Expert na americkú politiku Tomaš Klvaňa v rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste agentúry SITA Okno do sveta zhodnotil americké prezidentské voľby, kampaň republikánov aj demokratov, príčiny úspechu Donalda Trumpa a očakávané personálne aj politické rozhodnutia zvoleného amerického prezidenta.
Viac o téme: Prezidentské voľby v USA 2024
„Trumpova kampaň, rovnako ako v roku 2016 a v roku 2020, bola postavená na množstve lží a demagogických tvrdení, plná zastrašovania. Ale odhliadnuc od toho, treba povedať, že to bola najprofesionálnejšia kampaň zo všetkých jeho kampaní. Bola veľmi disciplinovaná, všetky spoty boli dobre cielené na jednotlivé skupiny v tých rozhodujúcich štátoch,“ povedal Klvaňa, profesor na New York University Prague.
Aj kampaň demokratickej kandidátky Kamaly Harris zhodnotí Klvaňa ako veľmi profesionálnu, ale nebola bez chýb, pričom podotkol: „V Amerike asi nie je možné začínať skoro z nuly a za 100 dní ísť proti kandidátovi, ktorý už viac 10 rokov veľmi viditeľne pôsobí na americkej politickej scéne. Nota bene, tak viditeľný a dobre zaraditeľný, ako je Trump.“
V rozhovore sa dozviete aj to:
- prečo môže Trumpovo víťazstvo znamenať katastrofu pre transatlantické vzťahy
- čo je najväčší talent Donalda Trumpa a kde ho objavil
- prečo niektorí vplyvní podnikatelia zo strachu nahlas podporovali Trumpa
- čo bola hlavná príčina neúspechu Kamaly Harris
- čím naštvali demokrati voličov
- akú guľu na nohe si do kampane ťahala Kamala Harris a akú Donald Trump
- aká je šanca, že si Trump vypočuje rozsudky vo svojich kriminálnych kauzách
- kto boli strojcovia úspešnej republikánskej kampane
- či je v podhubí konzervatívnych kruhov prítomný obdiv k diktátorom
- akí sú možní kandidáti na posty v Trumpovej administratíve
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Bol si na voľbách v Amerike, čiže si bol priamo v centre diania. Ako dopadli voľby v Spojených štátoch z tvojho pohľadu?
TK: Z môjho pohľadu dopadli pomerne katastrofálne, pretože druhé víťazstvo Donalda Trumpa znamená naozaj zásadnú zmenu pre európsko-americké vzťahy, a to takmer výlučne negatívnu zmenu. Viem, že sú u nás v Európe ľudia, ktorí vítajú jeho víťazstvo, nech už z akýchkoľvek dôvodov. Niektorí si možno myslia, že to konečne bude znamenať, že sa Európa postaví na nohy. Ja si to nemyslím a myslím si, že takmer všetky dopady, ktoré Trumpovo prezidentstvo bude mať, budú naozaj negatívne.
Negatívne pre Európu alebo pre Ameriku alebo pre obidvoch?
Budú negatívne pre oboch, pre Ameriku aj pre Európu, a zvlášť pre transatlantické vzťahy, pretože Trump už veľakrát dokázal, že nerozumie transatlantickej väzbe, že nerozumie jej dôležitosti. To bude znamenať v najlepšom prípade jej oslabovanie. V najhoršom prípade niečo, čo sa bude rovnať faktickému krachu aliancie. De iure krach nepríde. Na to Trump nebude mať dostatočnú silu v kongrese, ale fakticky to môže znamenať vyprázdnenie aliancie.
Mnohí analytici a komentátori zahraničnej aj vnútornej politiky v Spojených štátoch to hovorili vopred. A čo sa stalo, že Američania na tieto posolstvá nereagovali alebo ich nevnímali ako dostatočne alarmujúce? Na čom vlastne zvíťazil Donald Trump? V čom bol, v čom bol lepší?
Tak táto message v Amerike veľmi nerezonuje, pretože Američania sa takmer nikdy neorientujú počas volieb a volebných kampaní podľa medzinárodnej situácie, v zásade ich príliš nezaujíma. Mám na mysli obyčajných Američanov, a tých je určite väčšina. Nehovorím o ľuďoch z médií, alebo tých ktorí pôsobí v elitných organizáciách vo Washingtone. Tí sa Európou zaoberajú, ale nie sú to ľudia, ktorí rozhodujú vo voľbách. Tie voľby sa zase tak veľmi nelíšili od iných, ktoré sme v videli v našom regióne aj inde. Dopadli tak, že súčasná vláda, ktorá mala na starosti Spojené štáty po pandémii, doplatila na infláciu. A inflácia bolo niečo, čo sa Bidenovej vláde, s ktorou je spojená ako viceprezidentka aj Kamala Harris, nepodarilo prekonať.
Takže ti máme z toho štrukturálneho pohľadu normálne odmietnutie súčasnej vlády práve kvôli ekonomickej situácii, ale hlavne kvôli inflácii. Inak je ekonomická situácie v Amerike je veľmi dobrá, ale v porovnaní s tým, čo Američania zažívali v niekoľkých desaťročiach sa v Amerike za posledné 2 -3 roky zdražovalo naozaj razantne. U nás sa síce zdražovalo dvakrát viac ako v Amerike, ale my sme predsa len na tú drahotu boli zvyknutí a v posledných desaťročiach sa u nás ceny zvyšovali niekoľkokrát, kdežto v Amerike mali takú infláciu naposledy niekedy začiatkom 80-tych rokov. Takže tu máme vlastne dve generácie ľudí ktorí infláciu nezažili vôbec a nebo si ju pamätajú iba vzdialene z detstva. To sa odrazilo na nesmiernej nepopularite Bidenovej vlády, na čo potom doplatila kandidátka Kamala Harris.
