Na rozdiel od Česka ste elegantne pochovali komunistickú stranu, čím ste dali najavo rešpekt a úctu k demokratickým hodnotám. Takto jeden môj známy komentoval vznik a pôsobenie Strany demokratickej ľavice, keď som si v roku 2012 chystal vystúpenie na konferenciu o vývoji demokracií v strednej Európe, ktorá sa konala na Univerzite v Yale.
Keďže zažívame vlnu nostalgie po časoch pred rokom 1989, možno pri hľadaní odpovedí na to, ako jej čeliť, zaujme spomienka, ako a prečo vznikla Strana demokratickej ľavice. Stalo sa tak pred 35 rokmi vypustením prvej časti názvu KSS-SDĽ na základe rozhodnutia vrcholového orgánu strany.
K premenovaniu došlo dva týždne pred tým, čo najsilnejšia západoeurópska komunistická strana v Rimini zmenila svoj názov Komunistická strana Talianska na Demokratická strana ľavice. Vždy si budem pamätať tie chvíle z 26. januára 1991.
Spievali sme hymnu a oslavovali tento ako definitívne potvrdenie nášho reformného kurzu a smerovania k sociálnodemokratickým hodnotám. Vnímali sme to ako zavŕšenie prvej časti úsilia o transformáciu Komunistickej strany Slovenska na stranu sociálnodemokratického typu, súc inšpirovaní aj Maďarskou socialistickou stranou na čele s Gyulom Hornom a Sociálnou demokraciou Poľskej republiky na čele s Alexandrom Kwaśniewskym.
Požiadavka Milana Kňažka
Názov SDĽ som vymyslel s Ivanom Borovským a stal som sa jej prvým predsedom. Pre mňa osobne bola začiatkom tohto reformného úsilia účasť na prvom slobodnom dialógu 24. novembra 1989.
Autoritárstvo a voluntarizmus proti parlamentnej demokracii - KOMENTÁR
Na požiadavku Milana Kňažka zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany som odpovedal: „Pán Kňažko, vy ste povedali veľm vážnu vec, s ktorou nemôžem nesúhlasiť, ako výskumník, ktorý má o tom presné informácie. Naozaj, došlo tu k veľkému poklesu dôvery spoločnosti v stranu. A je samozrejmé, že tá dôvera v určitý politický subjekt nemôže sa odvodzovať od toho, či má svoje postavenie politické zapísané v ústave alebo nemá zapísané. Každá politická sila si ho jednoducho… musí vybojovať.“
Patril som k tým členom KSS, ktorí odmietli Nežnú revolúciu zobrať ako osobnú porážku. To, čo sa stalo, sme vnímali ako historicky nevyhnutnú porážku nedemokratického a represívneho neostalinistického politického systému, založeného na monopole moci, ktorý bol garantovaný ústavou, a administratívne–byrokratického riadenia ekonomiky, ktoré prehralo v súťaži so slobodným trhovým hospodárstvom. Ale aj ako porážku, ktorú utrpelo komunistické hnutie v súťaži so sociálnodemokratickým. To určilo aj našu politickú stratégiu.
Faktický názorový pluralizmus
Na mimoriadnom zjazde KSS 17. decembra 1989 sme sa ospravedlnili za všetky zločiny, represie a neprávosti, ktoré sa udiali počas vlády KSČ a zrušili sme aj dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, ktorý bol ideologickým základom normalizačného režimu po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. November sme videli od začiatku ako šancu aj pre členov komunistickej strany. Každý sa mohol slobodne rozhodnúť.
My sme sa zvolili cestu z reformne orientovaných členov strany vybudovať nový politický subjekt, ktorý bude založený na osvedčených hodnotách sociálnej demokracie, ktorá urobila napr. v škandinávskych krajinách pre pracujúcu triedu oveľa viac, ako to sľuboval systém tzv. reálneho socializmu.
Iní členovia strany sa rozhodli vstúpiť do revolučnej Verejnosti proti násiliu, ďalší do novovznikajúcich alebo obnovujúcich sa politických strán. Brali sme to ako dôkaz faktického názorového pluralizmu v bývalej štátostrane a výraz demokracie.
Významným krokom k náprave asymetrických vzťahov spoločnom štáte bolo odmietnutie stavu, že KSS bola oblastnou organizáciou jednotnej KSČ. Vyhlásili sme KSS za národnú politickú silu a iniciovali tak aj vznik Komunistickej strany Čiech a Moravy, pôsobiacej výlučne na území ČR. Následne sme presadili, že KSČ sa zmenila na Federáciu KSČM – KSS-SDĽ. Transformujúca sa KSS-SDĽ si teda vynútila zánik zdiskreditovanej KSČ.
