Ak ste vyrastali v dome, kde sa dalo „napätie krájať“, kde ste podľa nálady rodiča nikdy nevedeli, či príde úsmev alebo emočný výbuch, možno si dnes hovoríte: „Veď nič také strašné sa mi nestalo.“ Spomínate si na svoje detstvo ako relatívne dobre, vo svojom vnútri však bojujete s úzkosťou, neustálym pocitom, že nie ste dosť, problémami vo vzťahoch a zvláštnou hanbou, ktorú neviete pomenovať. Vaše telo je v strehu, aj keď je okolo už dlhé roky pokoj.
Psychologička Monika Chovanová vysvetľuje, že nejde o slabú povahu ani dramatickosť, ale o komplexnú posttraumatickú stresovú poruchu, skrátene CPTSD. Vzniká najčastejšie v detstve, v dysfunkčnej rodine, kde sa dieťa podvedome nikdy necíti naozaj bezpečne. Nejde o jednu veľkú tragickú či traumatickú udalosť, ale o roky hádok, kriku, kritiky, ticha, trestania ignorovaním či nepredvídateľných reakcií rodičov.
skryte
V rozhovore hovorí o tom, čo sa deje s detským nervovým systémom, keď žije v chronickom napätí a ako sa z toho stáva vnútorný kritický hlas, ktorý dospelého sprevádza celý život. V rozhovore zistíte aj to, že podvedome si priťahujeme toxické vzťahy, pretože nám pripomínajú pocit domova a našu prvotnú ideu lásky.
Čo sa deje s dieťaťom, ktoré dlhodobo žije v napätí, v atmosfére hádok, kriku, kritiky alebo nepredvídateľných reakcií rodičov?
Dieťa, ktoré vyrastá v chronickom strese, si vytvára zvýšenú citlivosť nervového systému, čo ovplyvňuje jeho emócie a správanie. Výskumy ukazujú, že takéto deti majú často problém regulovať stres a emócie aj v dospelosti. V mojej praxi sa stretávam s tým, že tieto deti môžu mať nízke sebavedomie a pocit, že nikdy nemôžu spraviť nič „správne”. Chronický stres mení vnímanie bezpečia – dieťa je neustále v stave pohotovosti.
Časté hádky alebo nepredvídateľné reakcie rodičov vedú k vnútornému napätiu a pocitu neustáleho ohrozenia. Takéto prostredie môže podporiť vývoj úzkosti, depresívnych nálad a problémov s dôverou vo vzťahoch. V praxi vidím, že dospelí s týmto zázemím často nevedia, ako sa uvoľniť a relaxovať. Rodičovské prostredie formuje vnútorný kritický hlas, ktorý dieťa sprevádza celý život. Aj malé pozitívne interakcie môžu pomôcť zmierniť následky.
Ako sa CPTSD líši od „bežného” traumy alebo jednorazovej stresovej poruchy? Prečo je tak hlboko zakorenená v našej identite?
CPTSD vzniká pri dlhodobom vystavení stresu alebo traume, často v detstve, a nie je to jednorazová udalosť. Výskumy ukazujú, že opakovaný stres zmení štruktúru mozgu a nervového systému, čo ovplyvňuje spôsob, akým človek reaguje na emócie a situácie. Psychologická prax potvrdzuje, že tieto skúsenosti sa pevne viažu do identity človeka – vníma sa ako „nedostatočný” alebo „ohrozený”.
Najprv všetci ostatní, až potom ja. Trpíte záchranárskym komplexom? Takto ho porazíte - ROZHOVOR
Na rozdiel od bežnej traumy sa CPTSD prejavuje chronickou úzkosťou, problémami vo vzťahoch a silným vnútorným kritickým hlasom. Hlboké zakorenenie v identite znamená, že človek často nevie rozlišovať medzi minulosťou a prítomnosťou, a staré vzorce správania sa automaticky aktivujú. V praxi vidím, že dospelí s CPTSD často nevnímajú svoje reakcie ako nezdravé, ale ako „normálne ja”. Chronické prežívanie strachu alebo neistoty formuje spôsob, akým človek volí partnerov, prácu a sociálne kontakty. CPTSD je komplexná, pretože zahŕňa emočné, kognitívne a telesné zložky.
Ako sa na dospelom prejaví, keď v detstve nevedel predvídať, či bude rodič láskavý alebo nahnevaný? Aké môžu byť typické prejavy CPTSD v dospelosti? Môžu sa u rôznych ľudí líšiť?
Dospelí, ktorí vyrastali v nepredvídateľnom prostredí, často prežívajú chronickú úzkosť, strach z odmietnutia alebo problém dôverovať ľuďom. Prejavy sa môžu líšiť – niekto sa stáva hyperaktívny a kontrolujúci, iný uzatvorený a pasívny. Typické sú problémy vo vzťahoch, vnútorný kritický hlas, pocity viny a nízke sebavedomie.
