Bol to práve Jozef Vengloš, ktorý ma v roku 1969 trénoval vo VSS Košice, keď sa vrátil domov z Austrálie. V roku 1970 môj prestup z Košíc do pražskej Sparty Praha bol hotový na 99 percent, no pán Vengloš ma nechcel pustiť a prehovoril ma, aby som zostal v Košiciach. Najmä jeho zásluhou už hotový prestup stroskotal… V prvej chvíli som sa na neho nahneval, že mi odchod do Sparty zmaril. Postupom času sa nám v Košiciach začalo dariť a ja som si uvedomil, že bolo dobré, že som vo VSS zostal. V roku 1972 som z Košíc odišiel do Slovana Bratislava. O rok neskôr sa do Slovana vrátil aj Jozef Vengloš, ktorý na Tehelnom poli dlhé roky ako hráč pôsobil. Doviedol nás k dvom titulom majstra Československa a k víťazstvu v Československom pohári. Dlhé roky sme spolu boli vo vtedajšej československej reprezentácii. Vyhrali sme spolu ME 1976 v Belehrade. V sezóne 1983/1984 sme spolu boli v realizačnom tíme portugalského tímu Sporting Lisabon. Jozef Vengloš si ma vybral za svojho asistenta. To isté urobil v sezóne 1995/1996, keď sme spolu pôsobili pri reprezentácii Ománu.. Takže vidíte, že ja mám s ním naozaj veľmi dlhú väzbu a veľmi pekné zážitky (smiech).
Takže vy ste boli a zostali ste jeho hráčom?
Áno. Presne tak by som to mohol povedať. Boli sme akoby zviazaní nejakou neviditeľnou spoločnou niťou (smiech). V každom období môjho futbalového života sa naše cesty riadením osudu zázračne stretli. Ako keby sme sa navzájom vyhľadávali a potrebovali spolu fungovať. Rozumeli sme si ako hráč a tréner. Boli sme na rovnakej vlnovej dĺžke aj ako hlavný kouč a jeho asistent – a rozumieme si aj teraz už v staršom veku ako kolegovia – tréneri. Mám pocit, že my dvaja sme si názorovo sadli predovšetkým po ľudskej, nie iba po odbornej futbalovej a trénerskej stránke.
Čo si na ňom najviac vážite, čo na svojom dlhoročnom trénerovi a neskôr aj blízkom spolupracovníkovi obdivujete?
Keď pán Vengloš prišiel do Košíc, mal iba 34 rokov. Vtedy ešte nebol vo FIFA a UEFA a v týchto svetových a európskych futbalových štruktúrach. Dnes má vo svete iné meno. Každý o ňom vie. Ja som ako tréner pochodil poriadny kus sveta. Keď som bol v Ázii, v Číne, v Hongkongu, alebo hocikde inde, všade o ňom vedeli. Kde som sa odvolal na neho, všade, na každej národnej federácii, ho poznali. Opakujem ešte raz: keď prišiel do Košíc, mal iba 34 rokov. Dnes ligové súťaže pokojne hrajú aj 39-40-roční futbalisti. On už ako 34-ročný mal za sebou tri roky trénovania v Austrálii. Bol mladý a ambiciózny – a chcel s nami niečo dokázať. My vo VSS sme v tom čase boli zvláštne mužstvo. Jesennú časť ligovej súťaže sme mali dobrú, no na jar sme pravidelne končili na ôsmom, deviatom, desiatom mieste. On bol prvým trénerom, ktorý priviedol VSS na medailovú pozíciu! Zo všetkých trénerov, ktorí viedli VSS Košice, to dotiahol najďalej. Prečo sa mu to podarilo? Lebo bol mimoriadne náročný a nebál sa pri vedení tréningov uplatňovať novinky, ktoré sa v Austrálii naučil. Bol na nás tvrdý a všetko sme museli odtrénovať v takom rozsahu, ako on určil. Na tom vždy trval a dokázal si to presadiť. Aj keď najmä starší hráči reptali, vedel ich presvedčiť o svojej pravde. To na ňom najviac obdivujem. Jeho vytrvalosť, trpezlivosť, ambicióznosť a chuť niečo v živote dokázať. Vytrvalo vedel ísť za svojim cieľom. To bolo jeho veľké plus.