Problémom bolo ale aj to, akým spôsobom demokrati celkovo k tej kandidatúre pristúpili. To že Joe Biden je osemdesiatnik predsa vedeli už pred týmto kolom volieb a napriek tomu nebol v Demokratickej strane dostatočný tlak na to, aby sa prezident Biden vzdal kandidatúry skôr a Kamala Harris vlastne do toho vstúpila ako náhradníčka.
Určite to tak je a teraz sa v médiách objavujú analýzy presne tohto typu. Je jasné, že keby sa prezident Biden v roku 2022 uprostred prezidentského obdobia nerozhodol znova kandidovať a pomyselne odstúpil z toho súboja, tak by demokrati mohli prejsť normálnym sitom primáriek. Bolo tam veľa kandidátov, niektorí naozaj veľmi impresivní, dobrí politici. Mohli by si zo svojho stredu vybrať toho najlepšieho alebo najlepšiu a ten alebo tá by potom mali šancu sa počas súboja s Donaldom Trumpom lepšie definovať. Bola alebo bol by pre Američanov známejší.
Na toto všetko, práve preto, že Biden tak dlho trval na tom, že bude kandidovať, nemala Kamala Harris čas. Pripomeňme, že kandidovala 110 dní a to sa ukázalo ako málo. Stihla za tú dobu vymazať stratu, ktorú vytvoril Biden. Ale nepodarilo sa jej v závere pretlačiť Trumpa a prehrala pomerne jasne. Prehrala vo všetkých siedmich rozhodujúcich štátoch a ten rozdiel nebol zase taký tesný. V súčasnej rozdelenej Amerike, krajine, ktorá je rozdelená 50 na 50 je rozdiel 1 – 5% pomerne značný.
Ja by som povedal, že to Trumpovo víťazstvo sa dá charakterizovať ako rozhodujúce, ale nedá si interpretovať ako landslide, ako víťazstvo na celej čiare. Kto si chce pozrieť naozaj landslide víťazstvo, tak tomu odporúčam pozrieť si volebné výsledky z roku 1984, kedy Ronald Reagan vyhral nad Walterom Mondaleom. Mondale vtedy vyhral iba jeden štát. Toto bolo oveľa vyrovnanejšie. Donald Trump má proste silné stránky. Ľudia na Slovensku alebo v Európe v širšom slova zmysle nevedia takpovediac pochopiť, prečo sú Američania schopní dať hlas Trumpovi, ktorý má svoju históriu, ktorý už má za sebou jeden volebný termín, ktorý zároveň bol odsúdený. Napriek tomu dokážu Američania toto všetko takpovediac odložiť nabok a hodiť mu svoj hlas. V čom to je?
Donald Trump má evidentne pre bežných Američanov nejakú príťažlivosť. Je proste showman a to je jeho hlavný talent. V minulosti bol realitný developer, ale jeho výsledky neboli zvlášť žiarivé. Jeho firmy prešli niekoľkými bankrotmi a vlastne sa chytil začiatkom tohto tisícročia, kedy začal robiť hviezdu v televíznej reality show The Apprentice. Tu sa stal globálnou superstar a vtedy našiel svoj skutočný talent, teda byť človekom pred kamerou, ktorý hrá nejakú rolu. A to sa ukázalo ako veľmi užitočná vec v politike, hlavne v okamihu, kedy americkí voliči, rovnako ako voliči i inde na svete, sú veľmi zameraní proti elitám, sú vlastne veľmi naštvaní na celý ten systém. Majú pocit, že systém nepracuje pro nich, ale naopak je postavený proti nim, hlavne v okamihoch, ktoré sú povedzme ekonomicky zložitejšie. To burcuje ľudí na to, aby dali protestný hlas človeku, ktorý sľubuje, že ten systém zbúra, že ty že tie elity porazí. Toto Donald Trump dokonale zvládol.
Demokratická strana sa nedokáže odpútať od intelektuálnych elít, ktoré dnes dominujú na univerzitách, v kultúrnych a vzdelávacích inštitúciách a niekedy aj korporáciách. Taký ten prepnutý progresivizmus, ktorý množstvu normálnych Američanov v strede a potom v tých malých mestách a na vidieku lezie na nervy. Toho sa veľmi dobre chytila Republikánska strana, ktorá sa vlastne stala stranou Donalda Trumpa, stranou protestu proti tým elitám a vytvorila okolo seba príbeh, že to je ona, kto dokáže s tými elitami zatočiť. Hoci to reálne nie je pravda. Rovnako ako reálne nie je pravda, že Amerika má zlú ekonomiku. Ale tento naratív, vďaka sociálnym sieťam, vďaky pravicovým médiám a vďaka naštvanosti ľudí na vládu a na elity, zabral.
