vďaka snahe Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA), ktorej som pár rokov bola predsedníčkou, postupne stalo spolupracujúcim a neskôr pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry. A teraz aj vďaka tomuto máme na Slovensku vyše 50 firiem, ktoré pôsobia vo vesmírnom sektore.
Ja som však vedela, že na Slovensku jednoducho ten svoj výskum nemôžem robiť. Získať tu granty je veľmi náročné, ak človek v určitých kruhoch nemá kamarátov, takže som sa rozhodla, že budem Slovensku pomáhať, ale na diaľku.
Od roku 2018 mám takto jednu nohu na Slovensku, jednu v Amerike. Na Slovensku stále rozvíjam množstvo vzdelávacích a výskumných projektov cez moje občianske združenie Michaela Musilová, o.z., vyučujem a spolupracujem s dvomi slovenskými vesmírnymi firmami.
Ako vyzerá vaša každodenná práca?
Každý môj deň je úplne iný. Asi pol roka robím terénny výskum, idem priamo do rôznych extrémnych podmienok. Napríklad momentálne vediem projekt, ktorý sa volá Astro Koruna Zeme.
V rámci tohto projektu vediem expedície na najvyšší vrchol každého kontinentu a počas týchto expedícií pokračujem vo svojom astrobiologickom výskume pre NASA. Zbieram tam vzorky organizmov, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach, tzv. extrémofily. Zároveň tam vediem niekoľko vzdelávacích projektov s mladými ľuďmi a natáčam dokumentárne filmy. Takže taký rôznorodý projekt, ktorý ma berie na každý kontinent. Potom analyzujem svoje výskumné dáta a píšem z nich vedecké publikácie.
K tomu robím množstvo popularizačných aktivít, prednášam po celom svete a aktuálne pracujem na anglickej verzii knihy o mojom živote, Žena z Marsu.
Môžete nám povedať o vašom dokumentárnom filme, ktorý pripravujete?
Áno, minulý rok som už jeden vydala. Volá sa Hakuna Matata Kilimanjaro. Dokonca sa teraz premieta v rôznych končinách Slovenska v rámci festivalu Ekotopfilm. Film je o mojej prvej expedícii v rámci projektu Astro Koruna Zeme. Počas tejto expedície sme vyšli na najvyšší vrchol Afriky, Kilimanjaro. Film autenticky ukazuje našu výpravu a čo sme sa počas nej naučili. Pôvodne ho mal natáčať jeden profesionál, ale žiaľ to na poslednú chvíľu nevyšlo. Takže sme sa rozhodli, že to zoberieme do vlastných rúk a môj partner bol kameraman, ja som bola režisérkou a natočili sme film s malou lacnou kamerou.
Medzičasom sme natočili už dva ďalšie filmy. Jeden je o expedícii na Aconcagua, najvyšší vrchol Južnej Ameriky, a druhý o expedícii na Denali, najvyšší vrchol Severnej Ameriky. Na expedíciu na Denali som z finančných dôvodov išla sama, tak som aj film natáčala sama, čo bolo o to náročnejšie byť režisérkou a kameramankou v jednom. Teraz v januári ma čaká štvrtá expedícia do Antarktídy, tam pôjdem tiež sama kvôli tomu, že sa mi nepodarilo vyzbierať dostatočne veľa peňazí pre viac členov tímu. Dokopy bude sedem dokumentov – jeden pre každú expedíciu v rámci projektu Astro Koruna Zeme.
Čiže sa chystáte aj na Mt. Everest?
Áno, ak všetko pôjde ako má.
Na to sa budete musieť fyzicky asi poriadne pripraviť, nie?
Všetky tieto vrcholy sú náročné, dokonca Denali, na ktorom som bola v máji sa považuje za najnáročnejší zo všetkých vrcholov, náročnejší než Everest. Takže si hovorím, že keď som prežila aj prípravu na tú horu, aj expedíciu, tak dúfam, že Everest budem môcť zvládnuť tiež. Pri Evereste je náročná aj tá finančná stránka. Musím pre tú expedíciu vyzbierať veľmi veľa peňazí. Mám obavy, že peniaze na to, aby som išla na úplný vrchol asi nevyzbieram. Takže pôjdem tak vysoko, ako mi to peniaze povolia.
