Netradičná, cestovateľská, časť podcastu agentúry SITA s názvom Okno do sveta, vás zavedie do Latinskej Ameriky. Miroslav Wlachovský si na rozhovor pozval cestovateľa Michala Hertlíka, ktorého láskou je objavovanie málo známych destinácií.
Detailne rozberajú jeho cesty do Paraguaja a Ekvádoru, vrátane Galapágskych ostrovov, a jeho nedávnu výpravu do Surinamu. Okrem rozprávania o krásach a výnimočnosti týchto miest sa Michal Hertlík podelil aj o svoje skúsenosti s miestnymi obyvateľmi, domorodými kmeňmi, kultúrou a históriou a tiež objasňuje, aké je dôležité porozumieť im a ich svetu.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- prečo je Latinská Amerika fascinujúcou cestovateľskou destináciou
- či sú vyššie kopce v Paraguaji, alebo v okolí Handlovej
- prečo sú je národným jedlom v Paraguaji vyprážaný rezeň
- čo si treba určite zabaliť na cesty po Latinskej Amerike
- aké suveníry si donesiete z Ekvádoru
- ako sa stať našincom v indiánskom kmeni
- v ktorej krajine vám znalosť španielčiny nepomôže
- čím vám môžu byť užitočné mafiánsky historky zo Slovenska
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Čo vás priviedlo k cestovateľskej vášni, ako ste sa k tomu dostali, má to nejaký background z detstva?
MH: Od ranného detstva ma zaujímala geografia, história, geopolitika a všetky veci, ktoré sa diali vo svete. Študoval som svet pomocou glóbusu a veľkých máp. Doteraz mám doma niekoľko desiatok atlasov. Geografia bola moja obľúbená téma a potom sa k tomu pridali aj dejiny.
Zaujímalo ma, aké pozadie mali tie krajiny, aké procesy sa tam počas storočí udiali. Začal som sa učiť hlavné mestá či kresliť vlajky. Keď už mi klasické mapy nestačili, tak môj tatino išiel na mestský úrad a požičali mi asi najväčšiu mapu v Handlovej. A ja som si odtiaľ obkresľoval veci. Bola to v mojom detstve veľká vášeň.
Keď si to tak predstavím, tak nejaký 5- až 6-ročný chalan sa začne „šťúrať“ v mapách a cestovať prstom po nich a z toho vznikne veľká vášeň?
Presne tak a človek sníva o tom, že raz tie destinácie navštívi. Samozrejme, keď máte nejakých šesť rokov, tak vám to príde, že je to absolútne nedosiahnuteľné a nemožné a vlastne o tom iba o snívate, čítate či pozeráte dokumenty v televízii. Žeby ste tam raz vycestovali, tak to je úplne nepredstaviteľné, ale potom o pár rokov, keď človek vyrastie, tak si uvedomí, že vám stačí jedna letenka a už ste tam.
Koľko krajín ste už precestovali?
Ja si to nerátam, ale vyše 40 a špecializujem sa na krajiny Latinskej Ameriky, všetko od Mexika až po ohňovú zem.
Na Latinskú Ameriku, tam treba asi aj nejaké jazykové predpoklady. Učili ste sa španielčinu?
Presne tak a možno to ma aj naviedlo do tej Latinskej Ameriky. Najprv sa mi ten kontinent začal páčiť, ale jazyk som ešte neovládal. Potom na gymnáziu nám okrem angličtiny pridali aj druhý cudzí jazyk a na našu triedu pripadla práve španielčina. Ja som vedel, že toto je to najkrajšie spojenie, tá symbióza, že Latinská Amerika, geografia a španielčina.
Čiže aj „destiny“, „destination“, osud a určený smer. Latinská Amerika je pre nás dosť exotická krajina, nie až tak veľa Slovákov ju navštevuje, treba precestovať Atlantik smerom na juh. Prvýkrát sme sa stretli, keď ste predstavovali svoju cestu po Paraguaji. Síce som cestoval v živote dosť, ale nie do tohto regiónu a ten Paraguaj pre mňa bol taký až mystický. Je to tuším jediná vnútrozemská krajina…
Ešte Bolívia.
Z toho, čo som o vás čítal, alebo aj počul niektoré podcasty, som pochopil, že vy máte takú opačnú trajektóriu, ako väčšina cestovateľov alebo turistov. Najprv tie najmenej známe veci a až potom tie známejšie. Takže prečo Paraguaj?