Donald Trump má za sebou množstvo závaží, kulantne povedané. Donald Trump je odsúdený zločinec, ktorý v tejto chvíli čaká na vynesenie trestu. Má na krku ďalšie tri žaloby, ktoré ale pravdepodobne asi pôjdu do stratena, pretože je veľmi ťažké pohnať amerického prezidenta počas jeho prezidentovania pred spravodlivosť a k súdu. Zároveň je to človek, ktorý je súdom uznaný sexuálny predátor, človek ktorý ohováral viacerých ľudí a musí za to zaplatiť desiatky miliónov dolárov ako odškodné. Je to jediný prezident v histórii USA, ktorý bol dvakrát ústavne obžalovaný v procesu impeachmentu. A aj tak to Američanom neprekáža. Oni sa do Trumpa nejakým spôsobom zamilovali. Zamilovali sa do takého toho autoritárskeho neliberálneho populizmu, ktorý tak zaberá povedzme v Maďarsku a do istej miery i na Slovensku. A teraz zabral aj v Spojených štátoch.
Hovoril si o tom, že Donald Trump prebral republikánsku stranu. De facto ju ovládol. Obaja máme veľa kamarátov medzi republikánmi a mnohí z nich sa teraz pridali na stranu republikánov, ktorí nevolia Trumpa, ale niektorí naopak ostali v tom Trumpovom tábore. S niektorými som sa rozprával a oni mi tvrdili, že tie Trumppove obvinenia boli vyfabrikované. Šíri sa tam naratív, šíria ho aj sociálne siete, že tie súdne procesy sú sprisahaním proti Donaldovi Trumpovi.
Oni teraz vytvárajú takýto príbeh, ktorý ale nemá žiadnu oporu v realite. Sú to nezmysly. Ak sa napríklad pozastavíme len nad tými súdnymi procesmi, tak nič také ako sprisahanie v tom americkom súdnom systéme ani nie je možné, pretože prokurátor zozbiera dôkazy potom musí porotu, buď presvedčiť, aby vzniesla obžalobu, alebo sám vznesie obžalobu na základe tých dôkazov. Pokiaľ je obžaloba uznaná súdom, tak to ide k súdu. Ten súd je nezávislý, nie je žiaden Demokratický súd. Potom je súdny proces, kde obžaloba musí predložiť dôkazy a nezávislá porota zložená z 12 ľudí rozhodne o kauze. Na tie ďalšie tri kauzy zatiaľ nedošlo, pretože Donald Trump za veľmi silnej spolupráce konzervatívne ladeného najvyššieho súdu zdržoval ten proces natoľko, že už k nemu pred voľbami nedošlo.
A na už teraz ani nedôjde, pretože Donald Trump pravdepodobne toho federálneho prokurátora, ktorý ho vyšetroval, proste prepustí, na čo má, podľa ústavy, ako prezident právo. Týmto spôsobom to všetko pôjde do stratena, ale to neznamená, že je to niečo vymyslené. Dokonca si ani nemyslím, že by tá kauza bola nezvyčajná alebo slabá. Bol to proste podvod ohľadom obchodných výkazov s účelom podviesť Američanov vo veci financovania volebných kampaní. To mu žalobca dokázal a porota ho odsúdila. Takže teraz by mal isť na pár týždňov, alebo možno dní do väzenia, pretože to nie je také závažné obvinenie. Dokonca je možné, že mu sudca dá podmienku alebo sa dokonca môže stať, že ten súd ani neprebehne, alebo nebude rozsudok vôbec vynesený, pretože sa sudca rozhodne odložiť to až do doby, kým Donald Trump nebude zase prezidentom.
Poďme ešte k ekonomike. Hovoril si, že ekonomicky sa Spojeným štátom darí. Napriek tomu chvíľu trvá, kým sa makroekonomické čísla premietnu na pulty obchodov, na čerpacie stanice. Zrejme v tomto bol ten zásadný problém, že síce ekonomika šliapala, ale ešte sa to nedostalo k bežnému spotrebiteľovi. Zároveň ma ale zaujalo, koľko podnikateľov a hlavne veľkých podnikateľov podporilo vo voľbách Donalda Trumpa.
Ekonomika má vždy tú zotrvačnosť, chvíľu trvá, kým si ľudia uvedomia, že je situácia nie je taká zlá ako si mysleli. Podľa reálnych čísel majú už dnes väčšiu kúpnu silu, ako pred pár mesiacmi, rozhodne sa to vyrovnáva situácii pred pandémiou. To ale neznamená, že ceny klesajú. A to opticky vytvára akúsi zlosť, pretože kedysi platili za vajíčka 2 doláre a dnes 3 doláre. Podobná situácia nastala v roku 1992, kedy George Bush starší kandidoval ako veľký víťaz prvej vojny v Perzskom zálive. Vyzeralo to, že ekonomika, ktorá sa už zotavila a bola von z recesie, už pre neho nebude hrozbou. Napriek tomu prehral s Billom Clintonom, pretože ľudia proste mali stále pocit, že ekonomika nie tam, kde by mala byť. Zotrvačnosť tých pocitov proste chvíľu trvá.
Je pravda, že Donalda Trumpa podporilo množstvo veľkých podnikateľov. Rovnako ako je pravda, že množstvo veľkých podnikateľov podporilo Kamalu Harris. Nie je to tak, že by sa väčšina z nich priklonila na stranu Donalda Trumpa. Naopak, inštitucionálni, dobre zavedení podnikatelia s dobrou povesťou väčšinou podporovali demokratov a Kamalu Harris. Trumpa podporujú väčšinou sólisti typu Elona Muska.
