Keď som ako štátny tajomník ministerstva dopravy stál pri ministrovi a spoločne sme uvádzali do praxe prvý harmonogram plánovania cestnej infraštruktúry, cítil som iskru nádeje. Bolo to obdobie, keď sme verili, že systém a dáta dokážu chaos slovenských ciest pretvoriť na mapu pokroku.
S odborníkmi sme hodiny strávili nad tabuľkami, kde sme „vážili“ každý projekt: ušetrený čas, intenzitu premávky, prínos pre regióny uväznené v kolónach. Prioritizácia bola naším kompasom – nie len prázdnym slovom, ale kostrou, na ktorej mali stáť rozhodnutia. Pred kamerami sme sľubovali poriadok: peniaze tam, kde prinesú najväčší úžitok, nie tam, kde je najhlasnejší politický krik.
Záblesky bez logiky
Dnes, s odstupom, vidím tieto ideály v troskách. Harmonogram, ktorý sme kedysi tvorili s presnosťou chirurga, sa zmenil len na text bez vypovedateľnej hodnoty. Aktualizácie prichádzajú ako záblesky bez logiky – web ministerstva raz ukáže plán, inokedy ho nechá zmiznúť, akoby rok 2025 nikdy neexistoval.
Byrokracia úraduje aj v doprave: Politici strihajú pásky, no nové stavby meškajú - KOMENTÁR
Odkazy na vládne rokovania sú neprehľadné, roky v nich nesedia, a občan, ktorý čaká na vysvetlenie, ako sa minie 18 miliárd eur na cesty v najbližších desiatich rokoch, blúdi v tme. Žiadne tri body pred kamerami, žiadny dokument, ktorý by laik pochopil. Len dva obrovské excely – tisíce riadkov, čísla bez príbehu, bez kontextu, bez odpovedí na otázky, prečo ten-ktorý úsek, aké má parametre, kedy bude realitou.
Lotéria namiesto plánu
Musím však uznať, že nárast rozpočtu na 18,1 miliardy z pôvodných 14 je samo osebe pozitívnym signálom. Viac peňazí na cesty znamená potenciál pre viac obchvatov, lepšie spojenia, menej zápch. Je to prísľub, že regióny môžu dýchať slobodnejšie, že východ a západ krajiny sa spoja rýchlejšie. Ale bez stratégie, bez transparentnosti, je to len hromada peňazí hodená do vetra.
Ako keby sme namiesto plánu mali lotériu – rozpočet rastie, no nikto nevie, prečo sa náklady na roky 2028 až 2031 zdvojnásobili, ani ako ich Slovensko pri 0,8 % HDP na cesty ufinancuje. Historicky vieme, že rozpočet je na hrane, ekonomický rast slabý. Kto zaplatí tieto ambície? A prečo plán po roku 2034 mizne, akoby diaľnice nepotrebovali žiadnu prípravu? Či vtedy už bude všetko „porobeno“?
Bolí ma pohľad na detaily. Projekty, ktoré sme kedysi radili podľa ich prínosu – ušetrené hodiny, menej emisií, spojenie odľahlých kútov – ustupujú megalomanským snom. Tunel Karpaty na D4 pri Bratislave, s negatívnou spoločenskou návratnosťou, sa zrazu stal hviezdou, hoci nikto nevysvetlil, prečo.
Jeho cena klesla z miliardy a pol na necelú miliardu – preklep či zámer? Nevieme. A stavebné náklady na D1, R2, R4 rastú o miliardy, sľubujúc diaľnice do 2030, no bez záruky, že na ne budú peniaze. Regióny ako Kežmarok či Vranov nad Topľou, ktoré potrebujú lacné obchvaty, počujú len: „Nie sú peniaze.“ Ale na megalomanské projekty sú?
Ako človek, ktorý veril v systém, cítim sa oklamaný. Chceli sme poriadok, dostali sme chaos v číslach. Premiér chváli ministra za „rozostavanie republiky“, no bez stratégie je to len rozostavanie ilúzií. Peniaze sú dobrá správa, áno, ale bez plánu, bez vysvetlení, sú len prázdnym gestom. Mohli sme stavať mosty – k regiónom, k efektivite, k budúcnosti. Namiesto toho kráčame po rozbitej ceste, kde každá aktualizácia harmonogramu je len ďalším krokom do neistoty.
