Huba z Černobyľu sa rozrástla tam, kde by podľa všetkých známych pravidiel nemalo prežiť nič. A dnes sa ukazuje, že práve tento zvláštny organizmus môže zohrávať kľúčovú úlohu v budúcnosti vesmírnych misií.
Objav v srdci katastrofy
V máji 1997 vstúpila mikrobiologička Nelli Ždanovová do jedného z najnebezpečnejších miest planéty – do ruín explodovaného štvrtého reaktora v Černobyle. V čase, keď sa ľudia oblasti už viac než desaťročie vyhýbali, objavila na stenách, stropoch a dokonca aj v kovových potrubiach čiernu pleseň. Nešlo o náhodný výskyt. Huba z Černobyľu nerástla hocikde – doslova smerovala k zdrojom radiácie.
Zatiaľ čo vonku sa do opustených lesov vrátili vlky a diviaky, vo vnútri reaktora sa odohrával ešte podivnejší proces. Huby sa neskrývali pred žiarením. Naopak, akoby ho vyhľadávali.
Budovy z húb? Vedci tvrdia, že sa dokážu samy opravovať
Život, ktorý sa živí tým, čo zabíja
Ionizujúce žiarenie je pre väčšinu živých organizmov smrteľné. Poškodzuje DNA, ničí bunky a spúšťa rakovinové procesy. Lenže výskumy Ždanovovej ukázali, že niektoré huby sa správajú presne opačne. Rastú rýchlejšie, sú životaschopnejšie a aktívne sa presúvajú k rádioaktívnym časticiam. Tento jav dostal názov rádiotropizmus.
Kľúčom k prežitiu je melanín – pigment známy aj z ľudskej pokožky. Práve vysoký obsah melanínu spôsobuje, že huba z Černobyľu má charakteristickú čiernu farbu. Melanín dokáže pohlcovať žiarenie, rozptýliť jeho energiu a zároveň neutralizovať škodlivé ióny vznikajúce pri ožiarení.
Rádiosyntéza: vedecká revolúcia?
O niekoľko rokov neskôr nadviazala na výskum Jekaterina Dadachovová z New Yorku. Jej experimenty ukázali, že melanizované huby rastú v prítomnosti rádioaktívneho cézia až o 10 % rýchlejšie než v bežných podmienkach. To už neznamenalo len ochranu – ale potenciálne využívanie žiarenia ako zdroja energie.
Tento proces dostal názov rádiosyntéza. Ak sa potvrdí, znamenalo by to úplne nový spôsob získavania energie, porovnateľný s fotosyntézou u rastlín. Huba z Černobyľu by tak nebola len odolným organizmom, ale doslova živým „biologickým štítom“, ktorý premieňa smrteľnú hrozbu na palivo pre rast.
Zázračná huba z Amazónie požiera plasty: Vedci veria, že môže zachrániť planétu pred odpadom
Černobyľ, vesmír a Medzinárodná vesmírna stanica
Prelom nastal v roku 2018, keď vedci poslali vzorky huby Cladosporium sphaerospermum na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Počas 26 dní vystavených galaktickému kozmickému žiareniu rástli huby o viac než 20 % rýchlejšie než kontrolné vzorky na Zemi.
Ešte zaujímavejšie bolo, že tenká vrstva tejto huby dokázala citeľne znížiť množstvo žiarenia dopadajúceho na senzory pod ňou. Ukázalo sa, že huba z Černobyľu môže fungovať ako prirodzený radiačný štít – a to s minimálnou hmotnosťou.
Najväčší problém vesmírnych letov
Kozmické žiarenie patrí medzi najvážnejšie riziká dlhodobých misií. Atmosféra Zeme nás pred ním chráni, no astronauti na ceste k Mesiacu či Marsu taký luxus nemajú. Olovo, voda alebo hrubé plastové steny sú síce účinné, ale extrémne ťažké a drahé na dopravu.
NASA aj ďalšie vesmírne agentúry preto hľadajú alternatívy. A práve tu vstupuje do hry huba z Černobyľu – organizmus, ktorý sa dá pestovať priamo na mieste, je samoregeneračný a zároveň absorbuje škodlivé žiarenie.
Mykoarchitektúra: domy z húb
Astrobiologička Lynn Rothschildová z NASA Ames už dnes pracuje s konceptom takzvanej mykoarchitektúry. Ide o stavby vytvorené z hubových materiálov, ktoré by sa dali „vypestovať“ na Mesiaci alebo Marse. Takéto steny by neboli len konštrukciou, ale aktívnou ochranou posádky.
Ak sa potvrdí, že huba z Černobyľu dokáže dlhodobo fungovať ako radiačný štít, môže sa stať základom budúcich vesmírnych základní. Namiesto ťažkých kovov by ľudí chránil živý organizmus, ktorý sa prispôsobuje prostrediu.
Z ruín katastrofy k novým svetom
Černobyľ bol symbolom ľudského zlyhania a technologickej katastrofy. No práve tam vznikol objav, ktorý mení naše chápanie života. Huba z Černobyľu ukazuje, že aj v tých najextrémnejších podmienkach si príroda dokáže nájsť cestu – a dokonca ponúknuť riešenia tam, kde technológia zlyháva.
Možno raz, keď ľudia urobia prvé kroky na Marse, budú ich chrániť steny z materiálu, ktorý vznikol v tieni jednej z najväčších katastrof v dejinách. A temná pleseň z opusteného reaktora sa stane tichým hrdinom vesmírneho veku.