Výskumy dokazujú, že mozog týchto ľudí reaguje silnejšie na nepredvídateľné situácie, čo spôsobuje časté spúšťanie stresových reakcií. Niektorí dospelí môžu mať sklony k perfekcionizmu alebo sebakritike, iní k emocionálnemu odstupu. V praxi vidím, že tieto vzorce sa často prenášajú aj do výberu partnerov alebo spôsobu, ako riešia konflikty. Prejavujú sa aj telesné symptómy – napätie, bolesti hlavy, poruchy spánku. Každý človek má kombináciu prejavov unikátnu, preto je dôležitá individuálna podpora a terapia.
skryte
Prečo veľa ľudí vníma svoje detstvo ako „veď nič strašné sa nestalo“, a pritom ich telo nesie úplne iný príbeh?
Ľudský mozog má tendenciu racionalizovať alebo minimalizovať traumu, najmä ak bola chronická alebo neustále prítomná. Telo si často pamätá stres a napätie, aj keď vedomie to ignoruje. Výskumy v oblasti neurovedy dokazujú, že chronický stres formuje nervový systém a aktivuje telo na neustály „boj alebo útek”.
Ľudia môžu pociťovať úzkosť, napätie alebo fyzické symptómy bez toho, aby vedome pripisovali príčinu traumatickým skúsenostiam. Tento paradox vysvetľuje, prečo sa dospelí často cítia „preťažení” alebo vyčerpaní bez jasného dôvodu. Uvedomenie si telesných reakcií je kľúčové pre liečbu CPTSD. Aj jemné techniky, ako dýchanie, pohyb alebo somatická terapia, pomáhajú „uvoľniť” telo. Toto spojenie tela a mysle vysvetľuje, prečo nie je trauma len otázkou spomienok. Bez uvedomenia si telesných signálov je liečenie neúplné.
Prečo je vnútorný kritický hlas taký silný a ako súvisí s tým, ako k nám v detstve prehovárali rodičia?
Vnútorný kritický hlas často vzniká ako vnútorná internalizácia rodičovských komentárov a očakávaní. Psychologická prax ukazuje, že deti, ktoré častokrát počúvali kritiku alebo nepredvídateľné reakcie, si vyvinú automatické vnútorné hodnotenie samých seba. Tento hlas aktivuje rovnaké mozgové oblasti ako vtedy, keď bolo dieťa kritizované, čo spôsobuje chronický stres. Ľudia s CPTSD často pociťujú pocit, že nikdy nestačia, aj keď objektívne dosahujú úspechy.
Rozvod nezačína hádkou či neverou, ale prevrátením očí: Malé gestá vedia zabiť lásku - ROZHOVOR
Tento hlas môže byť veľmi presvedčivý a ovplyvňuje rozhodnutia, vzťahy aj sebahodnotenie. V praxi učím klientov rozlišovať medzi vnútorným hlasom a realitou a vytvárať „vnútorného podporovateľa”. Terapia zameraná na sebaprijatie a vnútornú sebaláskavosť pomáha znižovať jeho intenzitu. Aj malé každodenné úspechy môžu postupne oslabiť jeho vplyv. Kritický hlas je často hlboko zakorenený, preto je trpezlivá a systematická práca nevyhnutná.
Ako CPTSD ovplyvňuje výber partnerov a prečo nás to paradoxne pritahuje k podobným dynamikám, aké sme zažili v detstve?
CPTSD formuje vzorce pripútania a často vedie k výberu partnerov, ktorí odrážajú známe, aj keď nezdravé, dynamiky z detstva. Ľudia hľadajú známe vzorce, aj keď sú škodlivé, pretože mozog ich interpretuje ako „bezpečné” alebo predvídateľné. Výskumy potvrdzujú, že opakujúce sa vzorce v partnerských vzťahoch sú typické u ľudí s CPTSD. Títo jedinci môžu priťahovať partnerov, ktorí sú nepredvídateľní, kritickí alebo emocionálne vzdialení.
V praxi vidím, že klienti často vstupujú do vzťahov so známou dynamikou, aby nevedome spracovali minulé skúsenosti. Tento proces môže vyvolávať chronickú úzkosť a konflikty. Terapia učí rozpoznať tieto vzorce a vedome ich meniť. Uvedomenie si vlastných tendencií je prvým krokom k zdravším vzťahom. Praktické cvičenia zahŕňajú reflexiu a nastavenie hraníc, aby sa predišlo opakovaniu škodlivých vzorcov.
Prečo môže človek prežívať neustálu úzkosť, aj keď je navonok „všetko v poriadku“?
