Ministerstvo zahraničných vecí plánuje v budúcom roku zatvárať viaceré veľvyslanectvá. Dôvodom je nenavýšenie rozpočtu pre rezort diplomacie. Agentúre SITA to potvrdil štátny tajomník ministerstva Martin Klus (SaS), podľa ktorého ide o neželaný stav.
Klus tiež v rozhovore zhodnotil Konferenciu o budúcnosti Európy a jej podujatia na Slovensku. Poznamenal, že verejnosť chce o Európskej únii diskutovať a má jasný názor na to, akým smerom by sa mala uberať.
Štátny tajomník sa vyjadril aj k situácii v Bielorusku, na Ukrajine či k potrebe integrovať krajiny západného Balkánu do Európskej únie.
Zmeny v sieti zastupiteľských úradov
V súvislosti s rozpočtom rezortu diplomacie a s jeho nezvýšením sa začalo hovoriť o tom, že by sa rušili niektoré veľvyslanectvá, respektíve že by sa okliešťovala zahraničná diplomacia. Je toto stále ešte témou na ministerstve?
Stále platí, že do budúcna nevieme ponúknuť taký rozsah diplomatickej služby, aký máme nastavený pri rozpočte, ktorý ministerstvo zahraničných vecí momentálne má.
Otváranie nových konzulátov to ale neovplyvňuje?
Honorárne konzuláty nesúvisia s rozpočtom ministerstva. Financované sú zo strany honorárnych konzulov. Sú to občania daných krajín, ktorí sú dobre situovaní a sú ochotní vo svojom voľnom čase pomáhať Slovenskej republike, za čo dostávajú konzulský patent a sú prepojení aj s našou zahraničnou službou. V prípade, že by sme chceli otvárať nové generálne konzuláty, to už by bol problém. Momentálne na to nemáme finančné prostriedky.
Stále je teda v hre zatváranie veľvyslanectiev či generálnych konzulátov? V októbri o tom hovoril aj minister zahraničných vecí Ivan Korčok.
Vzhľadom na to, že chceme byť korektní k našim partnerom, tak nehovoríme konkrétne, o akú redukciu sa bude jednať. Môžem ale potvrdiť, že táto redukcia sa chystá a v priebehu roka 2022 dôjde k zmene siete zastupiteľských úradov. V niektorých prípadov k negatívnej zmene, teda bude sa zatvárať, ale máme tu aj jeden pozitívny prípad, kedy sa nové veľvyslanectvo otvorí. Rezort diplomacie sa snaží reflektovať aj to, kde sa aké možnosti spolupráce otvárajú, resp. podľa toho ako sa aj vnútropoliticky či geopoliticky vyvíjajú jednotlivé časti sveta.
Podľa akého kľúča rezort postupoval pri výbere toho, ktoré veľvyslanectvo sa bude zatvárať?
Snažili sme sa najmä o geografickú vyváženosť. Ak by malo dôjsť k zatvoreniu zastupiteľského úradu, tak aby iný náš úrad mal zvládnuť nahradiť chod úradu, ktorý sa bude zatvárať. Vychádzalo sa aj z toho, aké máme bilaterálne vzťahy s tou ktorou krajinou. Tam, kde sú vzájomné vzťahy veľmi dobré, tam častokrát nevyhnutne nepotrebujeme mať zastupiteľský úrad, pretože sa stretávame napríklad na rôznych európskych fórach.
Veľmi dôležitú rolu pri rozhodovaní zohráva aj ekonomická aktivita. To znamená, aká je miera aktivít našich podnikateľov v danej krajine a podnikateľov z danej krajiny na Slovensku. Tam, kde cítime, že je to veľmi dobré, alebo nie úplne postačujúce, tak tam prichádzajú úvahy o tom, že by mohlo dôjsť k redukcii, alebo naopak rozšíreniu našej zastupiteľskej siete.
Bude sa to týkať prevažne Európy? Predsa len, sieť zastupiteľstiev je v nej celkom hustá.
Bude sa to týkať aj Európy.
Nemôže sa zatvorenie veľvyslanectva či konzulátu prejaviť v zhoršení vzťahov s tou ktorou krajinou?