Treba povedať, že veľa podnikateľov otvorene podporilo Donalda Trumpa zo strachu. Pretože dobre vedia, a majú na to dôkazy z jeho prvého prezidentského obdobia, že keď sa dostanú do problémov s Trumpom, tak Trump dokáže zneužívať inštitúcie ako napríklad daňový úrad, ktoré môžu tých podnikateľov šikanovať a vyšetrovať. Takže radšej nahlas podporili Trumpa, pretože to im zaisťuje do budúcna imunitu a dobre vedeli, že keby náhodou vyhrala Kamala Harris, tak by sa im nič nestalo, pretože demokrati túto politiku pomsty nepraktikujú.
Dobrým príkladom je Washington Post, slávne noviny, ktoré vlastní majiteľ Amazonu Jeff Bezos. On sa naozaj bál pomsty Donalda Trumpa, ktorý ho niekoľkokrát kritizoval práve kvôli tomu, že vlastnili s Washington Post a názorová stránka týchto novín bola k Trumpovi veľmi kritická. Trump také veci nezabúda. Jeff sa rozhodol zakázať v redakcii podporovať Kamalu Harris, čo bolo absolútne bezprecedentné, aby vlastník na poslednú chvíľu vo volebnej kampani urobil takýto krok. A keď Trump vyhral, tak to Bezos s veľkou slávou uvítal ako bezprecedentné, ako landslide víťazstvo.
K tomu samozrejme nedošlo. Tie voľby boli stále relatívne tesné. Donald Trump vyhral v celonárodnom súčte o 2 percentá a pár percent v tých rozhodujúcich štátoch. Ale ľudia, ktorí sa mu chcú zavďačiť, keďže vedia, že mu treba podliezať , tak proste hovoria, čo chce počuť. Cudzí štátnici, ktorí s ním potrebujú mať dobré vzťahy, to začali okamžite používať. A to isté cielene robia niektorí podnikatelia. Pretože Donald Trump nakoniec označil za landslide aj svoje víťazstvo v roku 2016, kedy dostal v celonárodnom hlasovaní o 3 milióny hlasov menej ako Hillary Clinton. A vyhral veľmi tesne v troch štátoch toho stredozápadu. To všetko sú také psychické hry, aby sa im Trump nepomstil.
Dobre, ale prečo vyhral? V niečom to musel robiť lepšie ako demokrati a nejaké posolstvá museli zaznieť v ušiach Američanov dôveryhodnejšie ako to, čo vyprodukovala Demokratická strana. Hovorili sme ešte pár hodín pred voľbami o tom, že z tvojho pohľadu má Kamala Harris veľmi dobrú, profesionálnu kampaň. Napriek tomu prehrali vo všetkých battlegrounds. Čiže, kde to zlyhalo? Tie posolstvá sa k tým ľuďom nedostali, alebo to tí ľudia to ignorovali, alebo zvolili nesprávne témy? Možno sa naozaj americký volič na to pozeral primárne cez ekonomiku, cez svoju peňaženku, cez svoj job, cez svoju bezpečnosť.
Myslím si, že je to jednoduchá vec. My sa to snažíme sofistikovane intelektualizovať. Tie voľby, a v zásade to je rovnaké vo všetkých ostatných voľbách od Francúzska cez Fínsko a ďalšie štáty ako Slovensko, a budúci rok podľa mňa vyhrá Andrej Babiš z úplne rovnakého dôvodu v Českej republike. Je to proste naštvanosť ľudí na drahotu, naštvanosť ľudí na elity. Majú proste pocit, že ich elity nereprezentujú, že im nerozumejú. V Amerike je to vyostrené vzhľadom k ľavicovému progresivismu, ktorý je tam stále na tej ľavici hodne počuť a vidieť.
Kamala Harris sa tohto závažia pokúšala zbaviť a vôbec nepoužívala tieto progresivistické témy. Vrátilo sa jej ale to všetko, čo povedala pri volebnej kampani v roku 2019, kedy kandidovala ako veľmi progresivistická kandidátka. Republikáni veľmi chytro našli videá s jej vyjadreniami z roku 2019 a hrali ich svojich predvolebných spotoch. Toto nedokázala prekonať, nepôsobila ako autentická kandidátka, pôsobila ako vykalkulovaná politička, ktorá mení názory, keď sa jej to hodí, a to proti „autentickému“ Trumpovi, ktorý hovorí, čo si myslí. Aj keď samozrejme dokázateľne klame, kade chodí, tak im to nevadí. Proste je to autentický kandidát, takého ho berieme.
A ona nie. Pôsobila na nich falošne. Toto bol ďalší problém demokratov, ale hlavným dôvodom určite bola tá ekonomika, tá naštvanosť ľudí na vládu. Oni sa pozerajú na to Trumpovo prezidentstvo s takou nostalgiou, čo je zaujímavé. Keď sa pozrieš na čísla Trumpovej ekonomiky, tak Trump v roku 2017 zdedil Obamove ekonomické oživenie. To oživenie potom pokračovalo, ekonomika sa ešte zlepšila a určite k tomu prispeli aj daňové škrty, ktoré Trump s republikánskym kongresom presadil v prvých dvoch rokoch svojho mandátu. Takže ekonomika fungovala dobre. Ale potom Donald Trump totálne nezvládol covid, ale že úplne totálne. Amerika doplatila na jeho neschopnosť, ekonomika išla do oveľa horšej depresie, ako musela ísť a zároveň kvôli jeho úplnej neschopnosti zomrelo oveľa viac ľudí, ako muselo zomrieť. A toto vôbec nebolo témou v tej kampani. To je zaujímavé. Ľudia sa jednoducho snažili na covid zabudnúť. Ten covid mu akoby odpustili a demokrati to buď nechceli alebo neboli schopní komunikovať.
