BRATISLAVA 5. augusta (SITA) – Vo štvrtok pricestovala už po piatykrát na Slovensko jedna z najvzácnejších svetových športových trofejí Stanleyho pohár určený pre víťaza play-off zámorskej hokejovej NHL. Klubu Chicago Blackhawks k nemu v uplynulej sezóne pomohli aj dvaja slovenskí hokejisti – útočníci Marián Hossa a Tomáš Kopecký. Dvadsaťosemročný krídelník Tomáš Kopecký získal hokejový grál už druhýkrát v kariére, keď sa tešil aj z víťazstva v roku 2008 s Detroitom.
„Keď som Stanley Cup vyhral prvýkrát, boli oslavy na Slovensku veľmi príjemné a nikdy na ne nezabudnem. Po dvoch rokoch musím pripustiť, že čím som starší, Pohár je stále ťažší. No nie je ani také ťažké, dvíhať ho nad hlavu, ako je stále ťažšie a ťažšie ho vyhrať. Tento rok som sa o tom presvedčil. Hokejista musí všeličím prejsť – mentálnou aj fyzickou záťažou a musí mať aj kúsok šťastia,“ zamyslel sa nad rozdielmi medzi oboma svojimi víťazstvami prvý Slovák, ktorý zažil pocit zo stanleycupového víťazstva viac ako raz.
Hoci zámorské kluby, v ktorých trenčiansky odchovanec v posledných troch rokoch pôsobil, hrali vždy vo finále Stanleyho pohára, Kopecký si finálové zápasy priamo na ľade vychutnal až v tejto sezóne. V apríli 2008 si natrhol krížny väz v kolene a po následnej operácii sledoval víťazstvo svojho Detroitu v júni len z tribúny. Keďže však odohral v základnej časti viac ako polovicu zápasov – 77, dostalo sa jeho meno na Pohár, napriek tomu, že v play-off nenastúpil ani raz. O rok neskôr odohral v play-off osem zápasov, no z finálových bojov proti Pittsburghu ho vyradili problémy s ramenom. „Človek úplne inak oslavy prežíva, keď je pri nich hneď od začiatku na ľade. Preto to celé bolo pre mňa v tomto roku intenzívnejšie. A v porovnaní s Detroitom, Chicago na ten pohár čakalo 49 rokov, oslavy boli preto veľkolepejšie. Celé mesto, ktoré má 6 miliónov obyvateľov, sa z toho neuveriteľne tešilo, takže si viete predstaviť, aké to boli oslavy,“ spomínal na pamätné chvíle ilavský rodák Kopecký.
Chicago sa tešilo z víťazstva v rozhodujúcom šiestom zápase finálovej série nad Philadelphiou na ľade svojho súpera, pre Kopeckého to však nemalo žiadny význam: „Ja by som ten Pohár dvíhal rád nad hlavu na akomkoľvek štadióne, či v akejkoľvek krajine. To je taký pocit, že keď to raz zažijete, chcete to prežívať stále.“ Na druhej strane však ťažkú fyzickú prácu tento rok Tomáš Kopecký rád prenechá Mariánovi Hossovi. „Dvíhanie Stanleyho pohára nechám na Mariána, nech si vychutná tú ´čiernu´ robotu. Pohár sme vyhrali spolu, aj oslavovať to budeme spolu. Ja som sa pred dvoma rokmi toho už dosť nabažil a teší ma, keď vidím Mariána, ako si to premiérovo užíva. Vieme, ako veľmi po tom túžil, preto je to aj pre mňa o to krajší zážitok,“ skonštatoval Kopecký na margo ostro sledovaného Hossovho „prekliatia“. Hviezdny slovenský krídelník hral totiž aj v uplynulých dvoch sezónach finále Stanley Cupu, no vždy v drese porazeného tímu. „Marián je úžasne skromný človek a obrovská hokejová osobnosť. Čo mám povedať o človeku, ktorý je mojim dobrým kamarátom a pritom je jedným z piatich najlepších hokejistov sveta, no keď sa naň pozriete, je to obyčajný, skromný chalan bez akýchkoľvek hviezdnych manierov,“ dodal na margo svojho klubového súputníka z posledných dvoch sezón Tomáš Kopecký, pre ktorého z toho vyplýva jasný záver: „Pred doma rokmi som si to naplno užíval ja, teraz si to už len vychutnávam a to užívanie si nechám najmä na Mariána.“
Oboch hokejisti absolvovali po povinných akciách so sponzorom podujatia cestu s pohárom do Trenčína. Vo štvrtok podvečer sa na Stanleyho pohár a jeho dvoch hrdinov tešili pôvodne aj Novodubničania, no napokon z toho nič nebolo. „Cesta do Novej Dubnice bola napokon zrušená, sponzori si to neželali. Pôjdem popoludní len za primátorom mesta, námestie musíme vypustiť. Ja by som sa chcel všetkým tamojším ľuďom ospravedlniť, že sme sa trochu unáhlili v medializácii tejto udalosti,“ poznamenal Tomáš Kopecký, ktorý dúfa, že sa aj s dubnickými fanúšikmi stretne v sobotu popoludní na trenčianskom námestí, kde nastane vyvrcholenie tohtoročnej návštevy Stanley Cupu na Slovensku.