Zrušenie veľvyslanectva či konzulátu nikdy nie je dobrá správa. Vždy sa snažíme pozerať aj na reciprocitu, teda či daná krajina má na Slovensku svoje zastúpenie. Nie je to tak dávno, čo viaceré krajiny zrušili svoje veľvyslanectvá na Slovensku, ide napríklad o Belgicko, Dánsko, Fínsko či Švédsko. Vtedy to vysvetľovali tým, že napriek tomu, že sa jedná o bohaté krajiny, tak aj oni potrebujú šetriť verejné prostriedky. Vzhľadom na to, že sa jednalo o krajiny EÚ, tých možností na stretávanie sa a tým pádom aj na diskusiu máme pomerne veľa vďaka rôznym európskym formátom, tak si vybrali Slovensko, ktoré častokrát pokrývajú z Viedne. Nás to netešilo a samozrejme ani ich by netešilo, keď by sme sa rozhodli zredukovať naše zastupiteľské úrady a pokrývať ich z inej krajiny.
Rozhodnutie o zatvorení veľvyslanectiev z našej strany má tentoraz čisto finančný charakter, nemá nič dočinenia s bilaterálnymi vzťahmi. Stretli sme sa naopak s pochopením pre našu situáciu a budem sa veľmi tešiť, keď sa Slovensku začne opäť ekonomicky lepšie dariť, naštartuje sa ekonomika a zvýši sa aj rozpočet pre štátnu službu. Do budúcna je tak možné uvažovať o znovuotvorení týchto zastupiteľstiev či o otváraní úplne nových. Uvedomujem si, že pre Slovákov je pri cestovaní dobré mať istotu toho, že je tam niekto, kto je pripravený sa o nich v núdzi postarať.
Ak už veľvyslanectvo vo vybraných krajinách zrušíte, nehľadáte aspoň honorárnych konzulov, ktorí by mohli prácu veľvyslanectva zastupovať?
Vo viacerých krajinách, kde sa budú veľvyslanectvá rušiť už honorárnych konzulov máme a počítame s nimi naďalej. Jednou z alternatív je nemať tam zastupiteľský úrad na čele ktorého stojí veľvyslanec, ale mať generálny konzulát, ktorý je tiež financovaný z našich zdrojov, ale je redukovanejší na určité aktivity. Na jeho čele nie je veľvyslanec, ale generálny konzul, čo sa tiež spája s istými ekonomickými úsporami.
Do akej miery dokáže honorárny konzul nahradiť veľvyslanectvo?
Honorárny konzul len asistuje. Keď som otváral honorárny konzulát v litovskom Vilniuse, tamojší konzul sa stal pre nás styčnou osobou najmä pre oblasť biznisu. On je ten, ktorý môže vytvárať dobré podmienky a kontakty pre litovských podnikateľov, ktorí by chceli prísť na Slovensko a naopak. Taktiež vie byť nápomocný pri konzulárnych aktivitách, to znamená že ak sa niečo vážne stane občanom Slovenska v Litve, tak jednak je to človek, ktorý má dobré kontakty a je jazykovo dobre vybavený, vie byť aj nápomocný nášmu zastupiteľskému úradu, ktorý máme v susednej lotyšskej Rige. Ten potom doťahuje jednotlivé aktivity tak, aby sme sa dokázali postarať o našich občanov. Honorárny konzul je skrátka dôležitá spojka, ale rozhodne sa to nedá porovnať s veľvyslancom a diplomatickým zborom na veľvyslanectve.
Diplomatické rezervy v Afrike
Má Slovensko zastupiteľstiev dostatok? Nepotrebovali by sme skôr namiesto ich rušenia niekde pridať? Kde by ste si vedeli predstaviť vznik nových veľvyslanectiev?
Naša sieť veľvyslanectiev je vzhľadom na veľkosť krajiny pomerne dostačujúca. Pokrytie krajín ale pokrivkáva napríklad v Afrike, o ktorej každý hovorí ako o kontinente budúcnosti. Zastupiteľských úradov tam máme len niekoľko. Viem si predstaviť, že ak by sa tam v budúcnosti objavovali najmä ekonomické možnosti pre slovenské spoločnosti, že by sme tú sieť zastupiteľstiev v Afrike mohli rozšíriť. Podobne by sme sa mohli postaviť aj k situácii v Latinskej Amerike či k juhovýchodnej Ázii, ktorá sa tiež javí ako veľmi perspektívny priestor. Všetko je to ale otázka peňazí.
Funguje spolupráca Slovenska a Česka v zahraničnej diplomacii? Dokážu si Bratislava a Praha pomáhať aj v poskytovaní diplomatických možností a služieb, ak napríklad v niektorej krajine Slovensko veľvyslanectvo nemá a Česko áno?
