Austrálčanka Claire Dunn opustila pohodlie mestského života, úspešne rozbehnutú kariéru a päťročný vzťah, aby si v čistej prírode postavila skromný prístrešok, lovila vlastné jedlo, chodila na nekonečné prechádzky a na 365 dní si vyskúšala jednoduchý život bez mydla i zápaliek.
„Vyhorená“ aktivistka
Mladá environmentálna aktivistka, ktorá pracovala pre organizáciu Wilderness Society, sa po rokoch v kancelárii s neustále vyzváňajúcim telefónom zrazu cítila úplne oddelená od životného prostredia, za ktorého záchranu tak úpenlivo bojovala. Jedného dňa sa stres natoľko vystupňoval, že vtedy 31-ročná Claire už len bezvládne ležala na zemi kancelárie a snažila sa nájsť energiu na prežitie ďalšieho dňa. „Snažila som sa prinavrátiť to čaro, zvýšiť tempo, robiť dlho do noci a neustále si opakovať, aké obrovské privilégium je pracovať na tejto pozícii. Nič však nikdy nebolo úplne dokončené, nič sa nezastavilo. Bola som zavretá v kancelárii a stratila som každodenný kontakt s prírodou. Život, ktorý bol kedysi mojou najväčšou vášňou, ma zrazu požieral,“ vysvetlila „vyhorená“ rodáčka z austrálskeho Newcastlu.
Útek do divočiny
V tom čase sa jej v e-mailovej schránke objavila ponuka na kurz o prírodnej filozofii. „Išlo o tréning prežitia v divočine. Robili sme všetko od zakladania ohňa bez zápaliek, spánku v prístreškoch z listov, prechádzok so zaviazanými očami v buši na zlepšenie orientácie. Cítila som sa zrazu tak živo, niečo sa vo mne prebudilo. V tom čase som začala snívať o úteku do divočiny,“ uviedla Claire.
Aktivistka dala výpoveď a zapísala sa na niekoľko podobných kurzov, ktorými obohatila svoje vedomosti a zručnosti. Dlhodobé pobyty v prírode však žiaden z nich neponúkal. Podľa hesla „kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie“ Claire oslovila organizátorov kurzov prežitia, ktorí jej ochotne vyhoveli a na jej podnet dokonca zakúpili pozemok neďaleko austrálskeho Graftonu, kde sa spolu s piatimi ďalšími účastníkmi pustila do unikátneho ročného dobrodružstva v divočine.
Oheň, lov, nekonečné prechádzky a slzy
Zo šiestich účastníkov – troch mužov a troch žien – po niekoľkých týždňoch zostala v programe sama. Ukázalo sa, že nie všetci očakávali rovnaký zážitok a malá skupinka zrazu začala pripomínať reality šou. V buši sa vytvoril jeden pár, druhý muž odišiel do armády, tretí pravidelne unikal z prírody do mesta, kde nakoniec zostal. Posledná zo žien sa zaľúbila do jedného z inštruktorov, ktorý im dával lekcie o miestnom vtáctve a Claire sa v buši zrazu ocitla sama. „Každý získal presne to, čo potreboval,“ myslí si Austrálčanka, ktorá si v buši vlastnoručne postavila šikovný príbytok. Nasledujúce týždne zakladala oheň tou najstaršou metódou, zjedla pytóna i klokana, vyrábala kožu, plietla košíky a chodila na nekonečné prechádzky. Občas si poplakala, tancovala nahá v daždi, skúšala dlhý pôst, kráčala bez topánok a zbierala plody z komunitnej záhrady. Pozorovala, analyzovala a absorbovala všetky nové skúsenosti, na základe ktorých teraz, o štyri roky neskôr, vydala knihu My Year Without Matches: Escaping the City in Search of the Wild (Rok bez zápaliek: Únik z mesta za hľadaním divočiny).
„Tento zážitok ma zobral na miesta, o ktorých som ani netušila, že existujú. Prebádala som nielen vonkajšiu divočinu, ale aj tú v mojom vnútri,“ prezradila Claire o novej skúsenosti. Mydlá, šampóny či deodoranty jej vôbec nechýbali. „Triesloviny v jazerách moje vlasy úplne rozžiarili. Cítila som sa lepšie, než ako keby som vyšla zo salóna – v lete to bolo úžasné, v zime to už bolo horšie. S ohňom som sa až tak nepriatelila – mala som pľuzgiere vo veľkosti mincí, ktoré často krvácali,“ spomína aktivistka, ktorej po 365 dňoch začal chýbať komfort mesta.
Návrat k zápalkám a paradoxom
„Bola som už pripravená na návrat. Chýbali mi kaviarne, filmy, príležitosti, kedy by som si obliekla pekné šaty a moji priatelia. Potom mi zrazu mesto pripadalo až prehnane podnetné, medzi štyrmi stenami som zasa pociťovala klaustrofóbiu,“ spomína Claire, ktorá nasledujúce tri roky strávila písaním knihy.
Rok v neskazenej prírode mladú Austrálčanku veľa naučil. „Pre ženy bolo vďaka feminizmu veľmi oslobodzujúce vymaniť sa z obmedzení. Poučenie, ktoré som si z toho zobrala bolo – môžeš robiť čokoľvek, čo chceš. Vysvetlila som si to však tak, že musím robiť všetko a musím to robiť skutočne dobre. Teraz sa snažím spomaliť a uvedomiť si, že v živote nás najviac napĺňa, keď toho robíme menej, keď nájdeme to, čo nás najviac teší a nič neodpútava našu pozornosť. Mala som veľké obavy, že nezvládnem rok v divočine, ale čo by to znamenalo? Nesúdil by ma predsa nikto okrem mňa samotnej,“ dodala aktivistka.
www.claire-dunn.com, www.theherald.com.au