Vo štvrtok večer absolvujú obaja hráči s Pohárom vlastný súkromný program. Zatiaľ čo Marián Hossa si zahrá s priateľmi hokejbal na ihrisku pred činžiakom, v ktorom vyrastal a plánuje z neho jesť bryndzové pirohy, Tomáš Kopecký je skromnejší. Pre svoj program mal jedinú podmienku – opäť si zo Stanley Cupu zajesť obľúbenú držkovú polievku. „To sa mi splní v piatok u nás v hoteli, kde Pohár strávi aj svoju druhú noc počas tohtoročného slovenského výletu. Zrejme si ho však do postele nezoberiem. Pohár totiž musí mať dvojica jeho strážcov a sprievodcov z hokejovej Siene slávy na dohľad. Takže neviem, či by som sa chcel silou mocou vyspať s Pohárom a strážca mi bude chrápať za ušami,“ usmieval sa chicagský krídelník a dodal: „Noc zo štvrtka na piatok pobudne Stanleyho pohár u Mariána, ale kde s ním bude nocovať, na to sa treba spýtať jeho.“
So ziskom Stanleyho pohára je spojených aj niekoľko tradičných rituálov. Mená víťazov sa objavia na štítku na podstavci Pohára. „Už v Chicagu počas osláv sa mi podarilo podstavec preskúmať a nájsť tam svoje meno,“ usmieval sa Kopecký. Jeho meno budú môcť od jesene obdivovať fanúšikovia v hokejovej Sieni slávy v Toronte na podstavci Stanley Cupu hneď dvakrát. Stane sa tak vtedy, keď tam pribudne aj štítok s menami chicagských víťazov. Navyše, každý hokejista po triumfe v Pohári dostane pamätný prsteň. „Ten sa rozhodne nedá nosiť denne, lebo je veľmi ťažký. Dávam si ho na významnejšie príležitosti, rodinné oslavy. Mám ho zamknutý v trezore a v lete som ho vytiahol tuším len dva-trikrát,“ opísal ďalší benefit stanleycupového víťaza Kopecký.
V sobotu dopoludnia zavíta Stanleyho pohár aj na trenčiansky zimný štadión, kde hokejovo vyrástli obaja súčasní chicagskí „jastrabi“. No nielen oni. „Veľmi rád by som doprial Stanley Cup všetkým chalanom z Trenčína – Majovi Gáborikovi, Zdenovi Chárovi aj všetkým ostatným,“ nezaprel vernosť trenčianskym farbám ich odchovanec Tomáš Kopecký a na záver dodal: „Kedysi mi tréner v Detroite povedal, že víťazstvo v Stanley Cupe je preto tak krásne, lebo je to jedna z najťažších vecí na svete. Teraz si po čase uvedomujem, že mal pravdu. A o to viac aj ostatným chalanom držím palce, aby ho na náš zimák dokázal priviezť aj každý z nich.“
SITA