Máme podpísaných viacero dohôd, kedy nám naši českí priatelia pomáhajú s rôznymi aktivitami v rámci ich zastupiteľstiev. My sa snažíme recipročne pomáhať tam, kde oni zastupiteľské úrady nemajú.
Nie je to ale len o Českej republike. Našim vstupom do EÚ sme zároveň pristúpili k možnostiam, ktoré sa nám ponúkajú v tom, že ktorýkoľvek členský štát EÚ, ak niekde má vo svete svoje zastúpenie, a Slovensko ho nemá, môže poslúžiť našim občanom ako prvý kontakt. Ak sa niečo stane nášmu občanovi napríklad v Maroku, tak tam môže vyhľadať ktorúkoľvek ambasádu bez ohľadu na to, či je česká, nemecká alebo francúzska a požiadať tam o konzulárnu pomoc.
Týka sa to ale len konzulárnych záležitostí, nie pomoci v oblasti nadviazania ekonomickej spolupráce zahraničných firiem nadviazať kontakt so Slovenskom.
Paradoxne tu dochádza k tvrdej konkurencii a rivalite medzi členskými štátmi EÚ. Pochopiteľne, každý si v tomto smere háji svoje vlastné záujmy. Aj práve preto je dobré, aby sa prediskutovala možnosť ďalšieho rozšírenia siete zastupiteľských úradov aj vďaka ekonomickým možnostiam a príležitostiam v ďalších krajinách.
Budúcnosť Európskej únie
Počas leta ste v rámci Konferencie o budúcnosti Európy uskutočnili tzv. Roadshow o EÚ, počas ktorej ste navštívili viacero miest po celom Slovensku. Čo bolo cieľom podujatia a ako ste spokojný s jeho priebehom?
Už keď samotná myšlienka Konferencie o budúcnosti Európy vznikla, tak jej hlavným leitmotívom bolo zahrnúť do diskusie o budúcnosti Európy občanov, pretože o nich to v prvom rade musí byť. Ja som sa veľmi potešil tejto myšlienke, menej už tomu, že sme museli celú konferenciu o rok posunúť, čím sme sa dostali do časového stresu. Zároveň došlo k istému názorovému stretu niektorých európskych inštitúcií, o tom, ako by tá konferencia mala vyzerať a tiež čo má vlastne priniesť. Kompromisom bol hybridný model, ktorý momentálne máme na európskej úrovni, a potom na národnej úrovni. V rámci národnej úrovne sme sa na Slovensku rozhodli, že urobíme tri vetvy tohto projektu.
Prvou bola diskusia s občanmi?
Áno, nazvali sme ju „My sme EÚ“. V rámci nej sme absolvovali roadshow, ktorá zahŕňala 25 miest, z toho v piatich sme mali veľkú diskusnú „show“, kde bola možnosť nielen sa mnohé dozvedieť, ale boli tam pripravené aj animačné programy, ktoré s EÚ súviseli.
Roadshow v mestách podľa mňa mala svoj zmysel, keďže tieto podujatia zaujali slušné množstvo ľudí. Dobrým výstupom celej akcie bolo aj zozbieranie 550 dotazníkov, v rámci ktorých sa občania veľmi konkrétne vyjadrili ako vnímajú aktuálne nastavenie EÚ a tiež ako si to vedia predstaviť do budúcnosti.
Viete priblížiť návrhy verejnosti k tomu, akým smerom by sa EÚ mala uberať?
Pokiaľ ide o občiansku participáciu, tak tam som vnímal záujem mnohých, ktorí sa chceli aktívnejšie zapájať do diania v EÚ. Veľmi otvorene sme sa pritom rozprávali aj o kritických témach. Napríklad o tom, prečo je na Slovensku taká nízka účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Rozprávali sme sa aj o tom, ako by mohla byť Európa flexibilnejšia v niektorých oblastiach. Veľmi konkrétne sa ľudia pýtali na takzvanú zdravotnú úniu, ktorá vzniká ako odpoveď na to, čo sme zažili počas pandémie. Vtedy sa mnohým zdalo, že EÚ nebola dostatočne rýchla. Tam sme sa snažili občanom vysvetľovať, aké sú jej kompetencie. Vysvetľovali sme, že nemohla byť rýchla, keďže nie je v kompetencii EÚ reagovať na také veci, akou bola vtedy začínajúca pandémia.
Mýty a klamstvá o EÚ
Stretli ste sa aj s mýtmi či klamstvami o EÚ medzi verejnosťou?
Pár sa nám ich podarilo vyvrátiť a mnohým občanom, ktorí s nami prišli diskutovať, alebo niektorí sa skôr pohádať, sme pomocou vecných argumentov poopravili ich názor na to, akú rolu zohráva Slovensko v EÚ, a čo je vlastne Únia zač.