Výsledok vnútorného zápasu dvoch platforiem
Naším hlavným cieľom sa stalo, aby s prechod k novému politickému systému udial pokojne a kultivovane a aby ho prijali za svoj aj členovia strany a ich rodiny a aby dostali šancu stať sa rovnoprávnymi občanmi. Robili sme všetko, aby sa oslabovala polarizácia a revanšistické nálady v spoločnosti a aby sa hľadal konsenzus pri uskutočňovaní základ zmien v politickom systéme, čo bolo hlavným programom vlády národného porozumenia.
V prvých slobodných voľbách sme sa správali nekonfrontačne. Odmietali sme možnosť zachovania starej Komunistickej strany Slovenska, len s určitými kozmetickými úpravami. Teda to, čo zvíťazilo v českej časti KSČ. Preto sme podporovali diferenciačný proces v komunistickej strane po prvých demokratických voľbách v roku 1990 a odmietali sme falošné hlasy o potrebe vnútornej jednoty.
Názov SDĽ bol symbolickým vyjadrením výsledku vnútorného zápasu dvoch platforiem – socialistickej orientácie a komunistickej obnovy. To, že jasne vyhrala naša, prvá platforma, ktorá pozostávala z ľudí, ktorí si potrebu reforiem uvedomovali už v osemdesiatych rokoch, primälo priaznivcov druhej platformy k tomu, že zakrátko odišli z SDĽ a založili dve nové strany: Zväz komunistov Slovenska a KSS ’91. To, že nás tí, čo sa nevedeli rozlúčiť so stalinistickým dedičstvom, potom nálepkovali ako zradcov, nás netrápilo. Veď my sami sme zásadnú názorovú diferenciáciu vyvolali.
Prvý zjazd SDĽ
Rozhodnutie o zmene názvu sme vnímali ako nevyhnutné potvrdenie pre verejnosť, členskú základňu, ale aj pre potenciálnych partnerov doma i v zahraničí, že nerobíme mimikry, ale sa seriózne dištancujeme od komunistickej minulosti so všetkými jej zločinmi, represiami, potláčaním demokracie a slobody vo všetkých jej aspektoch. Že chceme ponúknuť novú stranu do nových, demokratických pomerov, ktorá nebude v izolácii a anti-systémovej opozícii, ale bude pre spoločnosť osožná. Čiže stranu sociálnodemokratického typu.
14. decembra 1991 sa konal prvý zjazde SDĽ, do ktorej sa na základe dobrovoľného súhlasu s jej novým programom vychádzajúcim zo zásad Socialistickej internacionály, preregistrovalo iba 45-tisíc členov z pôvodných 450-tisíc v októbri 1989 a vstúpilo do nej 2000 nových členov.
S prihliadnutím na neúspešný puč v Sovietskom zväze 19. augusta 1991 je zrejmé, že keby sme rozhodnutie, uskutočnené 26. januára urobili 26. augusta, nikto by nám neuveril, že náš rozchod s komunistickou minulosťou nebol iba taktickým krokom vynúteným vlnou antikomunizmu, ale že išlo o skutočne slobodné strategické politické rozhodnutie, ktoré vyplynulo zo seriózneho zhodnotenia histórie, tendencií vývoja v strednej a východnej Európe a situácie v európskej a domácej ľavici.
Tým, ktorí nám za naše rozhodnutie vydať sa na cestu sociálnej demokracie nadávali do renegátov a zradcov svetlých komunistických princípov, sme odpovedali, že fakty sa nakopili a stále kopia tak, že dávajú za pravdu nám a nie zástancom zachovania starej komunistickej strany.
Veď komunistické hnutie poznačené proti demokratickými metódami uskutočňovania jeho cieľov, masovými zločinmi a neúspechmi v ekonomickej a technologickej súťaži so západnou Európou a USA jednoducho prestalo existovať. Dôvodili sme, že rozpadom ZSSR sa skončil experiment, okolo ktorého sa točila celá história 20. storočia.
Uvedomovali sme si, že koniec tohto experimentu bol predznačený práve zradou hodnôt oslobodenia a emancipácie človeka, v mene ktorých sa začal uskutočňovať. Teda demokracie, samosprávy, ľudských práv a možností jednotlivca ovplyvňovať podmienky svojej existencie v ekonomickej i politickej oblasti.
Ľudský, odborný a politický kapitál
Žiada sa zdôrazniť, že aj na Slovensku boli spoločenské a politické podmienky, aby sa KSS zásadne nezmenila, iba sa obnovila. Bola by bývala stranou ponížených a urazených ľudí, túžiacich po revanši, so sklonom ku konšpirácii, sociálnej demagógii a radikálnym riešeniam. Stranou, ktorá by vystupovala ako antisystémová opozícia. Zabránilo tomu naše reformné krídlo.
V Českej republike sa zásadná transformácia, symbolizovaná zmenou názvu, neuskutočnila. Bolo to dané nielen rozhodnutím elity strany, ale aj historickými okolnosťami.
