Lucia, v nedávnom rozhovore na pôde Národného športového centra (NŠC) v Bratislave ste viackrát spomenuli, že najbližšia olympiáda je pre vás osobne ešte iba také ´malé Rio´. Ako to ´malé Rio´ treba chápať?
Ak sa teraz spolu rozprávame o mojej šanci štartovať v roku 2016 na OH v brazílskom Rio de Janeiro, ja som momentálne iba na začiatku cesty. Lepšie povedané, na začiatku tunela, v ktorom zatiaľ vôbec nevidím svetlo (smiech). Dokonca ani netuším, čo je v jeho polovici… Neviem, čo ma v ňom čaká (krátka odmlka). Tri roky sú veľmi dlhá doba. Samozrejme, rada by som štartovala na olympiáde v Brazílii, ale neviem, čo dovtedy dokážem zo seba dostať. Neviem predpovedať, ako bude moje telo po pôrode Adamka reagovať na tréningovú a súťažnú záťaž, ktorá ma opäť čaká. Všetko ukáže najbližší polrok, počas ktorého by som sa chcela vrátiť do optimálnej formy, aby som zasa dokázala behať časy ako na OH v Londýne.
Hovoríte o návrate k pravidelnému tréningu, dávate si svoje postupné ciele smerom k novej sezóne 2014… Kedy ste sa vlastne vrátili k systematickému športovaniu, koľko času prešlo od narodenia vášho Adamka?
Určitým motívom začať s prípravou už tri a pol mesiaca po pôrode bola moja veľká túžba vrátiť sa do formy z londýnskej olympiády. Veľmi túžim behať. A predovšetkým rýchlo behať. Atletika mi naozaj začala chýbať. Celý život som sa jej venovala, často som uvažovala nad tým , kedy – a ako sa k nej vrátiť. Pri rozhodovaní mi pomohla aj možnosť absolvovať spolu s ostatnými atlétmi veľké spoločné sústredenie vo Vysokých Tatrách. To boli také zlomové momenty, ktoré ma podnietili k návratu. Trénovať som začala presne v prvý jesenný deň, teda 22. septembra 2013. Vtedy som absolvovala prvú tréningovú dávku. Adamko mal tri a pol mesiaca. Na sústredenie do Vysokých Tatier som išla po týždni trénovania. Takže moja príprava aj v Tatrách bola skôr súbojom s vlastným telom, ako tréningom (smiech). Momentálne som v takom zvláštnom rozpoložení… Hlava veľmi chce rýchlo behať, ale nohy a telo nevládzu… To je reálny stav. Momentálne behám tak, ako som behala pred pätnástimi rokmi. Aspoň čo sa časov týka – a pocitov z nich (smiech). Som však o tých pätnásť rokov skúsenejšia. Mám za sebou novú skúsenosť, ktorou je narodenie Adamka (smiech). Takže teraz robím všetko pre to, aby som tú počiatočnú prípravu dokázala nejako ´zaštopkať´ so starostlivosťou o Adamka (smiech). Zatiaľ sa usilujem trénovať päťkrát do týždňa. Plánujem si veci tak, aby som trénovala vtedy, keď Adamko spí, alebo keď sa o neho stará partner, alebo mama. Keď viem, že je v dobrých rukách (smiech).
Lucia, od vyhlásenia ankety o najlepšieho atléta olympijského roka 2012 ste prakticky na trištvrte roka vypadli zo súťažnej atletiky. Ako ste prežívali návrat do širokej slovenskej atletickej rodiny? Aké pocity vo vás prevládali, keď ste opäť po dlhšej prestávke vo Vysokých Tatrách stretli známe tváre z atletických oválov a dráh?
Vôbec som netušila, že Slovensko má toľko atlétov (smiech). Dve tretiny z nich som doteraz ani nevidela, nie to, že by som ich poznala! Bola to pre mňa celkom nová a zaujímavá skúsenosť. Som rada, že som to sústredenie absolvovala, pobyt medzi toľkými ľuďmi ma neuveriteľne naštartoval do prípravy. Dokonca po Vysokých Tatrách som sa ocitla v takej veľkej eufórii, že tréner Pavel Slouka ma stále ešte musí brzdiť, aby som si neublížila, aby som neprepálila tempo prípravy ešte pred návratom na ovály! Veľmi túžim vrátiť sa výkonnostne tam, kde som bola na olympiáde v Londýne (smiech). Zatiaľ som však tam, kde som bola možno pred pätnástimi rokmi (smiech). Cesta späť nebude vôbec ľahká… To už teraz viem. Ale mám v sebe naozaj veľkú túžbu opäť raz rýchlo behať. A tiež súťažiť na tých najväčších svetových podujatiach. Aby som sa na ne dostala, musím byť dobrá doma. Musím byť opäť v top forme. A tiež v psychickej pohode.