Celkom iným druhom diskusie je tzv. druhá línia v rámci Konferencie o budúcnosti EÚ, ktorou je Národný konvent. Ide o projekt zahŕňajúci štyri pracovné skupiny, konkrétne dezinformácie a populizmus, jednotný trh, digitálna a zelená tranzícia a Slovensko a Európa v globálnom kontexte. V týchto pracovných skupinách sa stretávajú profesionáli, ktorí majú do týchto tém čo povedať. Sú zo štátnych inštitúcií, akademického prostredia, z mimovládnych organizácií, zo samospráv či z profesijných skupín, ktoré sa týmto oblastiam venujú. Vďaka konventu by sme mali mať v tých odborných diskusiách, ktoré prebiehajú počas jesene, k dispozícii výstupy, ktoré by mohli mať aj formu odporúčaní pre jednotlivých ministrov, premiéra, či pani a prezidentku do diskusií,, ktoré v rámci európskych fór prebiehajú.
Spomeniem ešte tzv. tretiu líniu, ktorá je z môjho pohľadu asi najzaujímavejšia resp. najpríjemnejšia. Nazvali sme ju Back to School – Späť do školy. V rámci nej chodia naši diplomati a diplomatky na základné či stredné školy, ktoré kedysi sami navštevovali. Diskutujú tam s mladými ľuďmi o tom, ako si oni predstavujú budúcnosť EÚ. Ja som takto išiel na moju základnú školu v Banskej Bystrici a bola to veľmi zaujímavá diskusia. Tento projekt momentálne komplikuje pandémia. Ale s kým iným, ak nie s mladými ľuďmi by sa malo o budúcnosti únie diskutovať. Na moje prekvapenia, mladí majú pomerne konkrétne predstavy o tom, v akej Európe by chceli byť. A to ma napĺňa optimizmom.
Treba pripomenúť, že aj učitelia na školách nie vždy zdieľajú pozitíva EÚ, respektíve tiež môžu podľahnúť konšpiráciám.
Práve preto je dôležité, že do tých škôl chodia aj diplomati, ktorí často pôsobili v rôznych krajinách EÚ či na Stálom zastúpení SR pri EÚ v Bruseli. Tí vedia veľmi jednoznačne odpovedať na niektoré informácie, ktoré nemusia mať správne aj samotní učitelia. Vďaka tomu nadobúda tá autorita slovenského diplomata v skupinke mladých ľudí úplne iný charakter. Zároveň tak získavame nové možnosti, ako pracovať s jednotlivými dezinformáciami.
Bolo na cestách po Slovensku badať, že obraz o EÚ je v čím menších mestách tým viac pokrivený?
Je pochopiteľné, že v Bratislave ako v hlavnom meste majú ľudia viac informácií o tom, ako EÚ funguje. Možno to súvisí aj so zvláštnou geografickou polohou, že je blízko k Rakúsku, Maďarsku a Česku, ľudia tu viac cestujú či dochádzajú za prácou, majú teda možnosť získavať viac informácií aj z viacerých mediálnych zdrojov z iných štátov.
Na druhej strane je citeľnejší rozdiel medzi väčšími a menšími mestami. Ani nie tak možno v množstve informácií, ktoré ľudia v EÚ majú, ale skôr v záujme o európske dianie. Mal som pocit, že čím menšie mesto, tým viac sú ľudia lokálnejšie zameraní a že sa viac zaoberajú tým, čo je pre nich otázkou prežitia. Môže to byť aj tým, že ľudia z menších miest menej cestujú alebo že z menších miest veľa mladých ľudí odišlo a žijú v zahraničí. O to ťažšie sa nám komunikuje, keď do tých menších miest prichádzame.
Môže to byť dané aj podobnosťou s volebnou mapou, kde sa ukazuje, že čím je mesto menšie, tým viac sa tam presadzujú antisystémové strany, alebo také zoskupenia, ktoré ponúkajú jednoduché riešenia.
Tento fenomén je na Slovensku už dlhodobejšie. Radikálnejšie strany a populisti sú známi tým, že ľuďom rozprávajú to, čo chcú počuť a nie to, čo je realitou a ponúkajú na zložité témy jednoduché riešenia, ktoré sa v praxi ukazujú ako nefunkčné. Bohužiaľ, na istú časť voličov to zaberá. Taký typ voličov sa nájde aj v menších či veľkých mestách. Keď sa ale pozrieme na volebnú mapu, sú regióny Slovenska a mestá a obce, kde tieto strany už získavajú dominanciu. To považujem za nebezpečné, pretože sa nám to môže veľmi rýchlo vrátiť. Nebezpečné to je aj z hľadiska európskej perspektívy Slovenska.
