Pred rokom som tu písal, že „Lebo Ježiško“ nie je len detská výstraha, ale pozvánka k pokore, skromnosti, pokoji, láske a súdržnosti. Mnohí ste mi potom písali, že ste ten text čítali nahlas počas vianočných sviatkov. Ďakujem, veľmi ma to dojalo. Dnes, o rok neskôr, sa pýtam: „Podarilo sa nám aspoň trochu vrátiť k tým hodnotám, alebo sme sa nechali ešte viac pohltiť hlukom sveta?“
Žijeme v čase, keď sa Vianoce začínajú už v októbri a končia 26. decembra o desiatej večer – lebo hneď 27. ráno už treba bežať do roboty a na povianočné výpredaje.
Deti už nečíhajú pri okne, či nevidia Ježiška, ale „scrollujú“ TikTok a porovnávajú, koľko stojí iPhone, ktorý „všetci“ dostanú. My dospelí sme na tom podobne – namiesto „Buď dobrý“ hovoríme „Buď úspešný“. A úspech sa dnes meria lajkmi, výkonom, značkou auta pred domom.
Stali sme sa smiešni…
Ale viete, čo je najsmutnejšie? Že sme sa prestali hanbiť. Hanbiť za to, že sme na niekoho zvýšili hlas. Že sme predbehli na chodníku staršieho človeka s taškami a ani sme sa neotočili. Že sme na Štedrý deň sedeli pri stole s rodinou a každý mal telefón v ruke. Hanba bola kedysi strážcom pokory. Dnes ju nahradil pocit, že „ja si to môžem dovoliť”.
Národná hanba Slovenskej republiky - KOMENTÁR
Včera som videl v obchode muža, ako kričí na predavačku, lebo nemali presne ten odtieň vianočných gúľ, aký chcel. Stál tam s koženou bundou za tisíc eur a rozprával o tom, že „tieto sviatky stratili duchovno“. V tej chvíli mi došlo, akí sme sa stali smiešni. Hľadáme duchovno v regáloch supermarketu a lásku v zľavových letákoch.
Lebo Ježiško nepríde tam, kde nie je miesto. A miesto sa nerobí vyprataním poličky pod stromček, ale vyprataním srdca. Od hnevu, od závisti, od potreby mať vždy pravdu, od pocitu, že nám svet niečo dlží.
Ježiško prichádza v maličkostiach
Minulý rok som si dal jediný vianočný sľub, aspoň jeden deň úplne vypnúť telefón. A keď prišiel ten deň D, urobil som to. Najprv bolo ticho, ktoré až bolelo. Potom sa ozval smiech, spoločné debaty, rozprávanie starých príbehov, ktoré sme už roky neotvorili. A zrazu bol u nás v dome pokoj, aký som už dávno necítil.
Možno sa to zdá malicherné. Ale práve v týchto maličkostiach Ježiško stále prichádza. Nie v balíčkoch od kuriéra, ale keď starenka v kostole potichu položí ruku na rameno cudzieho dieťaťa. Keď sused bez slova odhrnie sneh aj pred vaším vchodom. Keď sa ospravedlníme niekomu, komu sme ublížili.
Lebo Ježiško nie je o tom, že musíme byť dokonalí. Je o tom, že sa môžeme aspoň pokúsiť byť lepší. A že ešte nie je neskoro.
Nech sú tieto Vianoce časom, keď si znova pripomenieme, že najväčší darček nie je pod stromčekom, ale v tom, že pri ňom niekto sedí a je rád, že sme tam my. Lebo Ježiško stále chodí. Len my niekedy zabúdame otvoriť dvere.
Želám vám všetkým krásne a požehnané Vianoce!