Paraguaj som mal na mojom cestovateľskom zozname už x rokov, lebo ako ste spomenuli, je to jedna veľká neznáma – nikto nevie nič o Paraguaji.
Práve tým, že mám tú opačnú trajektóriu a najprv ma lákajú destinácie, krajiny, regióny a miesta, ktoré sú absolútne nenavštevované a nie sú mainstream, tak ten Paraguaj bol naozaj taký, že, ani literatúra o tom nie je, ani žiadne informácie, maximálne pár článkov na internete a aj to zo zahraničných médií.
Takže minulý rok, som tam strávil presne 100 dní a prešiel som si Paraguaj skrz-naskrz. Potom som spravil krásne podujatie tu v Bratislave, kde som vlastne prvýkrát v histórii odprezentoval Paraguaj na Slovensku. Pozval som originálny folklórny paraguajský súbor, ktorý zatancovali tradičné tance, pripravil som menu paraguajskej gastronómie s paraguajskými nápojmi, takže všetko bolo vlastne o Paraguaji.
V podstate som nepredstavoval moju cestu, ale snažil som sa Paraguaj sprostredkovať Slovákom z takého uhla, aby si odniesli nejaké zaujímavosti, pikošky, záhady alebo bizarnosti z tej krajiny. Takže aj prostredníctvom týchto faktov a mojich fotografií vlastne ľudia uvideli, že kde som trávil čas.
Ako vznikne nápad, že idem do Paraguaja… Čo na to potrebujete, čo si so sebou zabalíte na cestu a ako ju vybavujete?
Príprava na cestu závisí od krajiny a od času, ktorý tam strávim. Keď som bol na maličkom karibskom ostrove Svätá Lucia a išiel som tam na týždeň aj pol, tak tie prípravy určite neboli také, ako keď som išiel do Paraguaja na 100 dní.
Paraguaj som chystal možno od 2020 až 2021. Zháňal som si aj kontakty a keď už som minulý rok vedel, že tam o pár mesiacov pôjdem, tak sa tie prípravy zintenzívnili. Na to, aby som vedel precestovať krajinu, aby som tam postretával ľudí, aby som nadviazal vzťahy s nejakými médiami alebo časopismi, tak to závisí od kontaktov.
K tým kontaktom sa človek dostane ako, „browsuje“ po internete?
Presne tak, internet spája ľudí na celom svete. Ja som nikoho, žiadneho Paraguajčana, fyzicky nepoznal predtým, ako som tam išiel a teraz ich poznám desiatky.
Predtým sa človek s tými ľuďmi „stretne“ na internete, či už na sociálnych sieťach, na stránkach ako couchsurfing, ktoré ponúkajú ubytovanie zadarmo, alebo na nejakých fórach. Aj na LinkedIne sa napríklad veľmi dobre hľadajú kontakty.
Ja si tie kontakty hromadím od roku 2013, keď som prvýkrát vycestoval do Latinskej Ameriky, takže za tých 11 rokov už ich mám naozaj veľa. Niekedy mi vlastne stačí iba jeden, lebo ten už má ďalšie kontakty, kamarátov a tak ďalej. Je to taký pyramídový systém. Keby som si teraz v mojom telefóne pozrel kontakty na Paraguaj, tak tam vybehnú desiatky možno stovky ľudí.
Ale chce to aj istú odvahu a vysoký stupeň dôvery v to, že to dobre dopadne, keď to človek takto robí.
Jasné, ale myslím si, že mám taký cit na to, že keď niekoho stretnem, či ešte len idem stretnúť, alebo strávim s niekým čas, tak viem, či je tá osoba v poriadku a či mi nechce spraviť niečo zlé, alebo aký má zámer. Mám na to za tie roky „čuch“.
Držím palce, nech „čuch“ vydrží. Je to odvážne. Poznám mnoho ľudí, ktorí sú vo vzťahu k Latinskej Amerika veľmi opatrní a rozvážni aj preto, že jednak to nepoznajú a Latinská Amerika mala dlhé roky povesť, že bezpečnosť tam nie je úplne najlepšia. V 80. rokoch sme si pamätali Južnú Ameriku skôr ako raj latinskoamerických diktátorov a potom boli drogové kartely. Viem, že veľa z toho je asi taká mediálna bublina a nemusí to byť nevyhnutne až také zlé…
Ale bolo. Dá sa to povedať, že krajiny Latinskej Ameriky, a nevyhla sa tomu ani jedna z nich, boli v istej fáze svojej histórie čisto bojové polia. Naozaj to tam bolo, že buď ty zabiješ mňa, alebo ja teba. Oko za oko, zub za zub, ako sa vraví.
