BRATISLAVA 20. júna 2017 (WBN/PR) – Pred pár dňami pokrstila Barbora Rakovská knihu Tomas World Expedition a to pravým šafranom z Maroka. Šafran priniesol zo svojich exotických ciest po svete jej autor Tomáš Vilček. Počas roka sám precestoval veľkú časť sveta a nevyhol sa ani pomerne obávaným krajinám, ako sú Irán alebo Afganistan. Cestoval iba s jedným batohom a notebookom, do ktorého poctivo zapisoval všetky zážitky a vydával ich vo forme blogu.
Pozrite si VIDEO reportáž z krstu:
Čo bolo pre Tomáša na celej ceste najťažšie?
„Najťažšou úlohou bolo vysvetliť rodičom, že ich syn, ktorý vyštudoval právo, ide na celý rok cestovať po svete a navyše úplne sám. Až keď som prvýkrát rodičom skypoval z Iránu a bol som obklopený rodinou v šatkách, u ktorej som hosťoval, tak sa trošku upokojili. Uvedomili si, že aj keď sme rozdielni, všade žijú dobrí ľudia. Práve ľudia ma na celej ceste prekvapili najviac. Vždy som natrafil na takých, ktorí boli ochotní pomôcť. Predsudky, ktoré máme, sú často úplne zbytočné.“
V knihe Tomas World Expedition odhaľuje aj citlivé rozhovory s miestnymi, ktoré odzrkadľujú obraz jednotlivých krajín. Tento skutočný príbeh vás vtiahne do silných exotík tak autenticky, až zabudnete, že sedíte doma a čítate knihu.
„Jeden rok, od augusta 2014 do júla 2015, na ceste okolo sveta, dokumentujem svoje dobrodružné kroky a nezabudnuteľné zážitky,“ popisuje Tomáš. „Spočiatku aktuálnymi príspevkami na sociálnej sieti, neskôr albumami fotiek a blogmi. Pozitívne ohlasy ma časom motivovali k tomu, aby som vytvoril prepracovanejšiu verziu blogov v kombinácii s tými najpútavejšími fotkami. Motivovali ma ku knihe.“
Prečítajte si úryvok z knihy Tomas World Expedition:
Jedinečná atmosféra Austrálie
Drsná austrálska divočina sa môže pochváliť priestranným teritóriom plným slobodného života a nedotknutej prírody. V Austrálii oslavujem Vianoce, prelom rokov a počas stopovania či couchsurfovania spoznávam mnoho inšpirujúcich ľudí.
Kto ste? Prečo ste sem prišli? Ako dlho zostanete? Kam pôjdete? Máte dosť peňazí? Se-dím na imigračnom oddelení, mrznem v silnej klíme a rozrušene sledujem premotivovanú pracovníčku. Austrálska kapitola sa nezačína príjemne. Prilietam do Darwinu, hlavného mesta Severného teritória, a policajti ma berú bokom. Som zrejme nápadný. Veľký batoh, dotrhané žabky na nohách, neznáma krajina pôvodu, žiadna letenka von z Austrálie. Striktnú imigračnú politiku Austrálie pociťujem na vlastnej koži ihneď po príchode. Dvadsať minút trčím na imigračnom a čakám na ďalšie pokyny.
„Madam, do Austrálie som prišiel cestovať. Žiadne iné úmysly nemám. Precestujem na-plánovanú trasu a frčím ďalej na Nový Zéland,“ otváram počítač a ukazujem jej trasu svojej cesty, fotky z iných krajín či pečiatky v pase. „Peniaze mám. Pozrite, dvesto dolárov.“
„Dvesto dolárov? Tie vám vystačia na tri dni. Viete, ako šialene drahá je táto krajina?“ s vypleštenými očami si ma naďalej premeriava.
„Viem, no dokážem cestovať veľmi lacno. Dvadsať dolárov na deň mi stačí. Potom si vytiahnem ďalšie peniaze.“
„Kam pôjdete spať?“
„Austrália má mnoho kempov a ja mám stan. Idylka v austrálskej prírode.“
„Musíte sa preukázať dostatočnou sumou na účte. Aspoň tisíc dolárov.“ Otváram internet banking.
„Dvestotridsať eur? To vám na Austráliu nestačí.“
„Mne však financie na cestu prichádzajú postupne, nie je to žiaden problém. Keď sa mi minú, zavolám kamošovi, s ktorým som dohodnutý.“
„Tak mu zavoláme hneď. Musí mi potvrdiť, že to sedí, že sa naňho môžete spoľahnúť.“
Sakra, veď nevie plynule po anglicky. Vytáčam číslo na Slovensko a radšej volám svojej tete. V nedeľu večer sleduje v kruhu rodiny televíziu a austrálsky telefonát z imigračného ju zaskočí. Napriek tomu pritakáva na všetko, čo pracovníčka potrebuje počuť, a ubezpečuje ju o mojich plánoch v Austrálii. Vďaka Veronike mi nakoniec umožňujú vstup do krajiny. Hodinové vypočúvanie sa končí.
Prvýkrát sa ocitám na južnej pologuli. Za sebou mám dvadsaťtisíc pozemných kilomet-rov. Sú tri hodiny v noci. V tomto čase z letiska nikam nejdem. Rozkladám spacák pod lavičku a spím do jedenástej. Hneď pri východe z letiska dostávam facku. Je neskutočne horúco a dusno. Nasávam vôňu vyschnutého ihličia a trávy. Vôňa Austrálie je veľmi špecifická. Ihneď viem, že som na novom kontinente. Pekne upravené parky, rovné cesty, moderné autá. Všetko je také iné, divné, civilizovanejšie. Je to kultúrny šok. Nečudo, štyri mesiace v ázijských krajinách mi zdeformovali vnímanie. Po chodníku idú akísi černosi s bosými nohami a v dotrhaných tričkách. Chladné výrazy tváre budia rešpekt. Hrozne smrdia a opití sa potácajú zo strany na stranu. Kto sú?
Milan Buno, literárny publicista