Chronická úzkosť u ľudí s CPTSD často súvisí s hyperaktívnym nervovým systémom, ktorý je permanentne pripravený na hrozbu. Mozog týchto ľudí reaguje intenzívne na stres aj v bezpečných situáciách. Moji klienti často zažívajú vnútorné napätie, ktoré nie je viditeľné zvonka, čo spôsobuje pocit nepochopenia. Telo si pamätá minulé hrozby, aj keď vedomie tvrdí, že situácia je bezpečná.
Ako správne komunikovať, aby sme zlepšili svoje vzťahy s partnerom, v práci, s deťmi a rodičmi? - ROZHOVOR
Takýto stav vedie k pretrvávajúcej únave, poruchám spánku a napätiu svalov. Emocionálna preťaženosť môže spôsobiť prehnané reakcie alebo uzatváranie sa. Terapia zameraná na uvedomenie telesných signálov a techniky regulácie stresu je veľmi účinná. V praxi sa osvedčujú cvičenia zamerané na dýchanie, relaxáciu a postupnú expozíciu. Uvedomenie si súvislosti medzi minulosťou a prítomnosťou môže zmierniť chronickú úzkosť. Už viem, čo sa mi deje a prečo.
Ako funguje nervový systém človeka s CPTSD? Prečo ho spúšťa aj kritická poznámka či tón hlasu?
Nervový systém ľudí s CPTSD je hyperaktívny a často reaguje na podnety ako potenciálnu hrozbu. Výskumy ukazujú, že amygdala, časť mozgu zodpovedná za strach, je u nich citlivejšia a rýchlejšie spúšťa stresové reakcie. Aj jemný tón hlasu alebo kritická poznámka môžu vyvolať intenzívnu úzkosť a fyzickú reakciu. Tento mechanizmus pochádza z detstva, keď nepredvídateľná alebo kritická komunikácia rodičov znamenala reálne ohrozenie.
Nervový systém sa naučil automaticky reagovať, aby chránil telo. V dôsledku toho môže byť človek neustále v stave pohotovosti, čo vyčerpáva a spôsobuje stres. Terapia a techniky regulácie nervového systému, ako somatické cvičenia, pomáhajú obnoviť rovnováhu. V praxi vidím, že uvedomenie si spúšťacích faktorov je prvým krokom k zmierneniu reaktivity. Postupné vystavovanie sa stresovým podnetom v bezpečnom prostredí môže nervový systém „pretrénovať”.
skryte
Prečo sú hranice pre ľudí s CPTSD tak náročné? A prečo často nevedia povedať nie, aj keď cítia, že niečo nie je v poriadku?
Hranice sú náročné, pretože v detstve často neboli rešpektované alebo boli spojené s trestom či odmietnutím. Ľudia s CPTSD sa naučili potláčať vlastné potreby, aby sa vyhli konfliktom alebo strate lásky. Výskumy dokazujú, že chronický stres a nepredvídateľné prostredie vedú k nedostatku sebaúcty a strachu z odmietnutia.
Tichá domácnosť, hádky a výčitky? Zdravá komunikácia sa dá naučiť, tvrdí psychologička - ROZHOVOR
V dôsledku toho je pre nich prirodzené súhlasiť, aj keď niečo cítia ako nesprávne. Terapia učí rozpoznať vnútorné signály a bezpečne stanovovať hranice. Postupné cvičenie odmietania alebo asertivity znižuje pocit viny. V praxi vidím, že aj malé kroky, ako jasné vyjadrenie vlastných potrieb, vedú k postupnému posilneniu sebavedomia. Uvedomenie si práv na vlastné pocity je kľúčové pre zdravé vzťahy.
Ako pracovať s vnútorným dieťaťom tak, aby sa človek prestal pozerať na seba očami svojich rodičov?
Práca s vnútorným dieťaťom znamená uznať vlastné pocity, ktoré boli v detstve potlačené alebo ignorované. Vedené vizualizácie, dialóg alebo písanie listov vnútornému dieťaťu posilňuje sebaprijatie. Uvedomenie a spracovanie minulých skúseností mení spôsob, akým mozog reaguje na stres. Tento proces pomáha oddeliť identitu od internalizovaných rodičovských kritík.
V praxi sa klienti učia, že vnútorné dieťa je milované a akceptované, aj keď v minulosti nebolo. Sebaláskavosť a uznanie vlastnej hodnoty postupne oslabujú vnútorný kritický hlas. Opakované cvičenia a vedené sebareflexie podporujú zdravú sebahodnotu. Tento prístup umožňuje rozhodovať sa a konať z vlastných potrieb, nie zo strachu z odmietnutia. Práca s vnútorným dieťaťom je dlhodobý proces, ale poskytuje hlboké uvoľnenie a psychickú rovnováhu.