Niektoré krajiny sa z toho vymanili, z toho ako keby takého gerilového alebo partizánskeho spôsobu života, vojnového stavu. Ale bohužiaľ, niektoré krajiny v tom zotrvávajú, ako napríklad moja srdcová Venezuela, kde sa to od roku 2014 nepretržite ťahá a vlečie, a ešte sa to aj bude. Takže bohužiaľ, niektoré krajiny nemajú to šťastie, že sa z toho vymanili.
Paradoxne, Venezuela je jediná krajina Južnej Ameriky, ktorú som ja zatiaľ navštívil. Bolo to z pracovných dôvodov, bol tam vtedy samit hnutia nezúčastnených a my sme sa snažili spoločne s vtedajším štátnym tajomníkom Lukášom Parízkom lobovať za to, aby sa náš minister Miroslav Lajčák stal generálnym tajomníkom OSN a bolo potrebné získavať aj tieto hlasy. Bola to však veľmi zaujímavá skúsenosť, vrátane návštevy Caracasu, ktorý v tom čase trónil na prvom mieste najnebezpečnejších miest sveta. Vy ste mali to šťastie, že ste tam boli v čase, keď to ešte bolo relatívne OK.
Bol som tam ešte v čase, kedy Hugo Chavéz ešte žil. Zažil som samozrejme Caracas aj iné najväčšie mestá Venezuely. Ale napríklad Národný park Canaima s Anjelským vodopádom, najvyšším na svete, čo je podľa mňa najväčšie lákadlo Venezuely, tak tam som nebol, to mi chýba. Takže Venezuelu ešte určite navštívim.
Snáď sa to aj tam zlepši, lebo je to naozaj nádherná krajina. Poďme ale naspäť k Paraguaju. Keby som o tejto krajine nič nevedel, čím by ste ma presvedčili, že sa tam treba ísť pozrieť?
Paraguaj nemá také to paraguajské Machu Picchu. To znamená, že v Paraguaji neexistuje svetová pamiatka, svetová atrakcia alebo svetové lákadlo, kvôli ktorému by ste si povedali, musím tam ísť, pretože to tam je.
Keď ide niekto napríklad do Peru, tak automaticky ide na Machu Picchu, ak do Brazílie, automaticky jeho kroky smerujú k soche Krista. To sú veci, ktoré vás vyslovene nútia ísť do tej krajiny či mesta.
Paraguaj nič také nemá, ale má viacero takých maličkých vecí, ktoré keď si pospájate dokopy, tak vám vyjde krásna krajina. Má úžasnú prírodu. Možno viac ako polovica Paraguaja, je pokrytá prírodou. Dajú sa tam navštevovať vodopády, jazerá, dá sa kúpať v riekach.
A aký charakter má tá príroda, sú to tropické lesy?
Paraguaj nemá prales. Ak chcete ísť do pralesa, tak do Paraguaja určite nechoďte, lebo tam žiadny nenájdete.
Samozrejme, sú tam nejaké lesy, ale väčšina krajiny je jedna veľká rovina. Vyšiel som aj na najvyšší vrch Paraguaja a bol to ako kopček u mňa za domom v Handlovej. Má len niečo cez 800 metrov. Bolo úžasné, že som bol na najvyššom vrchu tej krajiny, ale vlastne to bola taká milá prechádzka.
Paraguajčanom som hovoril, že u mňa v rodnom meste mám hocijaké kopce okolo a sú vyššie ako 800 metrov. Neveriacky na mňa pozerali, ako je to možné.
Živého Slováka ste tam asi veľmi nevideli…
Veľmi teda nie. Všade, kde som sa pohyboval som mal pocit, že som jediný zo zahraničia, ak teda nepočítam Argentínčanov, Brazílčanov, Bolívijčanov z okolitých krajín. Európskych turistov, cestovateľov, ktorých som tam stretol, by som spočítal na prstoch jednej ruky.