V čom bol takým novátorom, motivátorom a priekopníkom, že sa vám v lige tak darilo? Veď v sezóne 1970/1971 ste dlho dýchali na krk vtedy majstrovskej a slávnej Trnave a nakoniec v spoločnej federálnej lige ste skončili hneď za ňou – na 2. mieste. Ako sa vám to podarilo?
Ako prvé mužstvo z Európy sme zimnú a letnú kondičnú prípravu absolvovali vo vysokej nadmorskej výške. Časť každej prípravy na nový súťažný ročník ligy sme prežili na sústredení vo Vysokých Tatrách. Už v roku 1970 sme sa v tomto vysokohorskom prostredí pripravovali. Ostatní tréneri to nevedeli. Jozef Vengloš to ako prvý robil z tých známejších trénerov. Bol zanieteným priekopníkom tohto trendu. Majster Európy do 23 rokov. S trénerom Václavom Ježkom bol majster Európy. Po triumfe na ME 1976 v Belehrade jeho kariéra išla prudko hore. Dovolím si tvrdiť, že Jozef Vengloš zo všetkých československých a slovenských trénerov najviac preslávil náš futbal vo svete. Zo všetkých trénerov sa najviac dokázal presadiť vo svete. Aj za toto si zaslúži moje uznanie a obdiv.
Viete ako to dnes vo svete chodí… Všade sú rozhodujúce výsledky. Keď človek má výsledok, tak ho tam chcú. Keď nemá, má smolu. Ján Pivarník
Kde teraz pôsobíte?
Naposledy som bol v Kuvajte. Žiaľ, ani mňa neobišla moderná choroba bývalých ligových futbalistov a dlhoročných reprezentantov. Mal som problémy s bedrovým kĺbom. To je taká naša moderná choroba (smiech). Mal som problém, musel som podstúpiť operáciu. Už rok som po nej. Zdravotne som teraz už v poriadku. A keďže si myslím, že ešte nie som taký starý, aby som už sedel doma iba pri televízore s papučami na nohách, uvažujem vrátiť sa k trénerstvu. Ešte by som chcel ísť trénovať do zahraničia. Pracujem na niečom… Mám nejaké angažmán rozpracované. Ak všetko dobre pôjde, v lete by som sa chcel na trénersku lavičku vrátiť.
Dlhé roky ste pôsobili v krajinách okolo Perzského zálivu, v arabskom svete, kde to európski tréneri nemajú ľahké?
Ja som tam prvýkrát začínal v roku 1985. Predtým tam bol trénerom pán Karol Borhy. V sezóne 1982/1983 v Kuvajte pôsobil Ladislav Kačáni. Ja som prišiel až po ňom. Mojim šťastím bolo najmä to, že s úplne neznámym mužstvom Al Fahaheel Sport Club sa mi podaril neuveriteľný úspech. S jedným slabým klubom sme vyhrali Emirov pohár. To bol pre mňa odrazový mostík ako hrom. Preto som v arabskom futbalovom dianí vydržal tak dlho. Mal som výsledky, ktoré mnohí iní tréneri nemali. Boli tam krásne výsledky, tak majitelia tých klubov mi dôverovali a nechali ma trénovať. Viete ako to dnes vo svete chodí… Všade sú rozhodujúce výsledky. Keď človek má výsledok, tak ho tam chcú. Keď nemá, má smolu. V tom lepšom prípade ho majitelia klubov zaradia na čakačku. Lebo v arabskom svete je momentálne pretlak kvalitných trénerov. Na lavičky tamojších najmä bohatých klubov sa veľmi tlačia tréneri z Holandska, Anglicka, Talianska, Nemecka, ba dokonca aj z Južnej Ameriky. Preto nie div, že dostať sa tam k ligovému alebo reprezentačnému mužstvu je veľmi ťažké. Pre našich trénerov je mnohokrát nemožné dostať sa do tejto trénerskej špičky.