Porozprávajte nám o vašej predstave o živote na Marse. V akom časovom horizonte by sme sa tam mohli ako ľudia dostať a ako by neskôr mohol vyzerať život na Marse pre bežných ľudí?
Aktuálne to vyzerá tak, že do približne 15 rokov by ľudia mohli prvýkrát vkročiť na Mars a pravdepodobne pôjde o misie na 2-3 roky s posádkou asi 6 ľudí. Ak sa dovtedy technológie viac nevyvinú, cesta tam potrvá 7-8 mesiacov. Títo astronauti budú na Marse približne rok a potom zase pôjdu späť na Zem.
Na samotnom Marse budú robiť astrobiologický, geologický výskum a začnú budovať základne pre ľudí, aby tam mohli dlhšie pôsobiť. Na to, aby tam ľudia mohli bezpečne žiť dlhodobo, bude treba viac takýchto misií a potrvá to asi minimálne 30 rokov.
Medzičasom budeme musieť vymyslieť nejaký právnický systém fungovania, nejakú vládu, či to bude niečo medzinárodného, alebo či sa rozložia základne podľa toho, akú krajinu reprezentujú. Nejaký čas sa na tom už pracuje, sú rôzne teórie o tom, ako vytvoriť takéto medzinárodne „dediny“ na Marse.
Ďalšia vec, ktorá sa zatiaľ v teoretickej rovine rieši je to, ako si ľudia budú môcť založiť na Marse rodiny. Nevieme úplne presne, čo Mars spôsobí tým deťom, ktoré sa tam raz narodia. Oni sa totiž narodia v iných podmienkach gravitácie a prístupu k svetlu. Na Marse je približne tretinová gravitácia v porovnaní so Zemou a tam možno budú žiť najmä pod zemou, takže oni sa tomu budú musieť adaptovať. Je dosť možné, že takéto deti nebudú môcť cestovať na Zem, lebo tá zemská gravitácia by pre ne mohla byť príliš silná, tak, že by ich možno aj zabila pri pristátí na Zemi. Takže je veľa takýchto aj etických otázok, ktoré ešte musíme vyriešiť na to, aby sme tam mohli mať ľudí dlhodobo.
Aké podmienky by mali byť v tých základniach, aby tam astronauti dokázali prežiť? Čo potrebujú?
Také, ako keby boli na Zemi. Podobný tlak, vzduch, ktorý môžu dýchať. Tie stanice musia byť vybudované z takého materiálu, ktorý ochráni astronautov pred silným žiarením. Tiež tam hrozia dopady mikrometeoritov, takže tie steny musia byť hrubé a odolné. Preto sa aj napríklad navrhuje, že by tie prvé stanice mohli byť pod zemou, v takých lávových jaskyniach.
Veľa ľudí síce hovorí, že nie sme pripravení na to, aby sme žili pod zemou, postavme radšej stanice na povrchu. Tam by zas nemali byť okná, lebo sklo nepredstavuje dostatočnú ochranu pre astronautov, lenže tým pádom už rovno môžu byť pod zemou.
Mimo stanice bude možné pohybovať sa zatiaľ iba v skafandroch?
Áno, keď budú chcieť astronauti opustiť stanicu, musia si najprv obliecť skafander, ktorý ich ochráni pred tými náročnými podmienkami na povrchu Marsu, žiarením a tak ďalej. Astronauti na Medzinárodnej vesmírnej stanici majú obrovské skafandre, v ktorých môžu ísť von aj na niekoľko hodín robiť výskum, ale tie vážia aj 150 kilo.
Skafandre pre Mars musia byť podstatne ľahšie, čo tým pádom znamená, že nebudú až také odolné. Napríklad tie, čo mali astronauti na Apollo misiách na Mesiaci, niektoré boli na konci misie úplne potrhané, lebo ten materiál na povrchu mesiaca je veľmi ostrý. Keby tam boli dlhšie, tak by hrozilo, že by mali diery v skafandri. Takže hľadáme kompromis, aby to bolo bezpečné pre astronautov dlhodobo, ale zároveň aby sa v tom vedeli vôbec pohybovať a pracovať.
Ako by to teoreticky mohlo fungovať, aby ľudia nemuseli von chodiť v skafandroch? Vybudovali by sa nejaké obrovské budovy, ktoré by fungovali ako mestá?