Do Paraguaja veľa ľudí nechodí, jJe to proste taká juhoamerická „zašiváreň“ a nie je tam to, kvôli čomu by ste tam išli. Ale ako som spomenul, tá príroda je úžasná. Majú úžasný vodopád, Salto Cristal, pod ktorým keď som plával, tak to bolo, ako by na vás padali úžasné kryštály v panenskej prírode. Takže dá sa tam aj takéto dobrodružstvo zažiť.
Niekto si spojí Paraguaj s vodopádmi Iguaçu, čo sú najkrajšie vodopády Latinskej Ameriky a jedny z najkrajších na svete. Viaceré cestovné kancelárie to robia tak, že keď pôjdete do Paraguaja, tak si pozriete aj vodopády Iguaçu. Tie však nie sú v Paraguaji, ale na prírodnej hranici medzi Brazíliou a Argentínou, čo je niekoľko kilometrov od hraníc s Paraguajom.
Vodopády boli paraguajské, až kým v druhej polovici 19. storočia krajina nezažila svoju najzdrvujúcejšiu vojnu v histórii. Tým, že v tej vojne Paraguaj prehral a prehral tak, že vlastne až na pár výnimiek kompletne celá mužská populácia vymrela a vymreli aj deti a ženy, takže tam zostalo pár percent z celkového počtu obyvateľov. Úplne to zdecimovalo celú krajinu a z Paraguaja si odkrojila aj Brazília, Argentína a Uruguaj.
Takže tie vodopády teraz sú tam, kde sú. A keď spomeniete Brazíliu alebo brazílsku politiku, tak sa na vás Paraguajčania veľmi zle pozerajú.
A ako vnímajú nás Európanov, majú k nám vzťah, vedia o nás, poznajú napríklad Slovensko?
Indiáni, ktorí tam pôvodne žili, ten najväčší indiánsky kmeň Guarani, tam dodnes žije a po ňom je pomenovaná dnešná paraguajská mena – sa vlastne miešali s Európanmi.
Európania do Paraguaja prišli v troch veľkých vlnách – koncom 19. storočia, potom cez 1. svetovú vojnu a najväčší boom imigrácie z Európy zaznamenal Paraguaj počas 2. svetovej vojny, kedy tam utekali nielen tí, ktorí sa chceli pred vojnou skryť, ale samozrejme aj z toho druhého politického brehu.
Bol som na miestach, kde mi domáci hovorili, že tam chvíľku žil Goebbels, na miestach, kde žila Nietzscheho rodina aj tam, kde žili poprední nacistickí pohlavári. Dodnes si pamätám návštevu takej malej dedinky, ktorá sa volá Nueva Germania teda Nové Nemecko, pretože myšlienka aj tých, ktorí utekali, aj nacistov, bola založiť nový nemecký štát v Južnej Amerike.
A to sa v úvodzovkách čiastočne aj podarilo, najmä teda v Paraguaji, pretože v hornej časti krajiny tak dodnes žijú veľké populácie potomkov Nemcov. Nielen Nemcov, ale všetkých nemecky hovoriacich krajín, teda aj Rakúšanov, aj Švajčiarov. Vlastné komunity začali zakladať už od konca 19. storočia. To znamená, že to nebolo iba kvôli výsledkom druhého svetového vojny. Tie komunity som navštívil a sú tam kompletne všetky názvy po nemecky.
Miestni obyvatelia, ktorí sa nazývajú Menonitas, alebo teda po slovensky Menoniti, tak sú všetci kompletne bieli, ako my. Majú krásne blond vlasy, modré oči. Sú proste tá árijská rasa. A tam oni sa iba medzi sebou miešajú. Len veľmi zriedkavo sa miešajú s pôvodným Paraguajčanom, s indiánom alebo s paraguajským mesticom. Takže tam žijú ako keby úplne oddelení od sveta. Hlavné mesto sa volá Filadelfia.
To nie je veľmi nemecké, ale dobre…
Jedno z najväčších miest je tam Neuland, teda Nová zem. Ostatné tie komunity a dedinky sa volajú napríklad Osnabrück, Schönbrunn, Kliefeld, Ebenfeld, proste všetko sú to nemecké názvy a obyvatelia, tí Menoniti, rozprávajú po nemecky. Je to taký bizár.
Nemčina v Paraguaji nie že prevláda, ale z tých zahraničných ľudí je dominantná a všade som v Paraguaji videl okrem paraguajskej aj nemecké vlajky. Je tam veľa nemeckých škôl, organizuje sa tam pravidelne Oktoberfest, robia sa tam nemecké pivá, praclíky, všetko je kompletne nemecké.