Nárast zaznamenávajú aj nostalgia za socializmom či érou komunizmu.
Vnímam to kedykoľvek, keď na sociálnych sieťach napíšem napríklad o Rusku, Bielorusku, ale aj o historických udalostiach. Je tam pri určitej generácii cítiť silný spomienkový optimizmus a u mladých ľudí najmä zásadná nevedomosť, keď vychádzajú z mýtov o tom, ako fungoval socializmus. Ja si ho ešte detskými očami pamätám a môžem povedať, že žijeme z môjho pohľadu v neporovnateľne lepšej dobe. Keď už nič iné, tak žijeme v slobode a aj to, že sa vôbec dnes môžeme spolu rozprávať ako politik a novinár a tento rozhovor autenticky vyjde bez toho, aby ho musel kontrolovať nejaký cenzor, je zásadnou zmenou kvality života. To je niečo, čo naráža aj na tú klasickú ľudskú charakteristiku, že zriedka si vážime to, čo máme. Mám pocit, že ľudia majú veľmi krátku pamäť a zabudli na to, že sme tu mali také veci, ako železnú oponu, na ktorej zomierali ľudia. Alebo že existovali devízové prísľuby a mnohí sa nedostali ani na dovolenku do bývalej Juhoslávie. Dnes to pritom považujeme za úplný štandard.
Keď som sa o tom rozprával s deťmi, ktoré sa už narodili do Európskej únie, iný život si už ani nevedia predstaviť. Keď im potom niekto, či už na sociálnych sieťach alebo v rámci rodiny začne hovoriť o tom, ako idylicky sa žilo za socializmu, tak je tá ich predstava o ňom absolútne pokrivená.
Bieloruské sankcie
Nemáte pocit, že doterajšie sankcie voči režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka sa minuli účinku?
Skôr naopak. Cítime, že Lukašenkov režim je zo sankcií mimoriadne nervózny. Sú totiž dobre cielené a komplikujú život nielen jemu, ale aj jeho rodine, blízkym spojencom a vplyvným podporovateľom. Ďalšie balíky sankcií sú pripravené a preto miestami Lukašenko reaguje tak, ako reaguje. Dochádza mu energia a stráca zábrany. Zneužíva štátnu leteckú spoločnosť Belavia aby zozbieral migrantov z celého sveta, ktorých potom posiela a doslova vytláča cez hranice do Poľska, Litvy, resp. do EÚ. Inak povedané, zastrešuje sa ľudskými štítmi v podobe migrantov a zneužíva ich na to, aby o. i. rozbíjal jednotu EÚ. Je to hybridný útok, ktorý možno len odsúdiť.
Ako na jeho režim zatlačiť ešte viac, aby ale netrpeli aj obyčajní občania Bieloruska?
Od samého začiatku sme si hovorili, že je potrebné urobiť sankcie tak, aby ťažko skúšaní Bielorusi celou situáciou utrpeli čo najmenej. Máme informácie o tom, že obyčajní Bielorusi vnímajú sankcie a sankčné zoznamy voči režimu pozitívne a nemajú zásadný dosah na kvalitu ich života. EÚ by sa voči režimu nemala správať inak a nemala by poľavovať v sankciách napr. dovtedy, pokiaľ budú v Bielorusku za mrežami politickí väzni. Lukašenko už červenú čiaru prekročil niekoľkonásobne a veľa možností, ako by sa Brusel mal zachovať, už nie je.
Keď sa začala kríza na hraniciach, litovskí a neskôr aj poľskí pohraničníci zatláčali migrantov, ktorí už prekročili hranice zatláčali späť na územie Bieloruska. Je to humánne riešenie danej situácie?
Je to diskutabilné. Rozumiem humanitárnemu a medzinárodnoprávnemu aspektu tejto otázky. Slovenská pozícia je však na druhej strane dlhodobo jasná. Musíme v maximálne možnej miere chrániť vonkajšie hranice EÚ, pretože ak to nebudeme robiť, tak nás rôzne migračné vlny môžu rozdeliť natoľko, že by to malo dosah na fungovanie Únie ako takej. Aj preto sme vyjadrili okamžitú solidaritu a podporu či už Litve, Lotyšsku ale aj Poľsku, a konkrétne v Litve sme pomohli aj personálne. Poskytli sme aj časť oplotenia. Nikoho z nás neteší to, že vznikajú nové bariéry. Ale ak máme na druhej strane človeka, ktorý sa neštíti ničoho, tak musíme využívať všetky prostriedky pre to, aby sme to zastavili. Inak by sa to mohlo otočiť proti nám.
