Predstavte si ju. Nie štatistiku. Nie „každú tretiu“. Predstavte si konkrétnu ženu, ktorú máte radi. Tú, ktorá vám dnes ráno uvarila kávu a usmiala sa, hoci mala pod očami fialové tiene, ktoré neboli od únavy. Tú, ktorá v noci drží telefón pod perinou a píše kamarátke: „Už nevládzem.“ Tú, ktorá sa dnes pozrela do zrkadla a povedala si: „Ešte jeden deň. Len ešte jeden.“
A teraz si predstavte, že jej ruku, ktorá vám tú kávu podala, niekto včera večer zovrel tak silno, až jej praskla kosť. Že jej úsmev bol cvičený, lebo keby sa rozplakala pred vami, vy by ste odvrátili zrak. Každá tretia. To je susedka z tretieho poschodia, ktorá vždy pozdraví. Kolegyňa, ktorá chodí na obed o dvadsať minút neskôr, lebo sa musí premaľovať. Tvoja sesternica, ktorá „má jednoducho náročný vzťah“ a ty si už dva roky hovoríš, že „sa to nejako utrasie“.
Muro to vybavil. A my sme z neho urobili modlu, lebo je to pohodlné - KOMENTÁR
Dnes je 25. november a ja už nechcem počuť o tom „že to je ich súkromná vec“. Keď niekto láme ženu na polovicu, prestáva to byť súkromné. Stáva sa to problémom celej krajiny. Lebo keď plače matka, plačú deti, ktoré sa naučia, že láska bolí. Keď plače sestra, plače brat, ktorý nevie, ako ju zachrániť, a nenávidí sa za to. Keď plače tvoja žena, plačeš ty – aj keď si to ešte nepriznal, lebo pravda je príliš ťažká. Najhoršie na násilí nie je päsť. Najhoršie je ticho okolo. Ticho susedov, ktorí „počuli krik, ale nechceli sa miešať“. Ticho kamarátov, ktorí „nechcú riešiť cudzie vzťahy“. Ticho rodiny, ktorá povie „veď on ťa ľúbi, len má nervy“. To ticho zabíja pomaly, ale isto.
Včera som stretol kamaráta, ktorý mi povedal: „Ja by som to nikdy neurobil.“ Spýtal som sa ho: „A keď to urobí niekto iný a ty budeš pri tom – čo urobíš ty?“ Stíchol. Lebo vieme. Vieme, že najväčší zločin nie je rana. Je mlčanie. Dnes už nestačí byť „slušný chlap“. Dnes treba byť chlap, ktorý keď počuje krik za stenou, zaklope a povie: „Otvárajte, alebo volám políciu.“ Ktorý keď vidí modrinu, nespýta sa „ako si to urobila“, ale „kto ti to urobil“. Ktorý keď žena povie „mne sa to stalo“, neodvráti zrak, ale podá jej ruku a ostane. Lebo tie ženy nie sú krehké. Ony sú z ocele, ohýbaného do tvaru, ktorý im niekto vnucuje.
A my máme byť tí, ktorí ten tlak uvoľnia – ešte skôr, než prasknú. Dnes plačú naše ženy. Ak to nepočuješ, nie si hluchý. Si mŕtvy. Načúvajme. Kým nie je neskoro.