Úplne prvé základne, ktoré najprv budú postavené pre šesť ľudí, sa pravdepodobne do konca storočia rozrastú do siete staníc, ktoré asi budú prepojené tunelmi, aby si ľudia nemuseli stále na seba dávať skafander, keď budú chcieť ísť z jednej budovy do druhej.
V ďalekej budúcnosti by teoreticky existovala aj možnosť „teraformovať“ Mars. To znamená, že by sme sa pokúsili vytvoriť pozemské podmienky na Marse napríklad tým, že by sme okolo celého Marsu vytvorili umelé magnetické pole, čo by bol naozaj obrovský, technický kúsok. To pole by chránilo povrch Marsu pred silnými slnečnými vetrami, ktoré my na Zemi cítime väčšinou len ako krásnu auroru borealis.
Tým, že Mars nemá takú úžasnú atmosféru a magnetické pole ako Zem, tak tieto vetry strhávajú zvyšok atmosféry, čo zostal na Marse. A to spôsobuje náročné podmienky na povrchu a silné žiarenie. Takže prvý krok pre teraformovanie je ochrániť celú planétu umelým magnetickým polom. Až potom sa postupne môžeme snažiť meniť aj atmosféru Marsu. Musíme ju zhustiť, aby vznikol na Marse silnejší tlak, pretože tam voda aktuálne dlho nevydrží v tekutom stave. Prechádza zo stavu ľadu do stavu plynu. Ale ak spravíme hustejšiu atmosféru, zvýšime aj tým pádom ten tlak, tak možno časom by tam opäť mohli aj tiecť rieky. Postupne na Marse snáď vďaka organizmom zo Zeme zúrodníme aj pôdu.
Ale to sa už bavíme o stovkách, možno tisícoch rokov, aby sme postupne rôznymi procesmi mohli tú planétu meniť na niečo podobnejšie Zemi. Predtým, než sa do takého niečoho pustíme, musíme ale vyriešiť rôzne politické a etické otázky spojené s tým, či by sme sa do takého niečoho mali vôbec pustiť.
Spomínali ste, že tam kedysi tiekla voda, takže je dokázané, že na Marse niekedy bol aj život?
Zatiaľ nemáme dokázané, že tam vyslovene existoval, ale podmienky pre život tam teoreticky boli. Vieme, že približne pred tromi miliardami rokov na Marse tiekla voda, boli tam rieky, dokonca aj jazerá, možno oceány. A to bolo v období, keď približne aj na Zemi začal vznikať život. Tak si hovoríme, že keď na Zemi boli podobné podmienky a tu vznikol život, prečo nemohol vzniknúť v tom istom čase aj na Marse?
Len potom sa Mars dramaticky zmenil, stratil magnetické pole, slnečné vetry strhli atmosféru a vznikli takéto náročné podmienky, ktoré tam sú teraz. Ak tam však nejaký život aj pred tromi miliardami rokov vznikol, možno sa skryl pod zem. Možno tam aj v dnešnej dobe existuje, len je skrytý niekde, kde sú podmienky príjemnejšie.
Ako by mohol vyzerať každodenný život pre prvých osadníkov na Marse? Aký dopad by mali nedostatok gravitácie a vysoká radiácia na ľudské telo?
Tým, že tam je gravitácia približne tretinová porovnaní so Zemou, človek sa bude cítiť ľahší, veci, ktoré bude niesť, mu nebudú pripadať až také ťažké, čo pomôže napríklad s tým nosením skafandrov. Obliekanie a vyzliekanie skafandrov môže ale každý deň zabrať aj niekoľko hodín. Je to aj preto, že pred návratom do stanice budú musieť ľudia zo seba povysávať marťanský prach, aby nekontaminoval vnútro stanice.
Každá takáto expedícia do terénu bude veľmi časovo aj fyzicky náročná. Astronauti na marťanských staniciach budú pravdepodobne musieť cvičiť aj pár hodín denne, tak ako to robia astronauti na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Inak by im začali opadávať svaly, chabnúť kosti a možno by neprežili cestu späť na Zem.
Pre ľudí budú však psychické problémy najťažšou časťou misií na Mars. To je niečo, čo podľa mňa môže úplne zničiť dlhodobú misiu na Mars. Keď nevyberieme tú správnu posádku, aby si spolu rozumeli počas niekoľkoročnej misie, tak tí ľudia sa môžu pohádať, môžu nastať medziľudské problémy. Na tom môže skôr stroskotať misia na Mars než na tom, že sa pokazí raketa.