S akými pocitmi, plánmi a ambíciami ste sa chystali na spomínané spoločné sústredenie slovenskej atletickej reprezentácie vo Vysokých Tatrách?
Pre mňa s Adamkom to bol v podstate veľký test. Išla som vyskúšať ako to bude fungovať na dlhšom sústredení s ním. Chcela som zistiť ako dlho vydržím bez neho a on bezo mňa (smiech). Ako to budem psychicky znášať, keď budem musieť na dlhšie odísť od neho. Myslím, na tie dve – tri hodinky denne (smiech). Navyše, ak mám byť úprimná, sústredenie na Štrbskom Plese bol pre mňa po dlhšom čase aj oddych od každodenných prác. Veľmi dobrý relax. Nemusela som variť, lebo jedlo sme mali zabezpečené, nemusela som upratovať, vysávať, žehliť, prať vo veľkom… Jednoducho, v Tatrách som nemusela riešiť domácnosť a každodenné problémy (krátka odmlka). Ale na druhej strane musela som si sily rozložiť nie iba na tréning, na regeneráciu a masáže, ale aj na kŕmenie a bežnú starostlivosť o Adamka. Musela som si nájsť čas a sily na hranie sa s ním, keď on mal na to chuť. Musel cítiť, že mamina je blízko. Jednoducho, že je pri ňom (krátka odmlka).
Takže Adamko vás aj vo Vysokých Tatrách poriadne zamestnal. Venovali ste sa mu v každej možnej voľnej chvíli. Ako znášal ten kolotoč okolo seba – a najmä toľko nových tvárí?
Aj počas tohto sústredenia som robila všetko tak, aby on bol v prvom rade v pohode (krátka odmlka). Musela som si určiť priority, pričom na prvom mieste stále je Adamko. A už to tak zostane. Viem, že ak on je spokojný, ja som psychicky tiež v pohode. A vďaka tejto vnútornej rovnováhe som mohla v rámci možnosti nerušene trénovať. To bolo veľmi dôležité. Zistila som tiež, že vďaka určitým rozumným kompromisom môžem pokračovať v športovej príprave. Ale od Adamka na dlho odísť nedokážem. To fakt nie (dlhá odmlka). A tak isto veľmi trpím, keď plače, keď ho niečo bolí, alebo keď je s niečím nespokojný. Jednoducho, keď nie je vo svojej koži. Mama to predsa vycíti.
Koľko hodín počas týždňa trénujete? Koľko hodín denne musíte pre intenzívnu športovú prípravu byť bez Adamka?
To je rôzne. Bežeckej príprave sa teraz venujem hodinu denne. Ale, keďže už nie som najmladšia pretekárka, veľkú pozornosť musím venovať aj regenerácii a oddychu po tréningu. Pravidelne chodím do sauny, chodím plávať – a v rámci mojich aktuálnych možností relaxujem. Usilujem sa telu pomáhať ako viem. Môj organizmus, ak ho nechcem preťažiť, si na niekdajšiu záťaž musí zvyknúť postupne. Takže mi to vychádza tak, že najkratší tréning mám hodinový, najdlhšie sa príprave a regenerácii organizmu venujem okolo troch hodín. Vtedy je s Adamkom partner, alebo, kým ja trénujem, čo potrebujem, Adamka kočíkuje tréner (smiech). On kočíkuje – a ja trénujem. Behám na dráhe. Tak to máme rozdelené (smiech). Mňa bolia nohy z behania – a môjho trénera z kočíkovania malého (smiech).
Fakt ste do starostlivosti o potomka zapojili aj svojho dlhoročného trénera Pavla Slouku?
Sú aj také momenty, keď to s trénerom riešime takto. Iná možnosť nie je. Adamko sa nedávno naučil spávať hodinu a pol dopoludnia a hodinu a pol popoludní. Vtedy môžem trénovať. On spí a ja behám. A niekedy sa rozcvičujem aj počas uspávania synčeka. To je tiež veľmi dobrý strečing pred samotným tréningom. Len čo je pravda (smiech). Pri ňom sa poriadne rozcvičím. Najmä vtedy, keď sa mu nechce spať – alebo keď pre nejakú boľačku plače. Jeho plač ma dokáže mimoriadne vyšťaviť. Desať minút jeho plaču ma psychicky i fyzicky vyšťaví tak ako keby som bežala dva maratóny dva dni za sebou! Adamkov plač je to, na čo si stále neviem zvyknúť. Darmo mi skúsenejšie mamičky už radili, aby som ho niekedy nechala dobre vyplakať, že si vytrénuje pľúca, mňa jeho plač trápi. Doslova pri ňom trpím. Keď mal prvé štyri týždne boľavé bruško a trápili ho koliky, odplakal si svoje. A ja som to doslova odtrpela. Nemôžem si pomôcť, ale ja som spokojná vtedy, keď je spokojný aj on. Ja už iná asi nebudem (smiech). Darmo, mamina je mamina (smiech). Neviem si predstaviť tú chvíľu, keď budem musieť od neho odísť na dlhšie. Zatiaľ stále hľadám cesty a spôsoby ako trénovať a zároveň sa aj starať o Adamka. Skladám to ako sa len dá (smiech).
