Pre pochopenie značnej nostalgie po komunistickom režime či po niektorých stránkach života počas jeho existencie, ktorá vládne 35 rokov po revolúcii, ale aj pre pochopenie rozčarovania zo účasného stavu spoločnosti u ľudí, ktorí takouto nostalgiou netrpia, je užitočné vrátiť sa k obsahu ideálov, ktoré motivovali angažovanosť ľudí po 17. novembri 1989.
Vedecký pohľad na revolučné ideály
Pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu sa zvyknú prezentovať zjednodušené vyhlásenia o ideáloch, za ktorými údajne občania v roku 1989 jednotne stáli.
Mnohí vtedajší politickí aktéri sa pritom snažia monopolizovať svoju interpretáciu udalostí a konania ľudí na námestiach ako jedinú správnu. Stále sa ignoruje významná vedecká práca kanadského kulturológa Jamesa Krapfla
„Revolúcia s ľudskou tvárou. Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17.novembri 1989, “ (Kalligram, Bratislava 2009), ktorá analyzuje hodnotové motívy ľudovej angažovanosti na konci roku 1989 na základe tisícok dobových dokumentov – od vyhlásení cez transparenty na námestiach až po nástenné nápisy.
Jednota a mnohosť
Krapfl vychádza z faktu, že revolúcia bola demokratická a preto by mala byť stredobodom pozornosti práve ľudová angažovanosť. Historické analýzy sa podľa neho sústreďujú na elity, pričom zanedbávajú milióny občanov, ktorí v roku 1989 konali vo vzájomnej zhode.
Kritizuje západných, ale aj domácich analytikov, ktorí revolučné ideály spájajú výlučne s disidentskými kruhmi. Zdôrazňuje, že motivácie predavačky v Michalovciach neboli totožné s pohnútkami pražských intelektuálov. Revolúcia mala rôzne podoby – iná bola v Prahe, iná v Bratislave, iná v Česku, iná na Slovensku, iná v mestách, iná na vidieku. Československo, to boli aj tisíce komunít. Ich motivácie sú mimo pozornosti.
Krapfl zdôrazňuje, že revolúcia vytvorila nový priestor na formovanie ideí, preto ich treba hľadať v samotnom revolučnom diskurze.
Päť ústredných hodnôt, vrátane socializmu
Na základe analýzy dobových textov Krapfl identifikoval päť dominantných ideálov revolúcie: nenásilie, demokraciu, férovosť, socializmus a ľudskosť. Upozorňuje, že socializmus bol úprimným ľudovým ideálom, spojeným najmä s férovosťou.
Kritizuje interpretáciu, že prosocialistická rétorika nebola úprimná. Dokazuje, že mnohí aktéri, vrátane radikálnych, socializmus podporovali a požadovali jeho obrodu, nie zrušenie. Konštatuje, že v českých aj slovenských archívoch z novembra a decembra 1989 sa nachádzajú prevažne kladné hodnotenia socializmu s požiadavkami na jeho zachovanie a obrodu či návrat k socializmus s ľudskou tvárou, nie návrhy na jeho zrušenie, a že zahraniční a domáci autori sa nesprávne domnievajú, že jeho podpora absentovala.
Za pravdu mu dávajú dva prieskumy verejnej mienky ktoré uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky pre Federálnom štatistickom úrade už po 17. novembri a v ktorých respondenti dostali možnosť vyjadriť sa, akou cestou sa má československá spoločnosť vyvíjať.
Priniesli takéto výsledky:
23. až 24. novembra 1989
- Socialistická cesta: 45 %
- Kapitalistická cesta: 3 %
- Niečo medzi tým: 47 %
- Nevie posúdiť: 5 %
9.až 12. decembra 1989
- Socialistická cesta: 41 %
- Kapitalistická cesta: 3 %
- Niečo medzi tým: 52 %
- Nevie posúdiť: 4 %
Za voľbu kapitalistického vývoja sa vtedy vyslovila len okrajová vrstva spoločnosti (3%). Jej najväčší segment (47%, resp. 52%) podporoval alternatívu „tretej cesty“ (t. j. modelu spájajúceho črty socializmu a kapitalizmu).