Vy ste stále v tej špičke?
Áno. Tam sa to tak nejako vyvinulo… Vyhral som spomínaný Emirov pohár a zrazu som bol ich. Zrazu na mňa nedali dopustiť a boli radi, že u nich trénujem. Mnohí tvrdili, že slabé mužstvo pohár vládcu krajiny vyhrať nemôže. A nám sa to nejakým zázrakom podarilo (smiech). To bol štart do tamojšej futbalovej smotánky. Zisk Pohára vládcu, toho človeka, ktorý vládne v krajine, mi v Kuvajte otvoril dvere prakticky všade. Svoj pohár má aj korunný princ, hrá sa tam liga a ďalšie súťaže. Jednoducho, futbal v arabských krajinách napredoval míľovými krokmi. Divili by ste sa, aké sú tam ideálne podmienky pre futbal. Dôkazom toho budú aj MS 2022. Som presvedčený, že v Katare budú krásne majstrovstvá sveta. Oni urobia všetko preto, aby sa o tom svetovom šampionáte dlho vo svete hovorilo. Pozvú odborníkov z celého sveta. Ich prácu kráľovsky zaplatia, len, aby pripravili šampionát, aký futbalový svet ešte nezažil. Bude to demonštrácia ich bohatstva, ich záujmu o tento populárny šport.
Pri tomto konštatovaní vychádzate z toho všetkého, čo ste v arabskom svete za tých 25 rokov trénerskeho pôsobenia zažili?
Áno. Stačí sa mi v spomienkach vrátiť päť rokov dozadu. Stačí si pripomenúť, akí svetoví hráči tam pred štyrmi – piatimi rokmi pôsobili. Ako tréner som napríklad viedol mnohonásobne najlepšieho futbalistu Afriky Gheorga Weaha. V Katare pôsobil napríklad aj bývalý slávny argentínsky reprezentant Gabriel Batistuta. Pamätám si, že vtedy už hral iba tak na pol plynu, aby sa nepovedalo, no platili ho kráľovsky. Za dva roky v Katare zarobil viac ako za celý svoj angažmán v Taliansku. Priamo v akcii som sledoval takých špičkových hráčov, ktorých som dovtedy videl iba v televízii alebo som o nich čítal v novinách a časopisoch (smiech). Mám na mysli bratov de Boerovcov, Hierra, Caniggiu, alebo teraz kapitána majstrov sveta z roku 2006 Taliana Cannavara. Neuveríte, ale medzi tým slávnym španielskym reprezentantom Josepom Guardiolom, ktorý dnes trénuje FC Barcelona, a mnou sa pred sezónou 2005/2006 rozhodovalo, kto bude trénerom jedného mužstva. On v rokoch 2003 – 2005 hrával v Al Ahlí Dauha, ja som trénoval v Katare. Nakoniec som ten konkurz na arabský spôsob vyhral a on je teraz oveľa slávnejším trénerom v Barcelone ( smiech). Proste arabskí šejkovia majú neuveriteľné peniaze a dokážu ich investovať do futbalu. Veľmi veľké peniaze. Dôkazom ich záujmu o futbal sú krásne a supermoderné štadióny. Angažovali tiež skúsených špičkových hráčov z celého sveta, aby pri nich mohli vyrásť ich domáce talenty. Kráľovskými platmi ich získali do klubov, aby svojou hrou potiahli tých domácich hráčov. Je to múdra politika, lebo hoci títo futbalisti majú vek už cez 35 – 37 rokov, majú mladým a perspektívnym domácim hráčom čo odovzdať. Môžu sa s nimi podeliť so svojimi bohatými skúsenosťami.
Takže opäť vám srdce piští za tým, aby ste sa vrátili na lavičku nejakého ligového tímu v regióne Perského zálivu, respektíve Blízkeho východu?