Kedy sa chystáte na svoj prvý veľký prípravný kemp, aký bude program vašej zimnej prípravy?
Všetko bude závisieť od počasia, aké bude u nás v Martine počas zimy panovať. Cez zimu pred londýnskou olympiádou bolo u nás dlho veľa snehu, takže bez sústredenia na Kanárskych ostrovoch by som sa do optimálnej formy určite nedostala. Tento rok však ´Kanáre´, na ktorých som počas pätnástich rokov prežila dokopy už štrnásť mesiacov, z pochopiteľných dôvodov odpadajú. Musím hľadať také miesta a strediská, kam sa pohodlne presuniem autom spolu aj s Adamkom… Kým on nebude mať minimálne rok, lietanie na sústredenia neprichádza do úvahy! Pravdepodobne pôjdeme cez zimu do Talianska, kde bol tréner minulý rok s martinskými triatlonistami. Prostredie, stravu i podmienky si pochvaľoval, tak sa budeme pripravovať tam. Ešte predtým však chceme trénovať v Břeclavi a v Brne. Tam to poznáme, oni poznajú nás. Prostredie a podmienky v Česku máme už rokmi overené. Tam určite budú lepšie podmienky ako u nás v Martine. Tak isto sa chystáme aj na bežky do Jizerských hôr. Nabrať trochu kondičku. Ale, kým sa bude dať behať v Martine, tak budem trénovať doma. Urobím všetko pre to, aby som sa na preteky vrátila v čo najlepšej forme. Nechcem totiž behať časy okolo 40:45 (krátka odmlka). A už vôbec sa nechcem na atletických súťažiach trápiť. Ak by som sa na pretekoch mala trápiť, potom by to vlastne všetko nemalo zmysel (dlhá odmlka). Z atletiky musím mať predovšetkým opäť radosť. Musím z nej byť v eufórii. Vo veľkej eufórii.
Kedy by ste chceli absolvovať prvé preteky po návrate z materskej dovolenky?
Pravdepodobne niekedy v máji budúceho roka. Alebo na konci apríla. Asi začnem v rámci českej extraligy v drese atletického klubu Olymp Brno, v ktorom hosťujem už trinásť rokov. S nimi mám stále veľmi dobré kontakty. Možno na pretekoch v Čechách si prvýkrát overím na čo vlastne mám. Tam sa presvedčím, či s trénerom Sloukom ideme dobrou cestou. Cítim, že už som začala behať rýchlejšie ako na tatranskom sústredení – a cítim sa oveľa lepšie ako v dňoch a týždňoch, keď som sa do tréningu iba vracala. Samozrejme, už sa teším na chvíle, kedy budem mať podobný pocit z behania aký som mala na olympiáde v Londýne.“
Na stretnutí na pôde Národného športového centra viackrát zaznelo, že vrcholom európskej atletickej sezóny 2014 budú majstrovstvá Európy v Zürichu. Pre beh žien na 1500 m vypísala európska asociácia účastnícky limit 4:12,00 min. Je šanca, že by sa Lucia Klocová do veľkej atletiky vrátila práve na tomto budúcoročnom európskom šampionáte?
Ak mám byť úprimná, musím priznať, že v tejto chvíli ešte nejako intenzívne nerozmýšľam nad budúcim letom… Pre mňa je aj Zürich 2014 ešte pomerne ďaleko (krátka odmlka). Samozrejme, budem sa snažiť vrátiť čo najrýchlejšie – a v čo najlepšej forme. Aby sa mi tento zámer podaril, musím sa zdravotne cítiť v poriadku (krátka odmlka). A tiež musím cítiť, že atletika mi je bližšia ako to vnímam v tejto chvíli. Ak však splním limit pre účasť na ME 2014 – a budem sa dobre cítiť, potom nevidím dôvod, aby som nešla na európsky šampionát. Uvidíme, ako to bude celé okolo môjho návratu pokračovať. Všetko budeme postupne korigovať a organizovať podľa toho, čo počas tejto zimy stihnem na Slovensku a v Česku natrénovať. Rada by som sa predstavila vo forme, v akej som z veľkej atletiky odchádzala (krátka odmlka). Viem, že to bude veľmi ťažké, že to bude bolieť, ale ideme do toho. Som presvedčená, že sa mi to môže budúci rok podariť. Pravda, želaný progres v mojej výkonnosti môže prísť iba za predpokladu, že mi naďalej bude slúžiť zdravie. Že ma nejakým nečakaným spôsobom nezradí môj organizmus, že ma v najbližšom čase nebudú sužovať choroby a zranenia.
Zhováral sa Štefan Žilka