Bola streda 21. august 1968. Jednotky vojsk Varšavskej zmluvy na čele s vtedajším Sovietskym zväzom vpochodovali do Československa, aby údajne zachránili socializmus. Od východu po západ našej krajiny ľudia masovo ukazovali, čo si myslia o tomto kroku, ktorý si vyžiadal 108 obetí a nasledovalo viac ako ako 20 rokov „tmy“.
Spomíname len na pekné veci
Viac ako 30 rokov po odchode sovietskych vojsk akoby sme zabudli, ako sme vtedy žili. Psychológovia hovoria, že s odstupom času si v spomienkach oveľa dlhšie uschovávame pekné momenty zo života, ako tie negatívne.
Ústav pamäti národa pripravil prehliadkovú trasu aj výstavu k výročiu okupácie (video+foto)
Preto aj často niektoré deti oplakujú otca tyrana, lebo si pamätajú ako ich napríklad niekedy zobral na rybačku a vtedy im bolo krásne. Na to, že doma potom dostali výprask, zabudli. Podobne je to aj so spomienkami na časy od roku 1968 do pádu socializmu o 21 rokov neskôr. V debatách pri pive so susedmi som sa dopočul, ako bolo počas socializmu dobre.
Lacné pivo, mlieko, energie a práca pre všetkých, sú stále v pamäti mnohých. Takmer nikto už nespomína, ako sa tovar zo zahraničia zadovažoval šmelinovaním, ako sa v obyčajných obchodoch bežný tovar často získaval úplatkami u predavačov a na exotické ovocie sa čakalo v obrovských radoch.
O ľudských právach ani nemusíme hovoriť, veď cesta do zahraničia bola viacerým zatrhnutá pre zlý posudok nejakého straníckeho funkcionára.
Napriek všetkému sú ľudia nespokojní
Moji susedia na toto všetko zabudli. Zabudli, že aj na moju bývalú vlasť, socialistickú Juhosláviu, pozerali ako na nedosiahnuteľný západ. Videli to napríklad aj v obchodoch, kde si mohli kúpiť tovar zo všetkých končín sveta, kým doma sa museli uspokojiť s tým čo im ponúkla socialistická moc.
Ako príklad uvediem, že som si v roku 1981 mohol v Juhoslávii dovoliť farebný televízor s diaľkovým ovládačom. O krátky čas som počas návštevy Československa u môjho priateľa videl na stole dva televízory. Dozvedel som sa, že jeden je farebný z Ruska na pozeranie obrazu a ten vedľa slúžil na to, aby počul aj zvuk.
Pri návšteve Bratislavy som do susedného Rakúska musel kamarátom často ísť nakupovať tovar, ktorý tu jednoducho nemohli dostať. V mäsiarstve kamarát dostával vybrané druhy mäsa pri zadnom vchode, lebo na pultoch boli len zbytky A takto by som mohol písať donekonečna, ale napriek tomu stále veľa občanov je s postkomunistickým obdobím nespokojná.
Nespokojná je napríklad aj preto, že sused už má doma televíznu obrazovku s priemerom viac ako 150 cm, kým niektorí sa musia uspokojiť so 130 cm. Nespokojná je tiež preto, že niekto cestuje na dovolenku do Dubaja a oni sa musia upokojiť iba s Gréckom, Tureckom, či Talianskom… Ale i tak sú to krajiny, o ktorých mohli v minulosti iba snívať.
V súčasnosti s občianskym preukazom môžeme cestovať po celej Európe, kým v minulosti pohraničníci strieľali na tých, ktorí chceli utiecť z krajiny „kde mali všetko“.
Vraciame sa do minulosti?
Nemôžem nespomenúť ani súčasnú politickú situáciu. Pandémia koronavírusu, hádky v bývalej vládnej koalícii, ale predovšetkým útok Ruska na Ukrajinu znovu dali vietor do plachiet niektorým stranám, ktoré nás chcú vrátiť o viac ako 30 rokov späť.
Smer-SD, Republika či SNS pokukujú po Rusku a to aj napriek tomu, že aj samotný Vladimír Putin často rozmýšľa o prinavrátení Sovietskeho zväzu a je sklamaný, že stratil vplyv v krajinách Varšavskej zmluvy. Znovu by vrátil čas o viac ako 30 rokov späť.
Niektorým našim politikom to očividne neprekáža. Ich cieľom je dostať sa k moci a možno nastoliť systém podobný tomu v Moskve. Jednoducho za pomoci ruskej propagandy pripomínajú občanom, ako im vlastne v minulosti bolo dobre.
Veľa občanov im verí, že je to pre nich záchrana a budú mať viac ako v súčasnosti. Verí tomu aj môj známy, ktorému nevystačí viac ako 3-tisíc eurový mesačný rodinný príjem, lebo nadnárodné spoločnosti tu robotníkov len zdierajú. Neviem, či by mu ruské spoločnosti dali viac.