Socializmus nespochybnil ani Havel
O tom, že viera v socializmus sa bezprostredne po 17. novembri silno prejavovala a že nebolo politicky možné ju priamo napadať a spochybňovať, svedčia dva citáty.
Vladimír Ondruš, popredný reprezentant VPN, v prvom slobodnom televíznom dialógu 24. novembra povedal: „Dnes v našej spoločnosti nejde o spory o socializmus alebo proti socializmu; ide o spory o podobu socializmu. Predsa socializmus nie je dedičstvo funkcionárov, ktorí si chcú zachovať privilégiá pre seba i pre svoje deti. Socializmus je dedičstvom občanov tejto krajiny.“
Václav Havel, líder OF, v Československej televízii jedenásť dní pred voľbou za prezidenta odmietal čo len naznačiť, že je proti socializmu, za reštauráciu kapitalizmu: „Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľom socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov… Boli to všetko lži, ako sa čoskoro presvedčíte.“
Červená šľachta a ideály revolúcie
Ľudia dominantne kritizovali „červenú šľachtu“ za deformovanie socializmu a za jej privilégiá. J. Krapfl na základe svojej dôkladnej analýzy dobových dokumentov konštatoval: „Ľudia neodmietli komunistický režim preto, že bol socialistický, ale preto, že bol slepo byrokratický a neľudský.“ Prišiel k záveru, že „najústrednejším ideálom bola práve ľudskosť.“
Politológ Juraj Marušiak v štúdii Rok 1989 – história a lebo súčasnosť? na základ tejto Krapflovj analýzy ideálov Nežnej revolúcie prišiel k záveru, že demokratické požiadavky vtedy neboli automaticky spájané s nastolením trhovej ekonomiky.
Revolúcia v roku 1989 podľa neho odmietla komunistický systém organizovania spoločnosti a vládu KSČ. Bola to teda revolúcia antikomunistická, nie však proti socialistická a nebola ani prokapitalistická.
Tento popredný slovenský politológ upozornil, že definitívny rozchod s prosocialistickým konsenzom, panujúcim ešte na konci roku 1989, a jasná prokapitalistická voľba prišli až s neoliberálnymi ekonomickými reformami a rozsiahlou privatizáciou po voľbách roku 1990.
Napriek tomu sa však November s úplnou samozrejmosťou zvykne interpretovať ako pravicová revolúcia. Pozoruhodné vysvetlenie tohto fenoménu priniesol svojho času Martin Milan Šimečka v článku Intelektuáli neprevzali zodpovednosť, tak musel niekto iný.
Pri príležitosti 25. výročia novembra, bilancujúc historické zlyhania VPN i svoje, keďže bol jedným zo zakladajúcich členov tohto hnutia, Šimečka upozornil, že politická a intelektuálna elita tohto hnutia nebola ochotná akceptovať inú ako pravicovú interpretáciu pojmov sloboda, demokracia a ľudské práva: „VPN vznikla pôvodne ako hnutie intelektuálov, ktorého zmyslom malo byť vytvoriť pre slovenskú spoločnosť čo najslobodnejší priestor pre jej prirodzený vývoj. Lenže tým, že sa premenilo na pravicovú stranu, prakticky národu oznámilo, že priestor slobody sa nachádza len napravo. Keďže VPN bola nositeľom silného mravného étosu, pre slovenské spoločenské elity bolo pohodlné jej premenu nasledovať. Ľavica sa tak stala nielen politickým, ale aj spoločenským skladiskom necností, ako bol nacionalizmus, obhajoba bývalého režimu a vulgárna demagógia… Slovenský intelektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania každým, kto sa odvážil priznať k ľavicovým hodnotám.“