Takže malé Nemecko v Paraguaji. To, čo mňa prekvapilo na tom večeri, bolo, keď ste rozprávali o národných paraguajských jedlách a zistili sme, že je to vyprážaný rezeň. To asi tiež prišlo z Európy…
Presne tak, doniesli si svoju vlastnú gastronómiu a aj ju tam aplikovali. Miestnym sa to vlastne tak zapáčilo, je tam dodnes a na každom rohu vidíte nejakú babku vyprážať rezeň.
Takže nemusíme sa báť experimentov s „červíkmi z pralesa“?
To určite nie. Paraguajská gastronómia je fakt skvelá, ja som si užíval každý deň, keď som chodil do nejakých reštaurácií a najradšej som mal reštaurácie bufetového typu. Máte ako keby švédske stoly a majú tam rôzne cestoviny, mäsá, šaláty, zeleninu a viete si to „namixovať“, potom si to odvážite a podľa toho zaplatíte. Úplne skvelá príležitosť, ako ochutnať z každého rožku trošku. Plus treba dodať, že Paraguaj, tým, že je ovplyvnený Európou, má strašne veľa dobrých sladkostí. Ja som veľmi na sladké. Takže z Paraguaja som prišiel s nejakým kilom navyše.
Ale za tých 100 dní sa asi aj veľa „vychodí“, že?
No jasné, ja som tam „pešoval“ každý deň.
Treba si zabaliť tri páry obuvi, alebo ako to je, keď sa človek vyberie na takúto dlhú cestu?
Tri páry nosím úplne bežne, ale každý na niečo iné. Mám klasické tenisky na bežné nosenie a keď napríklad idem na hory alebo do pralesa, tak potom je to špeciálna obuv. Potom mám ešte jednu rezervnú, keby sa náhodou buď jednému alebo druhému páru niečo stalo.
Z tých vecí, ktoré si pravidelne nosím, tak v ruksaku mám fotografickú výbavu, samozrejme pasy – cestovný a očkovací. V mnohých krajinách to vyžadujú a keď sa pozriete na stránku ministerstva zahraničných vecí, tak je tam uvedené, aké musíte mať pri vstupe do krajiny očkovanie. Ale v živote ma ohľadom toho nekontrolovali.
A potom klasické veci, ako oblečenie či peniaze. V Latinskej Amerike sa nedá veľmi platiť kartou. Väčšinou sú to krajiny „cashu“. Napríklad v Suriname, z ktorého som sa vrátil, som kartou zaplatil asi tak trikrát za dva mesiace. Naozaj to bolo len v najlepších hoteloch alebo najlepších reštauráciách. Takže treba mať so sebou hotovosť.
V miestnej mene, alebo v eurách či dolároch?
Závisí od krajiny. Niektoré krajiny Latinskej Ameriky sú „dolarizované“, to znamená, že národnou menou je americký dolár. V niektorých krajinách je to tak, že môžete zaplatiť eurom, dolárom aj miestnou menou, napríklad ako Surinam. A potom sú krajiny ako Francúzska Guayana, ktorá je vlastne súčasťou Francúzska. Ste v Európskej únii, môžete tam používať dáta ako na Slovensku a platíte eurami.
Akí sú Paraguajčania, v čom sú odlišní od nás?
Paraguajčania sú veľmi pracovití a dobrosrdeční. Naozaj si v histórii vytrpeli strašne veľa, mali dve zdrvujúce vojny, ktoré ich úplne položili na kolená. Tá posledná vojna bola v 30. rokoch minulého storočia, ale oni sa za tých 100 rokov, mám pocit, ešte vo veľa oblastiach z toho nespamätali. Sú tým úplne poznačení.
Pýtal som sa ich, čo robili tých sto rokov. Ale nevedeli na to odpovedať. Také zvláštne myslenie. Ale sú pracovití. Na svojich vlastných pozemkoch, na poliach a pestujú si veci. Lebo v Paraguaji nie je veľa príležitostí, kde by ste mohli len tak zbohatnúť, takže naozaj musíte tvrdo makať.
Je to prevažne poľnohospodárska krajina, venujú sa chovu dobytka?
Presne tak.
Stejky majú dobre?
Stejky majú výborné, dokonca sa súperia s Argentínou a Uruguajom o najlepší stejk na svete. Paraguaj samozrejme tvrdí, že on má tie najlepšie stejky.