Trénoval som tam viac ako dvadsaťpäť rokov. Mám za sebou pekné úspechy, s ktorými sa nechcem chváliť. Nie je to môj štýl. Ale tie úspechy hovoria jasnou rečou. Získal som tam desať ich cenných trofejí pomaly s desiatimi klubovými mužstvami. Trénoval som aj mladú reprezentáciu Ománu do 19 rokov. S kuvajtským tímom Fahaheel Sport Club som získal spomínaný Emirov pohár, s Al Qadisiyou zo Saudskej Arábie sme v roku 1994 vyhrali Ázijský pohár, s mužstvom Salmiyou SC som sa stal majstrom Kuvajtu, s Al Arabi sme postupne vyhrali Princov, Emirov i Kharafiho pohár a Kuwait Club som pomohol doviesť k zisku Princovho pohára. Doma mám celú zbierku cenných trofejí z čias môjho pôsobenia v arabskom svete. Ale stále hovorím, že ešte nie som taký starý pán, aby som pri nich iba spomínal na to, čo bolo (smiech). Lebo, keď si to tak zoberiete, zdravíčko mi, chvalabohu, slúži dobre. Som pripravený prijať ďalšie zaujímavé miesto na lavičke futbalového klubu. Ešte sa nechcem doma nudiť pri televízore. Ešte si trúfam, že by som niekde v tomto regióne Blízkeho východu mohol rozdávať svoje bohaté skúsenosti a ukazovať hráčom, aký krásny vie byť futbal, keď sa hrá so srdcom na pravom mieste.
Zhováral sa Štefan Žilka
Narodil sa 13. novembra 1947 v Cejkove pri Trebišove. Na tie úspechy, ktoré s futbalom počas aktívnej kariéry dosiahol, začínal s futbalom veľmi neskoro. Až ako 16-ročný stredoškolák v Trebišove, kde bol od roku 1966 hráčom TJ Slavoj Trebišov. V rokoch 1966 – 1972 pôsobil vo VSS Košice a v rokoch 1972 – 1978 bol hráčom Slovana Bratislava. Krátko hral v Dukle Banská Bystrica (1978/1979), ako aj v kluboch nižších rakúskych súťaží (ASV Kittsee a SC Neusiedl am See) – a v španielskom FC Cadiz (1981). Zranené kolená ho však donútili ukončiť aktívnu futbalovú kariéru vo veku 30 rokov! Preto je unikátom, že Ján Pivarník za štrnásť rokov dosiahol vo futbale toľko úspechov, čo mnohí futbalisti nedokážu ani za tri desaťročia. Keďže spolu s bratom Imrichom patril k špičkovým slovenským atlétom – šprintérom, do futbalu priniesol veľmi cennú prax: ofenzívnu hru krajného pravého obrancu, ktorý dokázal neustálym pohybom popri čiare podporovať útok svojho mužstva. V časoch svojej najväčšej slávy patril k najrýchlejším futbalistom na svete.
V bývalej spoločnej československej lige odohral v rokoch 1966 – 1978 spolu 267 majstrovských stretnutí, v ktorých dal 14 gólov. V roku 1974 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu Československa a o dva roky neskôr ho zaradili do historicky prvej Jedenástky roka. Je dvojnásobným majstrom Československa (1974, 1975) a víťazom Československého pohára (1974).
Odchovanec trebišovského futbalu si v rokoch 1968 až 1977 celkom 39-krát obliekol reprezentačný dres A-tímu ČSSR, dva zápasy odohral za vtedajšie B-mužstvo ČSSR a štyri razy nastúpil v olympijskom výbere Československa. Je účastníkom MS 1970 v Mexiku a členom víťazného mužstva na ME 1976 v Belehrade. Po skončení aktívnej činnosti začal trénersky pôsobiť v Rakúsku (Kittsee a Austria Viedeň), v Portugalsku (FC Cadiz), neskôr bol trénerom v Kuvajte, Katare, Ománe, Spojených arabských emirátoch a v Saudskej Arábii. S mužstvom Al Qadisiya vyhral v roku 1994 Ázijský pohár. V celoštátnej ankete o najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia mu hlasujúci odborníci pridelili 18. miesto.
