Sviatok svätého Štefana nebol len o oddychu po Štedrom dni. Naopak. Bol to deň, keď sa vstávalo skoro ráno, chodilo sa do ľadovej vody, práskalo bičmi, predpovedalo počasie a dediny ožívali zábavou, akú si dnes už len ťažko vieme predstaviť. Niektoré zvyky by nám dnes pripadali úsmevné, iné až poriadne zvláštne. No všetky mali jedno spoločné – vieru, že práve v tento deň sa rozhoduje o zdraví, úrode a láske v nasledujúcom roku.
Prinášame menej známe, no o to zaujímavejšie tradície, ktoré sa na sviatok sv. Štefana dodržiavali na celom území Slovenska.
Krása a sila z ľadu: Dievky v potoku, kone v rieke
Ak by ste sa 26. decembra nadránom prešli po dedine pred sto rokmi, možno by ste neverili vlastným očiam. Dievčatá kráčajúce k potoku, mládenci vedúci kone k rieke – a to všetko v mraze, snehu či ľade. Tento zvyk však nebol prejavom odvahy ani recesie. Mal hlboký symbolický význam.
Podľa tradície sa mladé ženy skoro ráno na Štefana umývali v potoku, aby boli po celý rok krásne a mali jemnú pleť. Voda mala očistnú silu a chlad sa považoval za liečivý. Ak bol potok zamrznutý, dievčatá sa aspoň symbolicky umyli v snehu. Mládenci zas brodili kone v rieke – verilo sa, že tak budú silné, zdravé a „vrané“ po celý rok.
Z dnešného pohľadu ide o extrémny rituál, no pre našich predkov bol úplne prirodzený. Zdravie ľudí aj zvierat bolo existenčne dôležité a každý spôsob, ako si ho zabezpečiť, stál za to – aj keby to znamenalo vstup do ľadovej vody.
„V domácnostiach mohli na Štefana odložiť gazdiné zo stola misky s jedlami, s ktorými sa nesmelo od Štedrého večera hýbať – plodiny zo štedrovečerného stola sa pridali k tým pripraveným na siatie. Na Štefana sa mohla izba pozametať a upratať,“ vysvetľuje popredná slovenská etnologička Katarína Nádaská.
Veštenie na Štedrý večer: Aká bola mágia počiatku ukrytá v štedrovečerných tradíciách?
Biče proti bosorkám a zlu: Hluk, ktorý mal chrániť domy
Jedným z najstarších a najpodivnejších zvykov na svätého Štefana bolo takzvané „plieskanie bičmi“. Nešlo však o obyčajné biče. Mládenci si ich vyrábali už skoro ráno na Štedrý deň – zo špeciálne spletených nití, ktoré museli vydržať celý rok, až do ďalších Vianoc.
Na Štefana s nimi chodili po dedine, práskali nimi pred domami, v hospodárskych budovách aj pri stajniach. Verilo sa, že hlasné plieskanie vyháňa bosorky, zlé sily a všetko, čo by mohlo uškodiť rodine či dobytku. Nešlo o zábavu, ale o ochranný rituál, ktorý mal zabezpečiť pokoj a prosperitu.
Nezabúdalo sa ani na prírodu. „Ovocné stromy sa na Štefana obkladali slamou, aby nezmrzli a v lete priniesli bohatú úrodu. Všetko malo svoje miesto a význam – človek, zviera aj strom boli súčasťou jedného celku,“ hovorí Nádaská.
Sane plné dievčat a rozbité hrnce: Štefan ako sviatok radosti a zábavy
Po prísnom advente bol sviatok svätého Štefana prvým dňom, keď sa konečne smelo zabávať. A naši predkovia to využili naplno. Dediny ožívali spevom, muzikou a smiechom. Dopoludnia sa chodilo do kostola, popoludní už k muzike – do krčmy alebo do domu, kde sa konali priadky.
Jedným z najobľúbenejších zvykov bolo prevážanie dievčat na saniach. Malo zabezpečiť, aby konope a ľan rástli dlhé a pevné. Postupne sa však z rituálu stala obľúbená spoločenská udalosť plná smiechu a flirtovania. Zima, sneh a sane vytvárali ideálne podmienky na zbližovanie.
Štefan bol zároveň dňom osláv všetkých Štefanov. „Oslávenca poviazali povrieslami a „nepustili“, kým rodina nepriniesla výkupné – teda pohostenie. Dievčatá zas do dverí domu, kde býval Štefan, hádzali starý hlinený riad. Čím viac hluku a rozbitých črepov, tým viac šťastia do nového roka,“ vysvetľuje slovenská etnologička.
Večer patril slobodným mládencom. Chodili po domoch, kde žili dievčatá súce na vydaj. Ak mal mládenec už „istú“ vyvolenú a plánoval svadbu v nasledujúcom roku, prišiel do jej domu s muzikou a kamarátmi. Spoločne sa zabávali až do noci – bola to tichá, no jasná správa pre celú dedinu.
Počasie ako veštba budúcnosti
Sviatok svätého Štefana bol aj dňom predpovedí. Ľudia pozorne sledovali vietor, blato či sneh. „Hovorilo sa, že ak sa vetry na svätého Štefana spolu chytia, veľké priekopy a záveje narobia.Silný vietor vraj znamenal plané víno, zatiaľ čo blato sľubovalo peknú jar,“ hovorí Katarína Nádaská.
Tieto pranostiky neboli len poverami. Boli výsledkom dlhoročného pozorovania prírody, od ktorej boli naši predkovia bytostne závislí.
Sviatok svätého Štefana dnes vnímame najmä ako pokojný deň po Vianociach. Kedysi však patril k najživším dňom roka. Bol plný vody, hluku, smiechu, viery aj nádeje. A hoci sa nám niektoré zvyky môžu zdať podivné, jedno im nemožno uprieť – mali dušu. A možno by sme si z nich mali zobrať aspoň kúsok. Napríklad radosť zo spoločne tráveného času a odvahu veriť, že nový rok môže byť lepší.