Videl som mnoho reklamných spotov, kde Trump reaganovsky opakoval, máte sa lepšie než pred štyrmi rokmi lety. To to používal Reagan proti Mondalovi v roku 1984. Vtedy to samozrejme bola pravda, ale keď dnes poviete, máte sa lepšie než v roku 2020, no tak samozrejme, že áno, v roku 2020 proste umierali desaťtisíce ľudí na covid, byli sme zavretí doma, ekonomika vôbec nešliapala. Trump nevedel, čo robí, totálne zmätkoval a hovoril nezmysly. A na to všetci zabudli. Je to neskutočne zaujímavá sociálna psychológia.
Trump je v očiach väčšiny ľudí považovaný za človeka, ktorý je lepší na ekonomiku. Keď stál proti Bidenovi, tak v prieskumoch verejnej mienky na tému kto je lepší na ekonomiku Trump alebo Biden, bol ten rozdiel obrovský 15- 20 percent. Keď sa ujala kandidatúry Kamala Harris tak sa jej podarilo pomerne podarenou kampaňou zmenšiť rozdiel na nejakých 6 percent. Ale nikdy sa jej nepodarilo Trumpa v tomto predstihnúť. Aj kvôli tomu, že kandidovala iba dva a pol mesiaca a nemala dosť času na komunikáciu v tejto veci.
A nemala ani dosť času na to, čo si už naznačil. Pretvoriť sa z kandidátky, ktorá v roku 2019 hlásala progresivistické heslá, na umierneného stredového kandidáta. Plus treba povedať, že pri voľbách je dôležitá rozpoznateľnosť a obľúbenosť. V pozícii viceprezidentky nemala až takú veľkú rozpoznateľnosť, pretože v americkom systéme je viceprezident možno aj najmenej viditeľná figúra v rámci vlády. Tí ostatní majú konkrétne portfólia. Viceprezident funguje ako poistka, funguje v niektorých špecifických prípadoch, keď je vyrovnaný senát a on dáva ten rozhodujúci hlas, ale nie je to nejaká viditeľná figúra.
Presne tak, ona vlastne nebola definovaná. V Európe si hovoríme, bola viceprezidentka, takže ju každý pozná. To nie je pravda. Väčšina Američanov nevie, kto je viceprezident, je to neviditeľná funkcia bez právomocí. Naviac v začiatkoch viceprezidentskej dráhy urobil niekoľko mediálnych chýb, dala rozhovory o stave na južnej hranici s Mexikom, ktoré neboli dobre prijaté. Potom z médií zmizla, pretože ju vlastne stiahli. A až došlo v roku 2022 k prelomeniu precedensu, ktorý zaručoval právo na potrat, tak sa znovu objavila na národnej scéne a stala sa viditeľnou kritičkou tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu. A až vtedy si začala trochu budovať nejaký národná profil. Ale samozrejme kandidát na prezidenta potrebuje oveľa viac. V Amerike asi nie je možné začínať skoro z nuly a za 100 dní ísť proti kandidátovi, ktorý už viac 10 rokov veľmi viditeľne pôsobí na americkej politickej scéne. Nota bene, tak viditeľný a dobre zaraditeľný, ako je Trump.
Jej kampaň samozrejme nebola bez chýb. Mala sa oveľa skôr názorovo odrezať od prezidenta Bidena a dokonca ja za cenu istej nekolegiality ho mohla za niečo kritizovať, aby ukázala, že ona je naozaj niekto iný, že má svoju vlastnú identitu a aby nebola spojovaná s tou vládou. To sa jej nepodarilo. Dokonca v nejakom nešťastnom rozhovore povedala, že si nemôže spomenúť na nič, čo by ju odlišovalo od prezidenta Bidena. Nedokázala sa odlíšiť od nepopulárnej Bidenovej vlády. Takže tá kampaň nebola bez chyby, ale bola veľmi dobrá a veľmi profesionálna.
Trump ale dobre stávil na oslovovanie voličov, ktorí k voľbám v minulosti nechodili. Jemu sa stabilne darí dostávať k volebným urnám ľudí, ktorí trebárs vôbec nikdy nevolili. Preto vlastne neboli tie prieskumy verejnej mienky úplne presné. Je vlastne veľmi ťažké nájsť a zaradiť do prieskumov hlavne priaznivcov republikánskej strany, pretože to často bývajú ľudia, ktorí volia prvý raz. Ľudia, ktorí veľmi nesledujú politiku, ktorí sa orientujú podľa pocitov, emócií, susedov, podľa reklamných spotov, alebo sociálnych sietí. To sú voliči, ktorí dnes vo veľkej miere rozhodujú o svete, čo je trochu paradoxné. V tom mala Harrisovej kampaň problém.
To víťazstvo je razantné. Nie veľkým rozdielom, ale je varovné pro demokratov pretože snáď v 90 percentách všetkých volebných okrskov si Trump oproti roku 2020 polepšil. Polepšil si všade možne, aj tam, kde sa neviedla kampaň, to znamená mimo tých siedmich bojových štátov, kde sa míňali všetky tie peniaze a kam tí kandidáti chodili a klepali na dvere. Ak sa pozrieš na štáty kde sa neviedla skoro žiadna kampaň, tak si tam Trump v priemere polepšil o nejaké 3 percentá. To je neskutočné.
Vyhral popular vote. To nikto nečakal.
Tam, kde sa kampaň viedla, v tých siedmich štátoch, tak tam bol ten rozdiel menší, povedzme 1,5 percenta. Takže Harris sa podarilo v kampani znížiť ten rozdiel oproti Trumpovi, ale nebolo to dosť na víťazstvo.