Veľké percento HDP krajiny vytvára práve hovädzí dobytok. Ak by nemali kravy, tak sa Paraguaj úplne položí. Kravy držia krajinu nad vodou. Takže všade, kde som bol, som videl stáda kráv a nejakého miestneho pastiera, ktorý ich mal na starosti.
Okrem mäsa a mlieka spracovávajú kožu. A paraguajská koža je jedna z najkvalitnejších na svete. A robia z nej svoje artesania, čiže ručne vyrobené suveníry. To znamená, že najkrajší suvenír z Paraguaja je určite vyrobený z kože.
Nosíte si z tých ciest aj suveníry, alebo hlavne fotografie?
Som zberateľ masiek, masky si nosím zovšadiaľ. Navštevujem aj výrobné dielne tých lokálnych majstrov a tam vidím proces výroby, fotím si to, zaujímam sa, z čoho je to vyrobené. Každá krajina má úplne iné masky a dokonca ešte v rámci jednej krajiny sú rôzne typy masiek, na ktoré sa používajú na rôzne účely alebo ceremónie.
Paraguaj má hlavne masky z kmeňa Guarani. Sú z kmeňa stromu, ktorý sa nazýva timbo. Je to veľmi taký ľahký materiál. Oni z toho vyrezávajú napríklad indiánske hlavy, ale veľmi populárne sú aj pestrofarebné sliepky alebo rôzne iné živočíchy, ktorí žijú v Paraguaji, opice, hady a všetko možné.
Dobre, poďme k inej krajine, ktorá ma v rámci vašich cestovateľských plánov zaujala. A to je Ekvádor a konkrétne jedna jeho časť a to sú Galapágske ostrovy. Treba povedať, že to je asi 1000 km od pevninského Ekvádoru. Ako ste sa na Galapágy dostali?
Paradoxne je to veľmi ľahké a jednoduché. Keď už ste v Ekvádore, tak buď z hlavného mesta Quito, alebo z najväčšieho mesta na pobreží Guayaquil, idú priame lety na Galapágy. Stačí si booknuť letenku. Miestne spoločnosti tam chodia možno aj každý deň. Prídete na maličký ostrovček, ktorý sa volá Baltra a odtiaľ trajektom asi dve minúty a už ste na hlavnom ostrove.
Galapágy sú súostrovie, myslím, že sa skladá z 365 ostrovov, takže na každý deň v roku máte jeden ostrov. Ja som navštívil iba tri najhlavnejšie a to je vlastne Santa Cruz, Isabela a San Cristóbal, na ktorom sa nachádza aj hlavné mesto Galapág Puerto Baquerizo Moreno. Je to taká maličká ospalá rybárska dedinka. Sú to ostrovy, takže výškové budovy tam asi nebudú. To nemôžete čakať.
Sú to naozaj malé dedinky, pár domčekov, možno nejaká reštaurácia, hotel. Aj to na miestny štýl. Nepredstavujte si nejaký hotel Hilton. Ale treba povedať, že na ostrove Santa Cruz, ktorý sa nachádza v strede sú aj naozaj drahé hotely, kde si chodia oddýchnuť celebrity a tam už jedna noc stojí niekoľko stoviek až tisícov dolárov. Naozaj brutálny luxus. Treba povedať, že na tieto ostrovy treba všetko dovážať, tak všetky ceny sú dvojnásobne vyššie ako v pevninskom Ekvádore. Všetko je tam drahé.
Galapágy sú dôležité aj z hľadiska histórie ľudstva, pretože síce ich objavili v 16. storočí, ale v 1831 tam pricestoval istý Charles Darwin. Vznikla tam inšpirácia pre knihu O pôvode druhov a pre celú evolučnú teóriu, pretože na Galapágoch je iný typ fauny, sú tam živočíchy, ktoré inde nežijú.
Živočíchy, ale aj rastliny a volajú sa endemity. Endemit je, či už živočích alebo rastlina, ktorá sa nachádza iba na tom danom mieste a nikde inde na svete. Takže Galapágy majú niekoľko endemitov, to je podľa mňa na tom to krásne, že to nezažijete absolútne nikde inde. Pre mňa sú to najunikátnejšie ostrovy na svete, ja som sa tam cítil ako herec pri natáčaní Jurského parku.