Iróniou je, že Lukašenko bol na začiatku svojej dlhoročnej vlády od roku 1994 vnímaný ako charizmatický líder.
Možno zo začiatku mohol takto na časť bieloruskej spoločnosti pôsobiť. Dnes je to však už vo veľkej miere len o vplyve a peniazoch. On a jeho rodina nie sú ani zďaleka najchudobnejší. Podobné prípady však nájdeme aj v ďalších postsovietskych republikách, kde sa moci ujali charizmatickí lídri, ktorí sa po rozpade Sovietskeho zväzu presadili a dnes je veľmi ťažko vybudovať v týchto krajinách akékoľvek ďalšie prvky demokracie. Buď je veľmi slabá opozícia, alebo je rozdrobená, alebo aj mnohí občania ani nevedia, ako by mohol fungovať ich štát v štandardnom demokratickom režime. Ten ani nemali šancu zažiť, pretože po rozpade Sovietskeho zväzu tam hneď k moci nastúpili autoritárske osobnosti.
Demokraciu si treba vedieť pestovať, aj tá naša je veľmi krehká. Vidíme, že aj demokraticky sa dá zvoliť si diktatúru. V Nemecku sa o tom presvedčili v roku 1933 a na Slovensku sme to videli v roku 1946, po voľbách v Československu.
Je ale badať, že Bielorusi po zmene čoraz viac túžia.
Tie prezidentské voľby v lete 2020 a demonštrácie po nich hovorili samé za seba. To, že Lukašenko bol v pomerne krátkom čase schopný potlačiť akékoľvek protesty je dôkazom, že má podchytené všetky politické a bezpečnostné štruktúry. Presadiť sa tam v rámci normálnej slušnej občianskej spoločnosti a demokratizácie je mimoriadne zložité. To, že sa tam tajná služba stále volá KGB tiež o mnohom vypovedá.
Konflikt Rusko – Ukrajina
Rusko opäť straší na hraniciach s Ukrajinou. Ako to vnímate? Nie je to prvýkrát, čo Vladimir Putin zhromažďuje sily. Nejde mu len o to, že sa o tom zas veľa hovorí a môže to zvýšiť jeho popularitu, resp. odvrátiť pozornosť od pandémie a krízy s ňou súvisiacou?
Už z čias môjho štúdia politológie si veľmi dobre pamätám „zlaté” pravidlo mnohých politikov, že keď nastáva akýkoľvek vnútropolitický problém, je ideálne odvrátiť pozornosť verejnosti inam. V tomto prípade sa to režimu Vladimira Putina darilo v minulosti v súvislosti s Gruzínskom a neskôr s anexiou ukrajinského polostrova Krym a angažovaním sa na východnej Ukrajine. Dnes tu máme zvláštne presuny vojsk pri hranici s Ukrajinou. Rusko tieto presuny ani nejako nepopiera. Americký prezident Joe Biden v nedávnom telefonáte s Putinom povedal, že je absolútne neprijateľné, aby došlo k otvorenému konfliktu jedného štátu voči druhému. NATO v takom prípade poskytne Ukrajine súčinnosť, pretože my všetci v rámci NATO sme aj spoločenstvom nejakých hodnôt, a touto hodnotou je aj dodržiavanie medzinárodného práva, či rešpekt smerom k občanom Ukrajiny, ktorí majú mať právo sami rozhodnúť o tom kam chcú patriť a s kým chcú do budúcna spolupracovať. V tomto prípade ide navyše o neprijateľné konanie, ktorým je delenie Ukrajiny v zmysle podrývania jej územnej integrity. Tá je totiž medzinárodne právne uznaná. Verím, že toto jasné komunikovanie situácie môže Putina presvedčiť, aby k žiadnemu vojenskému konfliktu nedošlo. Je pochopiteľné, keďže Ukrajina nie je členským štátom NATO, že by zo strany aliancie nešlo o žiadnu priamu vojenskú podporu. Sú ale aj iné, napríklad ekonomické spôsoby, ako sa dá na konflikt reagovať. Rusi musia vedieť, že by ich takýto útok bolel.