To, že zvíťazila myšlienka SDĽ, bol náš najdôležitejší vklad pre budovanie otvorenej demokratickej občianskej spoločnosti, pre vysporiadanie sa s neľahkou a dramatickou minulosťou po februári 1948, keď sa k moci dostala KSČ, pre liečenie spoločenskej traumy, ktorá sa ventilovala novými a novými vlnami antikomunizmu.
Filozof František Novosád kedysi konštatoval, že politické prevedenie celých skupín obyvateľstva do nového režimu bolo najvýznamnejším politickým výkonom postkomunistických strán. Domnievam sa, že SDĽ bola v tomto ohľade úspešná.
Uvedomovali sme si tiež zodpovednosť za to, aby sa ľudský, odborný a politický kapitál, ktorý bol v reformne orientovaných členoch bývalej KSS, využil v prospech novo sa rodiacej demokracie a racionálneho riešenia úloh transformácie ekonomiky a ďalších častí spoločnosti, vrátane očakávanej integrácie do vtedajších európskych spoločenstiev.
Slabý výsledok vo voľbách 1990
Členovia a nominanti SDĽ na komunálnej, regionálnej úrovni i v dvoch prointegračných vládach širokej koalície ukázali profesionalizmus pri správe vecí verejných a prispeli k modernizácii Slovenska. Motivovaní sme však boli aj tým, že sociálna demokracia nemala na Slovensku také silné tradície ako v Česku. Pokus etablovať Stranu demokratického socializmu, ktorú založila časť reformných komunistov z r. 1968, neuspel.
Obnovená Sociálnodemokratická strana na Slovensku vo voľbách v roku 1990 dosiahla slabý výsledok. Preto sa SDĽ stala jedným z nositeľov obnovy sociálnodemokratickej politiky na Slovensku.
Treba pripomenúť, že práve toto diametrálne odlišné ideologicko-programové smerovanie SDĽ a Komunistickej strany Čiech a Moravy bolo hlavnou príčinou toho, že SDĽ 7. apríla 1992 vystúpila z federácie s KSČM. Jednoducho, blízke spojenectvo s českomoravskými komunistami bolo pre SDĽ neudržateľnou vnútropolitickou i zahraničnopolitickou príťažou, keďže cieľom SDĽ sa stalo stať sa členskou stranou Socialistickej internacionály, svetového združenia sociálnodemokratických a socialistických strán a blížili sa parlamentné voľby.
Symbolickým vyjadrením tejto orientácie bola dohoda o spolupráci so Sociálnodemokratickou stranou Slovenska, ktorú som s jej predsedom Alexandrom Dubčekom podpísal 24. augusta 1992. Na 20. kongrese Socialistickej internacionály v New Yorku v septembri 1996 bola SDĽ prijatá za jej členku.
Integrácia Slovenska do EÚ a NATO
Slovenská spoločnosť tak nebola traumatizovaná existenciou relatívne silnej komunistickej strany, stavajúcej na tých istých princípoch, ako v minulosti, ktorá posiela blahoprajné telegramy vedeniu severokórejskej Strany práce a iným diktátorským režimom, ako sme toho boli svedkom v Českej republike. Kým KSČM, ktorá nikdy nebola vo vláde a stále polarizovala českú spoločnosť, SDĽ si rýchlo vytvorila koaličný a kooperačný potenciál.
Prispela k pokojnému rozdeleniu spoločného štátu a k tlmeniu nacionalistických tendencií. Efektívne sa zapojila do riešenia naliehavých úloh, ktoré súviseli s budovaním základov samostatnej demokratickej slovenskej štátnosti. Podieľala sa na vytvorení a schválení prvej demokratickej slovenskej ústavy, ktorá stelesňuje výdobytky 17. novembra. Vďaka jej iniciatíve NR SR schválila deň vypuknutia SNP za štátny sviatok, čím sa SR jednoznačne prihlásila k národnej aj európskej antifašistickej tradícii a odmietla ľudácke volanie po rehabilitácii Jozefa Tisa.
Ako prvá slovenská politická strana predložila už v máji 1993 komplexný zahraničnopolitický program SR s jasno orientáciou na integráciu do EÚ a NATO. Zapojila sa tak do vytvárania širokého zahraničnopolitického a bezpečnostného konsenzu v SR. Postavila sa proti autoritárskym tendenciám vládnutia Vladimíra Mečiara a stala sa súčasťou dvoch vlád širokej koalície, pričom do nich ponúkla vysoko kvalifikovaných a kompetentných ministrov. Nezastupiteľným spôsobom prispela k integrácii SR do EÚ a NATO. Bola skutočne štátotvornou a demokratickou stranou.
Zo všetkých týchto dôvodov 26. január 1991 stojí za spomienku.