Ako by sa mohli vyvíjať také oblasti ako turizmus a výskum na Marse? Myslíte si, že si na Mars už nejaké tie súkromné spoločnosti brúsia zuby? Akú budú mať práve oni úlohu pri kolonizácii Marsu?
Zatiaľ sú súkromné spoločnosti v tom vesmírnom sektore celkom dôležité, lebo pomáhajú vesmírnym agentúram. Napríklad NASA už nemusí vyvíjať úplne všetko pre vesmíre misie, ako rakety a skafandre, ale môže sa sústrediť na výskum. Rakety či skafandre si môže prenajať od súkromných spoločností. Takže firmy sú kľúčové v tom, aby sme urýchlili naše šance sa na ten Mars dostať.
Háčik je v tom, že veľa vlastníkov vesmírnych firiem sa stávajú veľmi arogantnými a myslia si, že môžu robiť, čo chcú. To je problematické, keď nerešpektujú zákony a medzinárodné dohody, a to sa môže stať aj počas misie na Mars. Takže teraz sa pracuje na tom, aby sa vyvinuli omnoho lepšie pravidlá pre kontrolu takých spoločností.
Prvá misia na Mars s ľudskou posádkou bude pravdepodobne medzinárodná. Spojí niekoľko vesmírnych agentúr, komerčné firmy, aj iné mimovládne organizácie. Jedine takouto veľkou medzinárodnou spoluprácou to bude úspešná misia.
Turizmus na Marse je dosť ďaleko v budúcnosti, ale môže sa z toho stať zdroj financií pre firmy, mimo spolupráce s vesmírnymi agentúrami. Budú ale musieť vymyslieť, ako ľudí zabávať počas dlhej cesty na červenú planétu, ak dovtedy nevymyslia nejaký spôsob zrýchlenia cesty alebo uspatia na niekoľko mesiacov.
Sú nejaké veci, ktoré ešte nie sú úplne dotiahnuté na to, aby tam tí ľudia mohli bezpečne prežiť? Ktoré sú najväčšie technologické alebo iné výzvy, s ktorými bojujete?
Je toho celkom dosť. Rakety ešte nie sú vyvinuté pre spiatočnú cestu na Mars aj s ľudskou posádkou. Pôjde o rakety, ktoré budú musieť byť veľmi veľké, aby odviezli všetky zásoby vody, jedla, kyslíka a všetkého, čo budú potrebovať ľudia na trojročnú misiu. Vývoj skafandrov je už na dobrej ceste.
Pracuje sa tiež na systéme, v ktorom sa zrecykluje ľudský odpad, aby sme ho použili na pestovanie rastlín a vytvorili takýto udržateľný okruh. Nemáme ešte úplne premyslené, či si dokážeme vytvárať vlastný kyslík pomocou rastlín dlhodobo. Už sa ale testovalo, že by sme vedeli rozložiť vodu na Marse na kyslík a vodík.
Najväčšou výzvou sú však práve tie ľudské faktory. Kto sú tí najlepší ľudia, ktorých by sme mohli poslať na Mars? Akým problémom by tam mohli čeliť a ako ich vyriešiť? Aby sme našli všetky odpovede, musíme spraviť omnoho viac dlhodobých simulovaných misií a stupňovať náročnosť podmienok. Ako vo filme Marťan, keď sa niečo zlé stane v skutočnosti na Marse, tak pomoc je veľmi ďaleko a človek si musí vedieť poradiť sám.
Už máte nejakých dobrovoľníkov, ktorí sa hlásia?
Veľa ľudí sa zaujíma o cestu na Mars, ale ešte nie sme v stave pripraviť spiatočnú misiu na Mars, ktorá by bola bezpečná pre ľudí. Jednosmerné misie sa neplánujú, nakoľko sú považované za neetické. Keď o tých cca 15 rokov nastane čas, určite by som sa chcela prihlásiť tiež, lebo je to niečo, na čom pracujem celý život a chcem tam ísť robiť niečo užitočné pre ľudstvo. Pomohla by som s prípravou prvých základní pre ľudí a ako astrobiologička by som tam hľadala stopy života v lávových tuneloch na Marse.
Ak vás rozhovor s Michaelou zaujal a chcete podporiť jej astrobiologický výskum, pozrite si jej webovú stránku. Michaelu nájdete aj na sociálnych sieťach: Instagram, Facebook.