Kto boli tí ľudia v pozadí Trumpovho víťazstva? Kto vytvoril ten efektívny tím jeho kampane? Kto boli manažéri a kto boli tí, čo ho podporili ako hlavní sponzori a hlavné politické figúry?
Treba povedať, že rovnako ako v roku 2016 a v roku 2020, bola kampaň postavená na množstve lží a demagogických tvrdení. Od tých ekonomických tvrdení, cez charakterizáciu rôznych problémov, ktorým čelí Amerika až po tú volebnú lož, že v roku 2020 voľby v skutočnosti vyhral Donald Trump. Republikánska strana to takmer unisono hovorila svojim voličom. Bola to lživá a demagogická kampaň, plná zastrašovania. Ale odhliadnuc od toho, treba povedať, že to bola najprofesionálnejšia kampaň zo všetkých kampaní Donalda Trumpa. Bola veľmi disciplinovaná. Všetky tie spoty boli dobre cielené na jednotlivé skupiny v tých rozhodujúcich štátoch.
Dokonca sa ukázalo, že tie výstrelky v kampani, trebárs v ten posledný týždeň, keď ten jeho komik na jednom z mítingov urážal Portoričanov, keď Trump urážal ďalšie voličské skupiny, keď sa veľmi neslušne vyjadroval o svojej súperke a simuloval rôzne vulgárne gestá a podobne, tak to nevadilo a tým voličom vlastne nejakým spôsobom imponovalo. Takže ta kampaň bola dobrá v zmysle, že bola úspešná.
Ľudia, ktorí na nej majú asi najväčšiu zásluhu, sú tí dvaja spolupredsedovia. Teda Susie Wiles, ktorá už oznámená ako riaditeľka kancelárie Bieleho domu. Je to veľmi schopná operátorka v rámci Republikánskej strany už niekoľko desaťročí. Má skoro 70 rokov. Pôsobila hlavne na Floride, kde sa jej podarilo za posledných desať rokov pretvoriť Floridu z nerozhodnutého štátu, na jednoznačne republikánsky. Bola hlavným architektom tejto premeny a urobila to práve mobilizáciou voličov, ktorí predtým nechodili voliť, najmä kubánskych a venezuelských Američanov, ktorých strašila socializmom. Začala pripodobňovať americkú ľavicu, amerických demokratov k Nicolasovi Madurovi a Hugovi Chavézovi vo Venezuele, a Fidelovi Castrovi na Kube. To veľmi dobre zabralo a dnes je okrsok Miami republikánsky ako nikdy v histórii. Potom pomohla Ronovi de Santisovi vyhrať guvernérske voľby. Potom sa s ním v zlom rozišla, ale Trump si ju vzal do svojho tímu a urobil z nej šéfku kampane.
Ona si k sebe vybrala asi o 10 rokov mladšieho spolupracovníka menom Chris LaCivita. To je ďalší republikánsky operatívec, ktorý je hlavne schopný vytvárať mediálne posolstvá, mediálne komunikačne stratégie a mediálne spoty. Známym sa stal v roku 2004, keď pracoval pre Georga Busha, a podarilo sa mu pomerne nepekným spôsobom očierniť povesť Johna Kerryho. Na základe lživých svedectiev jeho spolubojovníkov z vietnamskej vojny urobil z hrdinu Johna Kerryho takmer vlastizradcu. Potom sa ukázalo, že väčšina tých spotov bola lživá, boli to lži ľudí, ktorí nemali Kerryho z nejakého dôvodu radi. Ale v tých voľbách to veľmi zabralo a jedna z najväčších Kerryho výhod sa premenila na jeho najväčšiu nevýhodu.
Trump už nominoval Susie Wiles za šéfku kancelárie Bieleho domu, čo je zásadná funkcia v rámci amerického systému vlády. Vieme už aj ďalších kandidátov, ktorí by mohli obsadiť kľúčové pozície a teda najmä vo vzťahu k Európe?
Zatiaľ vieme, kto to nebude. Donald Trump oznámil, že určite nebude do žiadnej pozície menovať Nikki Haley, bývalú veľvyslankyňu pri OSN a guvernérku Južnej Karolíny, čo sa predpokladalo, pretože sa s ňou rozišiel v zlom. A hoci ho v poslednom pol roku veľmi podporovala, tak jej to nebolo nič platné.
Bola jeho najúspešnejším protikandidátom v republikánskych primárkach. To sa neodpúšťa.
Áno, to sa neodpúšťa. Ona ho veľmi tvrdo kritizovala, ale tá animozita medzi nimi je staršieho dáta a toto len posilnilo jeho nechuť voči nej. Určite tam nebude Mike Pompeo. A to je prekvapenie. Podľa mňa bol Pompeo celkom úspešný minister zahraničia, ktorý bol dosť diplomatický a na verejnosti sa nikdy nevyjadroval veľmi kriticky o svojom šéfovi. Ale myslím si, že Donald Trump mu neodpustí manévrovanie v zákulisí, pretože medzitým vyšlo najavo z rôznych investigatívnych kníh, že Mike Pompeo sa vlastne snažil obmedzovať straty. Bol jeden z takých tých dospelých ľudí, ktorí sa snažili robiť zahraničnú politiku profesionálne a tlmiť naozaj nebezpečné nápady svojho šéfa. A to sa neodpúšťa, takže Donald Trump ho považuje za niekoho, kto nie je úplne lojálny. Takže Michael to nebude.