Je v našom spoločnom záujme, aby sa Rusko neposunulo cez Ukrajinu až k našej vlastnej hranici. Vojensky aj politicky je to ťažko predstaviteľné. Nehovoriac aj o slobodnej vôli Ukrajincov. Už nežijeme v časoch, kedy sa územia iných krajín len tak zaberajú podľa vôle cudzích aktérov.
Niektorí politológovia stretnutie Bidena s Putinom ohodnotili tak, že ruský prezident sa na ňom dozvedel to, čo potreboval. A síce, že by s ním západ, respektíve NATO nešlo do žiadneho vojenského konfliktu. Nemal Biden hroziť viac, než len sankciami?
Vždy je to otázka typu sankcií. Nedá sa povedať, že by sankcie z roku 2014 nefungovali. Rusko robí všetko pre to, aby ich nejakým spôsobom zrušilo alebo aspoň obmedzilo. V prípade, že by prišli pri priamom útoku iné, omnoho vážnejšie sankcie, tak by to ruskú ekonomiku veľmi zasiahlo. Predstava, že sa do sankcií pustí celá EÚ či celé NATO, to už je pomerne veľká skupina štátov, ktoré sú ekonomickými partnermi Ruska, čo by naň rovnako ako aj na tieto štáty vrátane Slovenska mohlo mať obrovský dosah. Samozrejme, nie pozitívny a preto si úprimne prajem, aby k takejto situácii nedošlo. Treba tiež dodať, že v prípade vojny sú štáty NATO pripravené Ukrajine pomôcť aspoň materiálne. A to aj zbraňovými systémami, ktoré by mohli ruskú armádu potrápiť. Je totiž v našom spoločnom záujme, aby sa Rusko neposunulo cez Ukrajinu až k našej vlastnej hranici. Vojensky aj politicky je to ťažko predstaviteľné. Nehovoriac aj o slobodnej vôli Ukrajincov. Už nežijeme v časoch, kedy sa územia iných krajín len tak zaberajú podľa vôle cudzích aktérov.
Keď Putin prijímal poverovacie listiny od nového slovenského veľvyslanca Ľubomíra Reháka, povedal, že chce pestovať dobré vzťahy so Slovenskom. Zaslúži si to? Najmä v kontexte hybridných operácií Ruska aj na našom území, respektíve po odhalení toho, že za útokom na muničné sklady v českých Vrběticiach sú ruské tajné služby?
Jednoznačne si prajeme dobré vzťahy s Ruskom, pretože je náš dôležitý obchodný partner a je to veľká a vplyvná krajina. Ak to ruský prezident myslí vážne, tak my na rezorte diplomacie tomu môžeme len tlieskať. Na dobré vzťahy ale treba vždy dvoch a keď vidíme, čo sa deje v susednej krajine, či už na Ukrajine alebo v Českej republike, ak tu máme hybridnú vojnu, ktorá sa reálne vedie, napríklad v informačnom priestore Slovenska, tak to nie je prejavom dobrých vzťahov. My veľmi otvorene hovoríme našim ruským partnerom, že ak skutočne chcú mať dobré vzťahy, tak tieto veci nie sme ochotní tolerovať a akceptovať. Verím, že Putinove slová sa pretavia do praxe a že mnohé tie veci, ktoré sa v minulosti v našom priestore udiali sa už v budúcnosti diať nebudú. Verím, že aj hybridné vojny, ktoré sa vedú aj v rámci dezinformačných kampaní, prestanú mať taký charakter, ako majú v súčasnosti. Zásadne to ovplyvňuje kvalitu demokracie na Slovensku a v prípade pandémie aj verejné zdravie.
Nie je vnímať v Putinových vyjadreniach akúsi ambivalentnosť? Chce vychádzať so Slovenskom, ktoré je členom NATO, ale s alianciou ako takou komunikovať odmieta.
Slová sa častokrát nestretávajú so skutkami a ja si naozaj úprimne prajem, aby Rusko bolo nielen našim obchodným partnerom, ale aj priateľom a spojencom. Zoberme si 90. roky, keď NATO a Rusko spolu robili dokonca aj vojenské cvičenia. Ešte aj roky potom až do roku 2008 boli v relatívne priateľskej atmosfére. Toto všetko sa ale začalo búrať po ruských operáciách v Gruzínsku a následne už definitívne po okupácii Krymu. Stále sa dá ale zísť z kratšej cesty. Prečo sa nebaviť o nejakej európskej, či dokonca spoločnej bezpečnostnej architektúry s Ruskou federáciou do budúcnosti. Pomohlo by to všetkým. Rusku, EÚ aj NATO.