Bolo to úžasné, človek sa len tak prechádza po nejakej prašnej cestičke a musí prekračovať metrových leguánov. Je úžasné vidieť keď sa dvaja samci leguána začnú biť o nejakú samicu. To je úžasné predstavenie. Sú to morské leguány to znamená, že nežije iba na súši, loviť chodí do mora a potom ide späť na pláž a tam sa vyhrieva na slniečku.
Chcem sa spýtať aj na ten Ekvádor. Je to predpokladám, tiež nesmierne zaujímavá krajina. Je tam tropický prales, sú tam indiáni, kvôli čomu ste tam išli?
Ekvádor je jedna z najmenších krajín Južnej Ameriky, alebo celej Latinskej Ameriky. Ale má že všetko. To znamená, že netreba ísť do nejakej megalomanskej Brazílie, stačí vám ísť do malého Ekvádora.
Pevninský Ekvádor je vlastne pobrežie s priľahlými nížinami, ktoré plynule prechádza do najvyšších pohorí do Ánd. A Andy potom plynule prechádzajú do Amazonského pralesa.
V každom tom páse je iné podnebie, iné teploty, inak sa tam dýcha, a je tam aj iný typ obyvateľstva, majú iné tradície, inú gastronómiu. Prejdete hodinu cez kopec a už je to úplne iné. Takže v jednom dni viete zažiť nejakých 30 °C v amazonskom pralese s Indiánmi a potom sa presunúť do 6 tisícoviek do Ánd.
Tam zažijete mínusové teploty a bolo to jediné miesto v Ekvádore, kde som sa dotkol snehu. A potom zídete do nížinatých oblastí a na pláž. A tam sa slníte na piesku. Úžasná krajina.
Ako vnímajú Slováka indiáni, bieleho človeka, ktorý príde do indiánskej komunity? Zjavne na vás nestrieľali šípmi, lebo tu sedíte. Ako prebieha taký medzikultúrny dialóg?
No, treba tam samozrejme zapojiť aj trošku diplomacie, ktorú ma naučili na vysokej škole, keďže som vyštudoval diplomaciu.
Diplomacia vlastne znamená prepojiť tie medzikultúrne rozdiely a nejakým spôsobom sa dokázať dohodnúť fyzicky, akože jazykom, a potom sa už aj nejak mentálne sa prepojiť s tými ľuďmi, nastaviť na ich štýl života a snažiť sa ako keby s nimi splynúť, aby vás nevnímali ako votrelca, ale aby vás brali za jedného z nich. Takže v tomto mi diplomacia a určite španielčina pomáhajú. Keby som nerozprával po španielsky, tak dnes nemám toľko fotiek, príhod a vlastne zážitkov. Jazyk vám otvára dvere a otvára vám srdcia tých ľudí, akože doslovne.
Ak to porovnám so Surinamom, to jediná krajina kontinentu, kde sa hovorí holandsky. Tento jazyk neovládam, takže som celý čas rozprával po anglicky. Takmer všetko obyvateľstvo hovorí po anglicky, ale stále som tam cítil bariéru. Skrátka som nehovoril ich rodným jazykom a bolo cítiť, že ma brali iba ako turistu. V tých španielsky hovoriacich krajinách sa viem úplne začleniť, pretože ovládam jazyk, ovládam slangy, takže ma berú ako domáceho.
Koľko trvá naučiť sa po španielsky na tejto úrovni?
To je veľmi individuálne. Ja španielčinu vyučujem a každý jeden človek, ktorého mám, rozmýšľa úplne inak. Nedá sa to odhadnúť. Vedecky je dokázané, že jazyk sa viete naučiť za 3 mesiace. Ale tá prax je potom už úplne iná.
Ešte sa na sekundu vrátim k tým indiánom. Vy ste s nimi aj žili v tom pralese?
Ja som s nimi bol niekoľko hodín. Boli dva indiánske kmene, ktoré som našiel priamo v pralese. U jedného som aj prespal, priamo u náčelníka. Boli to také klasické malé drevené domčeky. Samozrejme náčelník mal väčší domček a mal tam napríklad na stenách kožu jaguára mal tam šípy, oštepy.
Zastavil som sa tam iba na pár hodín ale bol to jeden z najšialenejších zážitkov, aké mám. Pretože som sa im prispôsobil až natoľko, že som sa celý vyzliekol a oni ma pomaľovali, dali mi do ruky oštep a proste bol som ich súčasť. Takže to bolo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Sú z toho aj fotky. Niektoré nepublikovateľné.
