BRATISLAVA 17. novembra (WebNoviny.sk) – Komunistická strana Slovenska (KSS) by chcela, aby bývalý československý komunistický prezident Gustáv Husák mal v Bratislave pamätnú tabuľu. Snaží sa o to už niekoľko rokov. O pomoc pri jej inštalovaní oslovila aj parlamentnú komisiu proti fašizmu, ktorú vedie poslanec NR SR Ľuboš Blaha (Smer-SD). „Môj osobný postoj je, že Gustáv Husák si zaslúži uznanie za boj proti fašizmu počas Slovenského národného povstania a táto iniciatíva má moju osobnú podporu a ako poslanec NR SR ju rád podporím,“ odpísal komunistom Blaha.
Ministri Ficovej vlády spomínajú na 17. november 1989
Husák bol podľa Blahu kontroverzná osobnosť a ani v najmenšom neobhajuje jeho pôsobenie počas normalizácie. „Za svoj najväčší vzor považujem Alexandra Dubčeka, čo hovorí za všetko. Ale pripadá mi trápne, že zabúdame na zásadnú úlohu komunistov v SNP. Porážku fašizmu považujem za základný kameň našej národnej identity a je hlúpe, ak ho antikomunisti falšujú a znevažujú,“ povedal Blaha pre agentúru SITA.
Podľa neho rovnako, ako si musíme s úctou pripomínať, že nás od fašizmu oslobodila Červená armáda, a to bez ohľadu na to, čo sa dialo neskôr v roku 1968, tak isto si musíme s úctou pripomínať mimoriadne zásluhy Husáka v boji proti fašizmu. „Neviem si predstaviť, že by, povedzme, Francúzi neoslavovali revolúciu z roku 1789 iba preto, že po nej nasledoval jakobínsky teror či Napoleonove vojny. Ak budeme znásilňovať dejiny a vyzdvihovať iba tých, ktorí majú správny ‚demokratický a proamerický‘ kádrový posudok, raz sa nám naše deti budú smiať,“ vyhlásil Blaha.
sa narodil 10. januára 1913 v Dúbravke v katolíckej rodine Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdalény (rod. Fratričová). Po maturite na Masarykovom gymnáziu v Bratislave v roku 1933 študoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, režisérkou a herečkou Magdou Lokvencovou. Pohyboval sa v kruhu ľavicovo orientovaných študentov a bol v kontakte s predstaviteľmi skupiny DAV, najmä s Vladimírom Clementisom.
V roku 1929 vstúpil do Komsomolu a o štyri roky neskôr aj do KSČ. Po promóciách v roku 1938 sa zamestnal ako koncipient v advokátskej kancelárii V. Clementisa a neskôr vo Zväze špeditérov. V rokoch 1939 – 1943 žiadnu významnú ilegálnu činnosť nevykonával. Aktivizoval sa až v decembri 1943 v súvislosti so začiatkom zjednocovacieho procesu odboja na Slovensku. Po likvidácii 4. ilegálneho vedenia KSS vstúpil do odboja a spolu s Karolom Šmidkem a Lacom Novomeským tvoril jej 5. ilegálne vedenie. Bol významnou postavou SNP, členom SNR a povereníkom pre vnútro.
Od roku 1946 bol predsedom Zboru povereníkov. V roku 1950 bol odvolaný z významných politických funkcií a o rok neskôr zatknutý, obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a tri roky vyšetrovaný. V roku 1954 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie. V roku 1960 bol amnestiou prezidenta Antonína Novotného prepustený a v roku 1963 aj stranícky rehabilitovaný. V roku 1968 bol súčasťou demokratizačného procesu v Československu. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 opúšťa reformné pozície a stáva sa hlavným predstaviteľom normalizácie v Československu.
V roku 1969 je zvolený do čela KSČ a o šesť rokov neskôr zasadol aj do kresla prezidenta. Postupne strácal reálnu moc, čo sa prejavilo v roku 1987 jeho odstúpením z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. Jeho posledným štátnickým aktom bolo vymenovanie vlády „národného porozumenia“ 10. decembra 1989. Po tomto akte abdikoval na funkciu prezidenta a utiahol sa do ústrania. Zomrel 18. novembra 1991.