Samozrejme sa diskutuje o tom, kto by mohol byť na tých kľúčových pozíciách. Hovorí sa najmä o ministrovi spravodlivosti. Donald Trump sľuboval v predvolebnej kampani, že pôjde po svojich politických oponentoch. To znamená, že by chcel zavrieť Bidena a všetkých tých generálov ktorí ho kritizovali. Neviem či to tak bude, ale pokiaľ bude naozaj chcieť zneužívať ten aparát spravodlivosti na svoje politické účely, tak bude na tom poste ministra spravodlivosti niekoho, kto mu bude totálne oddaný, totálne lojálny a kto bude vykonávať jeho želania. Ale zároveň to musí byť niekto, kto prejde senátom, kde majú síce republikáni väčšinu, ale demokrati môže robiť rôzne obštrukcie. Takže to musí byť niekto, kto bude relatívne priechodný v senáte. Pokiaľ samozrejme Donald Trump nebude chcieť tento proces obísť a menovať takzvaných dočasných ministrov, ktorí by nemusia prejsť senátnym vypočutím.
Na ten post sa hovorí o právnikovi menom Mark Paoletta. Je to advokát, ktorý pôsobil v rôznych konzervatívnych kauzách, obhajoval rôznych konzervatívnych politikov a zároveň je Trumpovi v posledných mesiacoch radil a vyzerá, že je mu úplne oddaný.
Veľvyslankyňou v OSN bude kongresmanka Elise Stefanik z New Yorku. Je to mladá kongresmanka, ktorá vyrástla po boku Marca Rubia v takom normálnom republikánskom prostredí orientovanom na medzinárodné problémy. Snažila sa pôsobiť ako akási internacionalistka. Má vzdelanie z prestížnych univerzít, je veľmi inteligentná. A potom zrazu totálne obrátila, keď zistila, že to pre ňu bude dobré a že sa tak dostane vysoko v tej kongresovej hierarchii a stala sa z nej totálna trumpistka.
Na tie ekonomické posty sa predpokladajú ľudia z Wall Street. Veľa sa napríklad hovorí o bankárovi Jamie Dimonovi, čo je taká veľmi mainstreamová postava, alebo o Johnovi Paulsonovi manažérovi hedge fondu. Myslím si, že ten ekonomický tým bude pravdepodobne najprofesionálnejší, pretože Donald Trump si na týchto veciach dáva záležať a bude mať tendenciu nekývať tou loďou, aby sa trhy upokojili. Trhy koniec koncov reagovali na jeho víťazstvo pomerne pozitívne, akcie šli nahor. Kde sa to trochu zadrhlo bola tá jeho vízia v tých dlhodobejších nástrojoch ako sú napríklad dlhopisy. Tam to vyzerá horšie, pretože z dlhodobej perspektívy asi investori Amerike príliš neveria.
Z nášho pohľadu sú kľúčové posty, ktoré dnes zaujímajú Európu, minister obrany a minister zahraničných vecí. Spomenul si, že Mike Pompeo z toho vypadol. Kto by mohol byť ministrom zahraničných vecí? Spomína sa meno bývalého veľvyslanca v Nemecku Richarda Grenella.
Myslím si, že Ric Grenell je horúcim kandidátom na ministra zahraničí alebo na ministra obrany. Je to človek, ktorý je lojálny Trumpovi, ale zároveň sa v tom medzinárodnom prostredí už nejakú dobu pohybuje a orientuje. Takže by nebol úplne novým prvkom a určite je možné sa s ním aspoň rozprávať, čo by bola pre Európu dôležitá vec. Potom je tam Kash Patel ktorý bol poradcom na ministerstve obrany, ktorý prišiel do tej Trumpovej sféry ako biznismen, je mu totálne oddaný. A je to človek, ktorý podľa vyšetrovania Jacka Smitha práve z postu na ministerstve obrany pomáhal pripravovať ten protiústavný puč. Z toho vyvodzujem, že by Patel veľmi ťažko prešiel tým Senátom.
Čo je Trumpovým programom? V čom sa primárne zameria na domáce reformy a aký bude jeho vzťah k NATO, EÚ a Európe.
Je ťažké povedať, čo bude Trump robiť, pretože je nepredvídateľný. On toho vždy nasľubuje strašne veľa. Myslím si, že v tejto chvíli to nevie ani on sám. Ale má také akoby základné inštinkty. K nim patrí to, že nerozumie spojenectvu. To znamená, že určite sa oslabí transatlantická väzba. Myslím, že na to doplatí najmä Ukrajina, je proste vylúčené, aby v nejakom dlhšom časovom horizonte pokračoval v podpore Ukrajiny, či už vojenskej alebo ekonomickej. Nakoniec bude mať po ruke aj republikánsky Kongres, určite Senát a pravdepodobne bude mať väčšinu aj v Snemovni reprezentantov. Bude sa spoločne s Putinom snažiť dotlačiť Zelenského k nejakému nedôstojnému mieru alebo prímeriu. Ten kompromis je ťažké v tejto chvíli odhadovať a je tiež ťažké odhadovať, ako sa k tomu postaví európska časť NATO.
A potom pokiaľ Trump skutočne splní ten svoj ekonomický program a bude chcieť zaviesť clá na akýkoľvek dovoz do USA od 10 do 20% a na čínske dovozy 60%, tak by to znamenalo obchodnú vojnu v podstate s celým svetom. Takže je otázka, či k niečomu takému vôbec dôjde.