Už ste spomínali, že tento rok ste navštívili Surinam, je to bývalá holandská kolónia. Čím bola táto cesta výnimočná a zaujímavá?
Surinam je výnimočný tým, že je to najzalesnenejšia krajina sveta. Pralesom je pokrytých 93 percent územia. Do Surinamu sa nechodí za pamiatkami, za gastronómiou a podobne.
Do Surinamu sa primárne chodí do pralesa. Takže prechádzať sa cez prales s mačetou, keď tam nie je nejaká cesta, tak si ju proste treba spraviť. To znamená pozorovať stromy, rastliny, miestnych živočíchov, hmyz a tak ďalej. Je to jedna z top krajín sveta na pozorovanie tropického vtáctva.
Majú niekoľko desiatok až stoviek druhov vtákov, ktoré sa dajú v tom pralese vidieť, je to úžasné prírodné divadlo. Súčasťou pralesa sú samozrejme indiánska kmene, ktoré žijú roztrúsené v určitých regiónoch a dá sa k ním nejakým spôsobom dostať.
Tam ale asi nejdete sám? To by bolo príliš riskantné.
Nie je to tam zakázané, kľudne sa tam môžete vybrať, ale neodporúčam to nikomu. V Suriname fungujú cestovné kancelárie, hlavne v hlavnom meste Paramaribo. Objednáte si cestu do pralesa, zaplatíte a idete s miestnym sprievodcom. Je to jednoduché, ale Surinam je veľmi drahá krajina, takže sa na toto treba pripraviť.
Ako začínajúci turista v Latinskej Amerike, kam by som sa mal ísť pozrieť na začiatok?
To je zase veľmi subjektívne. Ak chcete zažiť brutálne dobrodružstvo, tak sa vyberte tam, kde sa necestuje. Venezuela, Haiti, Honduras. Neodporúčam to ale na prvú šupu.
Odporúčam krajiny, kde je cestovný ruch rozvinutý, kde sú k turistom prívetiví, kde sa dá dohodnúť. Nielen po španielsky, ale aj po anglicky. Takže odporúčam Peru, Kolumbiu, Brazíliu, Argentínu, Chile. Kostarika je top krajina Strednej Ameriky so svojimi pralesmi a národnými parkami a faunou a flórou.
Samozrejme Mexiko, ale sú tam oblasti a regióny, kde sa netreba úplne hnať. Ale to vlastne platí o celej Latinskej Amerike.
Blížime sa k záveru našej relácie, tak chcel som sa spýtať, vždy sa to pýtam svojich hostí, máte pre nás nejakú odporúčanú literatúru, alebo niečo, čo by sa stálo za prečítanie, vypočutie, čo sa týka témy, ktoré sme dnes preberali?
Musím povedať, že ja veľa kníh nečítam. Je to možno prekvapujúce, ale ja si na knihu nejako neviem spraviť čas, respektíve nechcem spraviť čas a nie je taká kniha, ktorú by som musel mať a rýchlo prečítať.
Samozrejme, čítam, ale čítam veci na internete. To znamená, že keď nejakú knihu uvidím v pdf-ku na internete, tak si ju tam čítam elektronicky, alebo hlavne veľa článkov hlavne zahraničných. Takže ja sa vzdelávam väčšinou v online priestore. Ale keby som mal povedať nejakú knihu, respektíve tému, ktorá ma dosť fascinuje, tak je to téma, ktorú nikto z nás dobrovoľne nechceme zažiť. Ale čítam o nej strašne rád. O mafiách.
Mám strašne rád knižky s tými mafiánskymi príbehmi. Najmä, ak sú vlastne postavené na skutočnosti. Ak by som mal spomenúť jednu knihu, tak je to veľmi hrubá kniha Slovenská mafia – Príbehy písané krvou od Jána Petroviča. Takže to odporúčam.
Asi keď si to človek prečíta, tak sa potom už menej bojí ísť do tej Latinskej Amerike.
Možno je to taká dobrá predpríprava,. A hoci je to vlastne smutné povedať, ale to sme tu všetci zažili v 90. rokoch. A čo sa týka podcastov, nemám nejaký jeden, ktorý by som stále počúval, ale môžem to povedať tak, že všetky podcasty, v ktorých som bol ja, tak odporúčam divákom. Aby sa diváci dozvedeli nejaké zaujímavosti o krajinách, ktoré sú nie až tak populárne.
MW: To znamená, že aj tento podcast.