Integrácia západného Balkánu
Ako môže Slovensko pomôcť krajinám západného Balkánu pri integrácii do EÚ?
Pomôcť nielen že môžeme, ale tak aj aktívne robíme. Slovensko napr. dlhodobo vyzývalo na to, aby sa krajiny západného Balkánu zapojili aj do diskusie o budúcnosti Európy. A to sa aj podarilo. Slovensko v niektorých krajinách v regióne spolumoderuje národný konvent o budúcnosti Európy, a v tomto smere tam zohrávame kľúčovú rolu. Integráciou krajín západného Balkánu do EÚ by sa výrazne rozšíril priestor mieru a slobody pre nás všetkých. Nehovoriac o turistických, či obchodných príležitostiach. Aj preto sme silní podporovatelia európskej perspektívy týchto krajín. Je to v našom národnom záujme.
Nie je nebezpečenstvom angažovanosť Ruska a Číny v regióne? Srbsko napríklad svojho času vyhlásilo, že by sankcie voči Moskve nepodporilo.
Rusko a Čína sú už teraz na západnom Balkáne veľmi aktívni. Dokonca aj Turecko, Saudská Arábia či ďalšie krajiny. Práve preto je dôležité, aby EÚ neváhala a európsku perspektívu týmto budúcim členským štátom dala čím skôr. Ak ju nedostanú od nás, budú si hľadať alternatívy. Srbsko sa nám mierne vzďaľuje. Ja chápem istý srbský sentiment voči Rusku, na druhej strane si Srbi musia uvedomiť, že ak vstupujú do nejakého spoločenstva, tak tam vstupujú s tým, že budú zdieľať jeho spoločné hodnoty. Teda spoločné hodnoty EÚ. Musia si v tom urobiť jasno ešte predtým, než sa členským štátom EÚ stanú.
Ako sa dá efektívne bojovať s dezinformáciami v našom priestore?
Slovensko dlho spalo v plnení tejto náročnej úlohy. Značnú časť obyvateľstva sa preto už podarilo, poviem to otvorenie zblbnúť a oklamať. Je to totiž ďaleko jednoduchšie, než ich presvedčiť o tom, že boli oklamaní. Bojovať s dezinformáciami je preto mimoriadne zložité. Napriek tomu tento boj ale má zmysel a je dôležité to robiť. Jednou z možností je strategická komunikácia, som preto rád, že viaceré rezorty, ako napríklad zdravotníctvo alebo vnútro, resp. kancelária pani prezidentky majú dnes profesionálov, ktorí pomáhajú komunikovať smerom k širokej verejnosti veci. Používajú pritom jednoduchý jazyk, či infografiku a vyvracajú tak mnohé mýty, ktoré sa šíria internetom. Veľmi aktívny je v tom aj rezort diplomacie. Aj my sa snažíme komunikovať napríklad dôležitosť ukotvenia Slovenska v Európskej únii a NATO. Keď sa nám toto bude dariť, som presvedčený, že ľudia budú aj politikom a vláde ako takej viac dôverovať. Budú mať následne menšiu tendenciu upriamovať svoju pozornosť na dezinformačné weby s veľmi pofidérnym charakterom, ktoré na Slovensku máme.
Inou alternatívou diskutovanou otvorene aj v rámci EÚ je komunikovať s rôznymi sociálnymi platformami, ktoré dnes dávajú veľmi široký priestor napríklad aj tzv. internetovým botom alebo falošným profilom. Ja osobne si nemyslím, že boty alebo falošné profily majú mať reálnu slobodu slova ako existujúci ľudia. Sociálne platformy v tejto veci majú čo naprávať. Podobne ako pri nastavovaní svojich algoritmov zobrazovania príspevkov. Na to, aby k takejto náprave došlo, potrebujeme mať naprieč EÚ spoločný postoj a som rád, že o ňom veľmi aktívne diskutujeme.
Je lepšia prevencia alebo tresty za dezinformácie?
Osobne si myslím, že je lepšia prevencia. Sú ale osoby, ktoré si na dezinformáciách vybudovali aj celkom dobrý biznis či politickú kariéru. A tu sa už nedá tváriť, že sa nič nedeje. Do boxerského ringu nemôžeme prísť v jemných rukavičkách a títo aktéri musia vedieť, že ak vedome šíria klamstvá, ktoré okrem iného spôsobujú aj vážne problémy či už pre verejné zdravie alebo kvalitu demokracie, musia za to niesť adektávne následky.