Viacerí spochybňovali reálnosť takéhoto protekcionizmu. Keby sa zaviedol do praxe, tak samozrejme akcia vyvoláva reakciu a nie všetky karty má v rukách Amerika. To si treba povedať.
Ešte poslednú vec by sme mali povedať a pre Američanov asi to najdôležitejšie. On sľuboval, že vysťahuje z USA všetkých nelegálnych prisťahovalcov, a keď to bude potrebné, aj násilne. Nelegálnych prisťahovalcov tam je 10 až 13 miliónov. On tvrdí, že ich je 25 miliónov, čo ale vôbec nie je pravda. Keby sa mu podarilo vysťahovať hoci len menšiu časť, znamenalo by to veľký zásah do spolužitia, do sociálneho zmieru. Za prvé by musel veľmi posilniť represívne zložky. Na to aby vysťahovali toľko ľudí naraz, dnes Amerika nemá logisticky aparát. A zároveň ako to chceš robiť? Policajti budú chodiť po tých južných štátoch a kohokoľvek kto má bronzovú pleť budú legitimovať? Toto vyvolá v Amerike obrovskú nevôľu.
A potom, ak by sa mu to podarilo, tak by to znamenalo slušnú ranu americkej ekonomike, pretože títo ľudia tam väčšinou pracujú, vytvárajú hodnoty, platia dane. A sú aj spotrebitelia. To všetko by malo veľmi disruptívny dopad na americkú ekonomiku. Ale nechajme sa prekvapiť. V roku 2016 toho nasľuboval veľa. Pripomeňme si múr na hraniciach s Mexikom, ktorý nechá zaplatiť Mexikom. Postavil par sto kilometrov bariér, väčšina bariér tam už bola dávno predtým. A pochopiteľne nič z toho nezaplatilo Mexiko. Ale jeho voliči mu to aj tak odpustili. Tak uvidíme, čo bude teraz.
Chcem sa ešte na záver spýtať, či si pri svojej ostatnej návšteve v Amerike objavil nejaké zaujímavé čítanie, ktoré by sme vedeli odporučiť našim divákom a poslucháčom, alebo či si v poslednej dobe čítal niečo, čo považuješ za veľmi zaujímavé?
S ohľadom na to, ako tie voľby dopadli je zaujímavé pozrieť sa na knihu America Last, čo je taká slovná hračka na heslo America First – to je ten slogan Amerika predovšetkým, ktorý Donald Trump stále bezmyšlienkovite opakuje, bez to aby vedel, o čom hovorí. Tú knihu napísal známy editor a intelektuál Jacob Heilbrunn. Je to štúdia, ale dobre napísaná, nie je to nič, čo by mohol čítať iba niekto, kto sa profesionálne venuje histórii, a táto knižka popisuje náchylnosť americkej konzervatívnej pravice k fašistickým, polofašistickým a autoritárskym hnutiam v svete v posledných 100 rokoch. Mapuje náchylnosť niekedy aj vysokopostavených politikov a intelektuálov v Amerike k ľuďom, ako bol cisár Wilhelm II., ako bol Adolf Hitler, Franco a ďalší diktátori. Samotného ma to prekvapilo, ako bolo napríklad izolacionistické hnutie Amerika First v 30. rokoch presiaknuté nacistickou ideológiou, niektorí tí ľudia bežne chodili do Nemecka a stretávali sa s Hitlerom. Dostavali od neho vyznamenania.
Bez hanby v Spojených štátoch propagovali jeho ideológiu nacizmu, niekedy aj za dosť veľké peniaze. Zároveň neskutočne kritizovali Veľkú Británii. Bolo to protibritské hnutie. Británia bolo to najväčšie zlo na svete, kdežto Nemecko bolo nepochopená veľmoc, ktorá si chráni svoje prirodzené záujmy a svet ju nespravodlivo vníma ako nepriateľa. To nám niečo pripomína. Je to vlastne ozvena tých ultrakonzervatívnych názorov, ktoré ale dnes budú veľmi vplyvné okolo Trumpa. To sú tie názory na Putina nebo na Orbána. Schéma argumentácie je vlastne úplne rovnaká. Keď vezmeš tie argumenty z 20. a 30. rokov, tak by si ich dnes mohol uplatniť na Putina a na Orbána. Ale nie je to iba o 20. a 30. rokoch, on to potom mapuje ďalej, cez Franca a Salazara k Pinochetovi a končí Orbánom a Putinom a ukazuje, že táto linka je tu v určitom type konzervatívcov posledných 100 rokov a je veľmi vplyvná.
Síce sme si prešli takým obdobím neokonzervativizmu Ronalda Reagana a George Busha 1. a George Busha 2., čo bola stávka na liberálnu demokraciu, ale to možno bola anomália, a tá konzervatívna strana sa proste vracia k svojim autoritárskym koreňom. Tak to ma trošku vydesilo.
Ďalej – nie je to kniha, ale jedno z posledných čísiel New Yorkeru, kde je úžasný investigatívny článok o miliardároch okolo Donalda Trumpa, z pera veľmi prestížnej reportérky Susan Glaser. Článok je o Elonovi Muskovi a rade ďalších, ktorí sa pohybujú v tej Trumpovej orbite a prečo sa tam pohybujú. A keď o tom hovorím, napadla mi ešte kniha, ktorá sa volá Character Limit a je o Twitteri, o tom ako ho Elon Musk kupoval, také zákulisné spravodajstvo v knižnej podobe.